OBSAH: Rakúsko v 8. – 10. storočí • Rakúsko v rukách Babenbergov • Spory o babenberské dedičstvo • Konsolidácia krajiny pod vládou Habsburgovcov • Odporúčaná literatúra
Ešte v tom istom roku Rudolf Habsburský obsadil Moravu, ale potom ako Kunhuta (vdova po českom kráľovi) požiadala o pomoc braniborského markgrófa sa rozhodol stiahnuť. Následne svojim dvom dedičom udelil rakúske a štajerské markgrófstvo do lénnej držby. Prostredníctvom udeľovania moci a úradov šľachte oslabil svoju moc natoľko, že nebol schopný presadiť syna Albrechta I. (1282 – 1308) na ríšsky trón. Ten musel čeliť problémom s opozičnou šľachtou, ale k definitívnemu vysporiadaniu bolo potrebné získať cisársky titul. Zosadenie Adolfa Nassauského k tomu napomohlo. Stabilizovanie vnútornej politiky si vyžadovalo rozdelenie štajerského a rakúskeho vojvodstva medzi synov, Fridricha a Leopolda. Sféry vplyvu rozširoval v Čechách, Durínsku aj Sasku, napríklad dosadením syna Rudolfa na český trón. Ten nakoniec vládol len jeden rok a následne korunu prebral Henrich Korutánsky. Albrecht I. bol zavraždený v roku 1308 a za kráľa zvolili Henricha VII. Luxemburského. Rad šľachticko-meštianských povstaní proti vláde Habusburgovcov bol napokon potlačený. Nový cisár zomrel v roku 1313, čo viedlo k bojom o cisársku korunu medzi Ľudovítom Bavorom a Fridrichom I. Habsburským. Rovnaká situácia bola v Rakúsku medzi Albrechtom II. a Otom, ktorá bola urovnaná pričinením Jána Luxemburského. Rozmach moci Luxemburgovcov nebol priaznivý pre Habsburskú dynastiu, a preto podpísali pakt s Wittelbachovcami o rozdelení Tirolska a Korutánska. Habsburgovci po smrti Henricha Korutánského získavali dŕžavy Korutánsko a Tirolsko a tento nárok im v roku 1346 potvrdil cisár Karol IV. Luxemburský.
Rudolf IV. Habsburský (1358 – 1365) prebral v roku 1358 vládu nad Rakúskom. Úspechy vo výbojnej politike zaznamenal v roku 1363 obsadením Tirolska. Počas panovania posilňoval svoju moc na úkor šľachty, podporoval diaľkový obchod, vystaval Viedeň a v roku 1365 založil univerzitu. Zomrel ale bez priameho dediča, čo bolo priaznivé pre jeho bratov Albrechta III. a Leopolda III. Ich prvotné sváry o korunu boli v roku 1379 zažehnané dohodou o vzájomnom nástupníctve a rozdelení krajiny. Albrecht vládol v Rakúsku a Štajersku, kým Leopold v Korutánsku, Kraňsku, Vindickej marke, Prímorsku, Tirolsku a Prednom Rakúsku. Veľké problémy mala najmä Leopoldova vetva, ktorá nedokázala čeliť Švajčiarsku. Oficiálne Albrecht IV. podpísal zmluvu so Žigmundom Luxemburským. Spojenectvo Albrechtových potomkov s Luxemburgovcami bolo posilnené najmä za vlády Albrechta V. (1404 – 1439), ktorý sa obával rozšírenia sfér vplyvu husitov. V roku 1421 bol Albrecht menovaný za moravského miestodržiteľa a o dva roky na to aj za moravského markgrófa. Vpádom husitov do Rakúska v roku 1425 bola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv. Až v roku 1435 ich definitívne vyhnal z krajiny. Po smrti Žigmunda Luxemburského na základe nástupníckej dohody získal českú korunu ako Albrecht II. A zároveň zasadol na rímsky trón. Po smrti v roku 1439 ho vystriedal korutánsky a štajerský vojvoda Fridrich III., ktorého o rok neskôr zvolili za rímskeho kráľa. Po jeho smrti Fridrich III. Chcel oslabiť moc Juraja z Poděbrad, ktorého podporil na Rakúsko nárokujúci si Albrecht VI. Fridrich III. Z tohto dôvodu podporuje uhorského panovníka Mateja Korvína pri moravskom ťažení. Zo spojenca je v roku 1482 nepriateľ, ktorý vpadol do Rakúska a o tri roky neskôr obsadzuje samotnú Viedeň. Cisár napokon zožal úspechy najmä v zahraničnej politike, keď dokázal v roku 1475 zvíťaziť nad burgundským grófstvom. Syna Maximiliána presadil v roku 1486 na rímsky trón.
Maximilián pochopil, že v Uhorsku nemá šancu na presadenie. Najmä nie po tom ako šľachta za kráľa zvolila Vladislava Jagelovského. Politiku primárne zameral na získanie rakúskych území zabratých ešte Matejom Korvínom. Uzavrel s Jagelovcami v roku 1491 Bratislavský mier, ktorý mu umožnil po vymretí ich rodu uchádzať sa o uhorskú a českú korunu. Maximilián I. prostredníctvom stavov presvedčil Žigmunda Tirolského, aby odstúpil Tirolsko a Predné Rakúsko v jeho prospech. Tak mu bolo umožnené po smrti Fridrich III. v roku 1493 (po viac ako sto rokoch) byť jediným vládcom rakúskych krajín. Svoju politiku započal posilnením severných a východných hraníc, po ktorých nasledovali otázky dynastickej politiky i ríšske záležitosti. Prostredníctvom sobášnej politiky upevnil vzťahy s Kastílskom, keď syna Filipa (Filip I. Pekný) oženil v roku 1495 s kastílskou princeznou Janou Šialenou. V roku 1515 Maximilián uzavrel Viedenskú zmluvu s Vladislavom Jagelovským, ktorá zaručovala obom rodom vzájomné nástupnícke práva. Svoju politiku neúspešne zameral smerom na Itáliu. Zvýšenými finančnými výdavkami vyvolal vlnu protestov v Rakúsku a bol prinútený zvolať v roku 1518 generálny snem rakúskych krajín do Innsbrucku. Síce mu poskytli finančnú výpomoc, ibaže musel zriadiť dvorskú radu kontrolujúcu komorný majetok. Tu sa prvý krát objavuje fenomén, keď už rakúske krajiny nevystupujú ako personálna únia, ale fungujú v spoločnej stavovskej vláde.
Po smrti Maximiliána I. v roku 1519 prebral vládu nad dŕžavami jeho vnuk Karol V., ktorý po podpise Wormskej zmluvy (1521) a Bruselskej dohody (1522) musel prenechať vládu nad Rakúskom a jeho dŕžavami Ferdinandovi I. Ten radikálnou politikou premohol mestskú a stavovskú opozíciu. Následne vydal nový mincový rád a pomocou spriaznených šľachtických rodov dokázal potlačiť v roku 1525 sliezske povstanie. Rozdelením moci nad jednotlivými dŕžavami medzi Karolom V. a Ferdinandom I. nastalo rozdelenie Habsburskej dynastie na dve vetvy – španielsku a rakúsku. Smrťou českého a uhorského kráľa Ľudovíta Jagelovského v bitke pri Moháči (1526) si Ferdinand I. začal uplatňovať dedičské nároky svojej manželky Anny Jagelovskej.