OBSAH: Burgundské kráľovstvo • Burgundské grófstvo • Burgundské vojvodstvo • Burgundsko za vlády vojvodov z dynastie Valois • Prechod pod habsburskú správu • Odporúčaná literatúra
Potom, čo časť pôvodne franského Burgundska pripadla Západofranskej ríši, sa na jeho čelo dostal gróf z Autun, Richard Justitiarius. Za jeho dlhej 40 rokov trvajúcej správy sa mu podarilo rozšíriť svoj vplyv aj na susedné územia a pod jeho vládu spadali grófstva Chalon, Dijon, Troyes a Tonnere. Po jeho smrti v roku 922 na jeho miesto nastúpil najskôr syn Rudolf (Raol), ktorý bol protikráľom západofranského kráľa Karola III. Prostoduchého a po ňom aj druhý syn Hugo Čierny (936 – 951). Po jeho smrti sa pri moci vystriedali dvaja mladší bratia prvého kapetovského kráľa Huga, najskôr Oto a potom Henrich, ktorý v roku 1002 zomrel bez potomkov. Burgundský vojvoda Henrich si krátko pred smrťou adoptoval syna z prvého manželstva svojej manželky grófky z Maçonu, burgundského grófa Ota Viliama. Pre neho by bolo pripojenie územia po nevlastnom otcovi k vlastnému grófstvu ideálne. Ale francúzsky kráľ Róbert II. sa so stratou tak významného léna nechcel zmieriť. Neumožnil burgundskému duchovenstvu a šľachte, aby si sami vybrali nového vojvodu a najmä odmietol uznať nároky burgundského grófa na vojvodstvo. Pri odvolaní sa na dedičné práva bol sám francúzsky kráľ ako Henrichov synovec tiež právoplatným dedičom. Burgundský gróf sa s odmietnutím nezmieril a Róbert II. si musel burgundské vojvodstvo vybojovať v zdĺhavých 13 rokov trvajúcich bojoch. V roku 1016 zveril správu vojvodstva svojmu druhorodenému synovi Henrichovi. Keď sa Henrich stal v roku 1031 francúzskym kráľom, otcom dobyté územie zveril svojmu mladšiemu bratovi Róbertovi v roku 1032. Jeho dedičná línia, teda mladšia vetva Kapetovcov, potom vládla vojvodstvu až do roku 1361.
Užšie prepojenie vojvodov na kráľovskú dynastiu možno vysvetľuj dobrý vzťah medzi kráľovstvom a vojvodstvom. Vojvodstvo boli jediným veľkým lénom, kde nebola suverenita francúzskeho kráľa ako lénneho pána výraznejšie spochybňovaná. Iba v roku 1186 sa burgundský vojvoda Hugo III. postavil na stranu nepriateľov francúzskeho kráľa Filipa Augusta. V snahe rozšíriť svoj vplyv na územie za riekou Saône sa spojil s cisárom Fridrichom Barbarossom. Francúzsky kráľ Filip II. August podnikol do Burgundska malú trestnú výpravu a zajal Hugovho dediča, čo rýchlo prinútilo vojvodu uzavrieť s kráľom mier. Potom boli burgundskí vojvodovia lojálni kráľovi vazali. Podľa vzoru francúzskej štátnej správy sa vojvodstvo rozdelilo na tzv. bailliages, územnosprávne jednotky v rámci ktorých úradníci (baillis) presadzovali vojvodove záujmy, predovšetkým vykonávali súdne právomoci. O bližšie prepojenie vojvodstva na francúzsku korunu sa podobne ako pri burgundskom grófstve snažil Filip IV. Pekný, keď pre svojho najstaršieho syna Ľudovíta vybral za nevestu Margarétu Burgundskú, dcéru burgundského vojvodu Róberta II. (1271 – 1306). Manželstvo skončilo katastrofou. Margaréta bola obvinená z cudzoložstva a uväznená v Château Gallaird, kde zakrátko zomrela. Druhý pokus o užšie prepojenie s francúzskou korunou podnikol burgundský vojvoda Odo IV., druhý zo synov Róberta II., ktorý si vzal za manželku dcéru francúzskeho kráľa Filipa V. a zároveň dedičku burgundského grófstva. Z tohto manželstva vzišiel jediný syn Filip, ktorý však zomrel mladý pri nehode a zanechal jediného dediča burgundského vojvodstva, burgundského grófstva a grófstva Artois, Auvergne a Boulogne, ktoré zdedil po svojej matke. Filip de Rouvre si vzal za manželku dedičku bohatého flámskeho grófa Ľudovíta de Male Maragrétu, ale ani toto manželstvo netrvalo dlho. Mladý, 17-ročný Filip zomrel počas morovej epidémie v roku 1361 bez priamych potomkov.
Po smrti posledného kapetovského burgundského vojvodu, bolo potrebné vyriešiť otázku nástupníctva. Do úvahy prichádzali dedičia po ženskej línii – po Margaréte Burgundskej, prvej manželke francúzskeho kráľa Ľudovíta X., ktoré preniesla dedičné nároky cez svoju dcéru Janu Navarskú na syna, navarského kráľa Karola Zlého. Druhý uchádzač o titul vojvodu bol francúzsky kráľ Ján II., ktorý si robil nároky po svojej matke Jane Burgundskej, ďalšej sestre vojvodu Oda IV., okrem toho si matku Filipa de Rouvre vzal za svoju druhú manželku. Keďže bol Ján II. o jednu generáciu bližšie ako Karol Zlý, titul burgundského vojvodu získal francúzsky kráľ. V roku 1363 Ján II. zveril správu burgundského vojvodstva svojmu najmladšiemu synovi Filipovi ako miestodržiteľovi (lieutenant général). A po kráľovej smrti o rok neskôr bol Filipovi udelený titul vojvodu. Ním sa vo vojvodstve začína obdobie burgundských vojvodov z dynastie Valois.
Burgundsko je vďaka svojmu vhodnému geologickému podložiu vhodnou oblasťou na pestovanie vína. Obchod s vínom má v regiónoch dlhú tradíciu od rímskych čias. Produkcia vína bola aj jednou z činností, ktorým sa okrem iného venovali mníšske komunity, ktoré sa v priebehu 10. storočia začali usídľovať slabo v osídlených územiach. Medzi najznámejší a najvýznamnejší patril benediktínsky kláštor v Cluny, ktorý v roku 910 založil akvitánsky vojvoda a gróf z Auvergne Viliam. Prvým opátom sa stal Berno z Gigny, ktorý bol zástanca prísneho dodržiavania benediktínskej regule. Už v zakladacej listine bol kláštor podriadený priamo pápežovi, čo umožnilo mníchom konať samostatne napr. pri voľbe svojho opáta. Chýbajúca silná centrálna moc v burgundskom grófstve a vojvodstve umožnila opátstvu rozvíjať sa nezávisle na svetskej moci. Pod pápežovou ochranou začali clunyjskí opáti rozširovať svoj vplyv po celej západnej Európe zakladaním dcérskych kláštorov, v ktorých okrem benediktínskej regule šírili aj myšlienky reformy a upevnenia autority cirkvi. V čase najvyššieho rozkvetu v 12. storočí komunita kláštorov s tzv. clunyjskou regulou mala vyše 2 000 kláštorov. Výnimočnosť postavenia kláštora sa odrážala aj v jeho románskej architektúre. Počas správy opáta Huga (1049 – 1109) sa začala stavba najväčšej z budov kláštorného komplexu tzv. Cluny III. Päťloďová románska bazilika s oltárom, ktorý osobne vysvätil pápež Urban II. bola považovaná za najväčší svätostánok až do prestavby Chrámu svätého Petra v Ríme.
Neďaleko Dijonu, v roku 1098 sv. Róbert spolu so svojimi spoločníkmi z kláštora z Molesme založili kláštor Cîtauex. Rozhodli sa prísnejšie a asketicky dodržiavať benediktínsku regulu, čím vytvorili nový rehoľný rád cistercitov. Medzi rokmi 1113 – 1115 na území Burgundského vojvodstva vznikli dcérske kláštory la Ferté, Pontigny, Morimond a Clairvaeux. Zakladateľom a prvým opátom sa stal aj významný vzdelanec, teológ Bernard z Clairvaeux, ktorý často pôsobil aj ako sprostredkovateľ pri svetských a cirkevných sporoch. Kláštory z Citaueax si v západnej Európe vytvorili rozsiahlu sieť filiálok. Na rozdiel od clunyjských boli cirstercitské kláštory viac prepojené na miestne cirkevné a svetské štruktúry a ich predstavitelia sa stretávali raz do roka na zasadnutí generálnej kapituly. Budovy kláštorov mali typickú architektúru bez vysokých veží, sochárskej a maliarskej výzdoby, pri ktorej vynikli architektonické stavebné prvky.