OBSAH: Raška • Srbsko na ceste k monarchii • Cárstvo Štefana Dušana • Rozpad Dušanovho cárstva • Bitka na Kosovom poli • Srbsko po roku 1389 • Sv. Sáva a vytvorenie samostatnej srbskej cirkvi
Lazarovou smrťou sa rozbila veľká protiturecká koalícia. Z bitky na Kosovom poli profitovali Uhri, ktorí vtrhli do centrálneho Srbska. Za tejto situácie uznala Lazarova vdova Milica za svojho suveréna sultána Bajazida, aby ochránila kniežatstvo pre svojich nedospelých synov Štefana a Vuka. V odpore proti Osmanom pokračoval už iba vládca Kosova Vuk Brankovič, napriek údajným obvineniam zo zrady, ktorú mu po bitke na Kosovom poli prisúdila neskoršia ľudová tradícia. Roku 1392 sa však aj on podrobil Bajazidovi a prisľúbil platiť daň. Roku 1395 prekročil Bajazid Dunaj a napadol Valašsko. Na tomto ťažení sa po boku Bajazida zúčastnili srbskí vazali kráľ Marko a Konštantín Dejanovič-Dragaš, ktorí padli na bojovom poli. Bajazid využil túto situáciu a ich údely začlenil priamo do osmanského štátu.
Po boku Bajazida v roku roku 1396 v bitke pri Nikopole bojoval srbský despot Štefan Lazarevič. Bol synom kniežaťa Lazara, ktorého po bitke na Kosovom poli nechal sťať Bajazidov otec – sultán Murad. Spočiatku bol verným vazalom osmanského sultána Bajazida až do bitky pri Ankare roku 1402. V jej záverečnom priebehu niekoľkokrát márne vyzýval Bajazida, aby opustil bojové pole. Nakoniec ho opustil on sám a na ceste do vlasti sa zastavil v Konštantínopole. V tom čase tam vládol byzantský cisár Ioannes VII., ktorý zastupoval svojho strýka Manuela II. a čakal na jeho návrat z diplomatickej cesty po západných krajinách. Štefanovi Lazarevičovi udelil hodnosť despotu, ktorou sa odvtedy tituloval nielen on, ale aj jeho dedičia.
Po bitke pri Ankare sa medzi Bajazidovými synmi rozpútala občianska vojna, čo Štefanovi umožnilo praktikovať samostatnejšiu politiku. Na druhej strane ale musel čeliť mocenským nárokom vlastného brata Vuka, ktorého podporoval Sulejman, jeden zo synov sultána Bajazida. Počas týchto bojov sa Lazarevič opieral o spojenectvo s uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským (1387 – 1437) a za sľub vernosti získal do držby oblasť Mačvy aj s Belehradom, ktorý sa tak po prvýkrát v dejinách stal centrom srbského štátu. V ďalších rokoch Žigmund udelil Štefanovi aj bohaté banícke mesto Srebrenicu spolu s inými významnými panstvami v samotnom Uhorsku. Po smrti svojho brata Vuka Štefanovi pripadol aj jeho údel rozkladajúci sa v južnom Srbsku. Štefan Lazarevič podporil Mehmeda I. (1413 – 1421) v boji o moc v Osmanskej ríši. Srbský despotát aj preto prežíval obdobie relatívneho kľudu a predstavoval útočisko rôznych kresťanov, ktorí sa sem uchýlili z okolitých krajín. Pôsobili tu aj významní bulharskí literáti – Grigorij Camblak sa stal predstaveným kláštora v Dečani a Konštantín Kostenečki pôsobil priamo na despotovom dvore v Belehrade. Po roku 1400 vznikli oslavné životopisy o srbských vláscoch – Žitije despota Stefana; Žitije na Stefan Uroš III., narečen Dečansky. Samotný Štefan Lazarevič bol plodný spisovateľ. Napísal napríklad lyrické verše (Slovo ljubve).
Keď v júli roku 1427 Štefan Lazarevič zomrel, despotát po ňom zdedil jeho synovec a niekdajší súper Juraj (Đurađ) Brankovič. Ešte pred svojou smrťou však Štefan súhlasil s odstúpením pevnosti Belehrad a Golubac uhorskému kráľovi Žigmundovi. Golubaca sa však napokon zmocnili Turci, čo prinútilo Brankoviča začať s výstavbu novej pevnosti Smederevo, ktorú vybudoval medzi Golubacom a Belehradom. Turci zvyšovali svoj tlak na Uhorsko i Srbský despotát. V roku 1435 sultán Murad (1421 – 1444, 1446- 1451) napokon donútil Brankoviča, aby mu začal vyplácať tribút a pojal za oficiálnu manželku jeho mladšiu dcéru Maru. Smrťou Žigmunda Luxemburského roku 1437 sa narušila krehká rovnováha síl na Balkáne v prospech Turkov. Sultán Murad využil zložitú situáciu v Uhorsku po nástupe nového kráľa Albrechta Habsburského a podnikol nečakaný útok do Sedmohradska a Srbska. Roku 1439 osobne viedol armádu, ktorá obľahla centrum Srbského despotátu Smederevo a prinútila jeho obrancov ku kapitulácii. Srbský štát dočasne prestal existovať a jeho vládca Juraj Brankovič sa uchýlil na svoje statky do Uhorska. Na jar roku 1444 sa sultán Murad v záujme mieru na severnej hranici podpísal desaťročné prímerie s Uhorskom a zaviazal sa odstúpiť srbskému despotovi Jurajovi Brankovičovi pevnosti Smederevo a Golubac spolu s ďalšími územiami ležiacimi severne od rieky Morava. Keď v roku 1456 zomrel Brankovič, tak nezanechal silného nástupcu. Bosniansky kráľ Štefan Tomaš využil tento stav na dynastické spojenie s Brankovičovcami a pre svojho syna a dediča Štefana Tomaševiča získal okrem iného aj kľúčovú pevnosť Smederevo. O tri roky neskôr sa však Smedereva definitívne zmocnili Turci, čím formálne ukončili existenciu Srbského despotátu.