OBSAH: Raška • Srbsko na ceste k monarchii • Cárstvo Štefana Dušana • Rozpad Dušanovho cárstva • Bitka na Kosovom poli • Srbsko po roku 1389 • Sv. Sáva a vytvorenie samostatnej srbskej cirkvi
Roku 1196 abdikoval veľký župan Rašky Štefan Nemanja v prospech svojho prostredného syna Štefana. V pripojených prímorských oblastiach na čele zo Zetou však Nemanja ponechal moc najstaršiemu synovi Vukanovi. Zeta i Raška tak od tohto momentu formálne tvorili jednotný srbský štát, ale ich politická a kultúrna orientácia bola značne rozdielna. Prímorské oblasti poznamenal dlhodobý vplyv katolíckej cirkvi. Silní panovníci Zety v 11. storočí sa snažili o vytvorenie samostatného katolíckeho arcibiskupstva v meste Bar (Antibari) na úkor Dubrovníka. Po rozpade Byzantskej ríše katolícky vplyv na západnom Balkáne ešte viac zosilnel. Vukan, ktorý mal za manželku príbuznú pápeža Innocenta III. (1198 – 1216), sa vo svojej politike zjavne orientoval na rímsku kúriu a katolícke Uhorsko. Na druhej strane vnútrozemskú Rašku tradične ovplyvňovalo byzantské ortodoxné prostredie a kultúra. Nemanjov najmladší syn Rastko spolu so svojim otcom Štefanom Nemanjom založil na hore Athos kláštor Chilandar, ktorý sa stal novým prvkom v štruktúre tamojších ortodoxných mníšskych komunít. Ich spolupatričnosť sa odrazila počas Nemanjovho pohrebu, ktorý vykonávali gruzínski, ruskí, bulharskí i srbskí mnísi.
Roku 1202 sa Vukan dočasne zmocnil Rašky s podporou uhorského kráľa Imricha. Prouhorská časť srbských veľmožov tak opätovne raz presadila svoj politický vplyv v krajine. Výmenou za vojenskú pomoc musel Vukan uznať pápežskú patronáciu a hegemóniu uhorského panovníka Imricha I., ktorý sa od tohto momentu začínal nazývať aj srbským kráľom (rex Servie). Vukanova vláda však trvala iba rok, pretože Štefanovi sa podarilo s pomocou Bulharov opäť zasadnúť na rašský trón. Vukan si však udržal svoju pozíciu v Zete a nechal sa titulovať kráľom, čím evidentne nadviazal na miestnu tradíciu z 11. storočia.
Po opätovnom nástupe na srbský trón sa Štefan rýchlo zorientoval v nových politických pomeroch na Balkáne, ktoré ovplyvnila prebiehajúca štvrtá križiacka výprava. V júli roku 1203 križiaci zvrhli z trónu Štefanovho svokra – byzantského cisára Alexia III. a o rok neskôr nastolili Latinské cisárstvo. V dôsledku zmeny mocenských pomerov Štefan zapudil Alexiovu dcéru a svoju prvú manželku Eudokiu a namiesto nej si zobral Annu, vnučku benátskeho dóžu Enrica Dandola, ktorý sa spolu s križiakmi zúčastnil dobytia Konštantínopola. Nebezpečenstvo zo strany Vukana a vplyvu Uhorska sa snažil neutralizovať kontaktmi na pápežskú kúriu. Jeho pokus získať od pápeža Innocenta III. kráľovskú korunu zhatil odmietavý postoj uhorského kráľa Imricha. Okolo roku 1216 však Štefan obsadil Zetu, čím nielen ukončil jej samostatnosť, ale vytvoril z nej integrálnu súčasť Srbska, ktorú jeho nástupcovia zverovali ako dočasný údel svojim synom a dedičom trónu. Možno aj vďaka tomuto kroku dosiahol srbský župan už nasledujúceho roku oficiálne povýšenie Srbska do štatútu kráľovstva, ktoré mu udelil pápež Honorius III. (1216 – 1227). Do krajiny zavítal pápežský legát, ktorý Štefana oficiálne korunoval na kráľa. Srbské pramene ho práve z tohto dôvodu nazývajú Prvovenčaným, teda tým, koho ako prvého korunovali za kráľa. Raška týmto krokom posilnila svoj štatút najmä voči Uhorsku. Štefan Prvovenčaný pri svojich rokovaniach s pápežskou kúriou využil neprítomnosť uhorského kráľa Ondreja II. ktorý sa nachádzal na križiackej výprave. Je možné, že pri svojej požiadavke sa odvolával na tradíciu užívania kráľovského titulu vládcami pobrežnej Zety, ktorá sa teraz nachádzala pod vládou Rašky.
Po smrti Štefana Prvovenčaného Srbsko zažilo prechodné oslabenie, ktoré ešte viac umocnil veľký mongolský vpád roku 1242. V druhej polovici 13. storočia sa dokonca dočasne rozpadlo na dve časti. V centrálnom Srbsku (Raške) vládol Štefan Dragutin, zatiaľ čo v prímorských krajoch jeho brat Milutin. Roku 1281 sa však situácia zmenila, pretože Dragutin utrpel vážne zranenie pri páde z koňa a svojmu bratovi prenechal vládu v Srbsku, pričom on sám sa uspokojil s okrajovým severom krajiny. K nemu navyše ako uhorský vazal získal oblasti okolo Belehradu a Braničeva spolu s územím Mačvy medzi Drávou a Sávou.
Nový srbský kráľ Štefan Uroš II. Milutin (1282 – 1321) sa aj so svojim bratom zapojil do veľkej protibyzantskej koalície pod vedením Karola z Anjou. Milutin sa usiloval najmä o získanie byzantskej Macedónie, o ktorú so striedavými úspechmi bojoval najskôr s cisárom Michalom VIII. Palaiológom (1259 – 1282) a neskôr s jeho synom a nástupcom Andronikom II. (1282 – 1328). Roku 1299 však uzrela svetlo sveta nová byzantsko-srbská zmluva. Andronikos ponúkol Milutinovi za manželku svoju päťročnú vnučku Simonidu, nakoľko jeho sestra Eudokia navrhovaný sobáš odmietla. Spolu so Simonidou pripadli Srbsku ako veno aj dobyté oblasti dnešného Macedónska a Kosova vrátane významných miest ako Skopje, Prizren a Velbužd. Srbský kráľ sa stal členom cisárovej rodiny a jeho dvor začal čoskoro napodobňovať byzantské zvyklosti.
Na konci 13. storočia sa zásadným spôsobom zmenili ekonomické a mocenské pomery v Srbsku. Centrom štátu sa stali bohatšie oblasti byzantskej Macedónie a dnešného Kosova s mestami i významnými kláštormi. Kráľ odvtedy zväčša sídlil v mestách Prizren a Skopje, zatiaľ čo srbský arcibiskup sa premiestnil do kláštora v kosovskom Péči. Hornaté územie Rašky postupne stratilo na význame, pretože v tejto oblasti sa nenachádzali žiadne mestá, len osady a opevnené centrá žúp, zatiaľ čo v hospodárstve prevládal chov dobytka. Župy ovládali vyššia šľachta (velika vlastela), ktorá mala aj podiel na politickej moci. V dobe slabšej centrálnej moci si vytvárala vlastné silné domény. Nižšia šľachta tvorila s ortodoxnou cirkvou jadro srbského štátu. Časť šľachty žila na dvore panovníka (palata), kde zastávala rôzne funkcie.
K ekonomickému pozdvihnutiu Srbského kráľovstva prispeli najmä nemeckí kolonisti, ktorí prichádzali z Uhorska. Medzi týmito usadlíkmi sa nachádzali najmä baníci, ktorých sem lákali nové náleziská drahých kovov. Vzostup miest ako Rudnik (centrálne Srbsko) a neskôr Novo Brdo (východné Kosovo) sa zakladal práve na tomto bohatstve. Noví prisťahovalci boli zväčša katolíci, ktorým kráľ udelil rozsiahle práva, vrátane stavby vlastných kostolov. Srbsko začalo raziť vlastné mince (najmä strieborné) podľa vzoru benátskeho groša. Z nadobudnutého bohatstva králi financovali žoldnierske vojsko a rozsiahlu staviteľskú činnosť. Veľmi dôležitú úlohu zohrávali v krajine kláštory a ich čelní predstavitelia, ktorí mali právo zúčastňovať sa spolu s predstaviteľmi šľachty na krajinských snemoch.
O politických dejinách Srbska v tomto období sa dozvedáme najmä z cudzojazyčných prameňov. Byzantskí autori nazývajú jeho obyvateľov Srbmi, ale používajú aj archaické termíny ako Dalmati, Dákovia, Triballovia. V križiackych kronikách sa vyskytuje zväčša termín Srbi, zatiaľ čo uhorské pramene niekedy označujú tamojších obyvateľov ako Rasciani, čo je termín odvodený podľa názvu ich krajiny – Rašky (Rascia).
S teritoriálnym rozšírením Srbska sa takéto označenie začalo vzťahovať okrem Rašky aj na pripojené oblasti, čo však neznamená, že by v nich úplne zanikli lokálne identity a väzby, najmä v Zete a Hume, ktoré fungovali ako údelné kniežatstvá. Nemanjičovská dynastia a s ňou spojený kráľovský titul napokon zatlačili do úzadia iné tradície. Dokonca aj neskorší bán Bosny Tvrtko sa ako vzdialený potomok Nemanjičovcov nechal prehlásiť za kráľa Srbov a Bosny pri hrobe sv. Sávu v Mileševe.