OBSAH: Raška • Srbsko na ceste k monarchii • Cárstvo Štefana Dušana • Rozpad Dušanovho cárstva • Bitka na Kosovom poli • Srbsko po roku 1389 • Sv. Sáva a vytvorenie samostatnej srbskej cirkvi
Smrťou cára Štefana Dušana sa štát začal okamžite rozpadať. Ešte za svojho života cár pridelil dobyté územia príslušníkom vlastného rodinného klanu a lojálnym veľmožom, takže formálnu jednotu štátu garantoval iba svojou autoritou. Jediným politickým garantom multietnického cárstva bola silná osobnosť panovníka. No po nečakanej Dušanovej smrti nastúpil na trón jeho presný opak – dobrácky, ale pravdepodobne slabomyseľný syn Štefan Uroš V. (1356 – 1371), ktorý vo svojich devätnástich rokoch nemal potrebnú autoritu, ale ani schopnosti zabrániť postupnej decentralizácii. Podržal si síce nominálne cársky titul, no od počiatku sa iba bezmocne prizeral odstredivým tendenciám, ktoré boli typickým sprievodným javom cárovej pätnásťročnej vlády. Už v čase Urošovho nástupu na trón sa osamostatnil jeho nevlastný brat Symeon Uroš (Siniša) Palaiologos. V meste Kastoria sa dokonca nechal prehlásiť za cára Grékov, Srbov a Albáncov, avšak napokon narazil na odpor časti srbskej nobility, ktorá sa obávala silného vládcu. Symeon si upevnil moc v Thesálii a inklinoval skôr ku Grékom než Srbom. Jeho matka i manželka boli byzantského pôvodu a on sám vo svojich oficiálnych listinách uprednostňoval gréčtinu. Spolu s ním sa osamostatnili aj niektorí grécki oligarchovia, ktorí ovládali niekdajšie byzantské územia pri pobreží Egejského mora a v južnom Albánsku. Srbský cár Štefan Uroš kontroloval v podstate iba centrálne Srbsko. Ďalší srbskí veľmoži ho aspoň v teórii uznávali za svojho suveréna, hoci v podstate vládli samostatne. V západných prímorských oblastiach mali pozície predovšetkým predstavitelia rodu Balša kontrolujúci väčšinu dnešnej Čiernej Hory a časť Albánska. V južnej Macedónii vládla Dušanova vdova Helena, ktorej patrili aj územia východnej Macedónie vrátane polostrova Chalkidiki. Roku 1366 získal centrum tejto oblasti, mesto Serres, oligarcha Jovan Uglješa, ktorý patril so svojim bratom Vukašinom k najmocnejším pánom v tomto regióne. Podobne ako mnohí iní veľmoži vďačili obaja súrodenci za svoje postavenie a mocenskému vzostupu cárovi Štefanovi Dušanovi. Roku 1365 sa Vukašin dokonca prehlásil kráľom Srbska.
Jovan Uglješa sa podujal vytvoriť veľkú protitureckú koalíciu, do ktorej plánoval zaangažovať všetky ohrozené štáty východného Balkánu. Nakoniec sa mohol priamo spoľahnúť len na pomoc vlastného brata – kráľa Vukašina. V boji proti Muradovi sa rozhodol pre neočakávanú ofenzívu a moment prekvapenia v čase, kedy sa sultán i väčšina osmanskej armády nachádzala v Malej Ázii. Spojené kresťanské sily pozostávali údajne až zo 60 000 mužov, no ide o značne prehnaný počet. Počas pochodu na Adrianopolis sa vojsko utáborilo v blízkosti dediny Črnomen (dn. Ormenion v Grécku) na brehu rieky Marice. V noci z 25. na 26. septembra 1371 ich však obkľúčili oveľa menšie turecké oddiely pod vedením Muradovho veliteľa Lala Šahina pašu a úplne zničili. V boji našli smrť Vukašin aj Uglješa, zatiaľ čo zvyšky kresťanskej armády padli za obeť hladomoru na spiatočnej ceste.
Hoci bitka pri Marici fakticky otvorila Turkom cestu do centrálnych častí Balkánskeho polostrova, porážku srbských spojencov najskôr využili najmä susední kresťanskí oligarchovia. Z územia despotu Uglješu, ktorý po sebe nezanechal potomkov, získali Turci len malú časť. Stav bezvládia využil najmä syn byzantského cisára Ioanna Palaiologa Manuel, ktorý v novembri roku 1371 obsadil bez boja mesto Serres, ktoré bolo centrom Uglješovho panstva spolu s polostrovom Chalkidiki vrátane athoských kláštorov. Zostávajúce oblasti despotátu medzi riekami Vardarom a Strumou získali konkurenční srbskí oligarchovia Jovan a Konštantín Dragašovci, ktorých otec Dejan mal za manželku Theodoru, sestru niekdajšieho srbského cára Štefana Dušana.
Len o niečo lepšie dopadla dŕžava kráľa Vukašina, ktorý po sebe zanechal syna Marka, hlavnú postavu neskoršej srbskej hrdinskej epiky. Marko musel čeliť tlaku konkurenčných oligarchov Balšičovcov zo Zety a Vukovi Brankovičovi, vládcovi väčšiny Kosova. Markova dŕžava sa zakrátko scvrkla na mesto Prilep s okolím v dnešnom centrálnom Macedónsku. Tieto mocenské zmeny však mali len dočasnú platnosť a nakoniec z nich profitovali práve Turci. Už dva roky po bitke pri Marici uznal Marko zvrchovanosť sultána Murada a spolu s ním aj obaja bratia Dragašovci. Byzantský cisár Ioannes V. (1341 – 1391) a bulharský cár Ivan Šišman (1371 – 1395) sa rovnako stali osmanskými vazalmi. Najneskôr do roku 1377 sa novým sídelným mestom sultána Murada stal Adrianopolis (tur. Edirne). V priebehu ďalších desiatich rokov Turci postupne ovládli ďalšie mestá v južnej Macedónii ako Berrhoia, Bitola a najmä Serres.
Osmanská expanzia sa až doposiaľ nedotkla centrálnych a západných území niekdajšieho srbského cárstva. Najmocnejším oligarchom v tejto oblasti bol knieža Lazar Hrebeljanovič, pán dnešného centrálneho Srbska a časti Kosova.Okrem najvýznamnejších cirkevných centier na čele s péčskym patriarchátom mal v držbe aj najväčšie banícke centrum Novo Brdo. Roku 1373 sa stal aj uhorským vazalom a od kráľa Ľudovíta I. z Anjou (1342 – 1382) dostal oblasť Mačvy.
Väčší vplyv v Srbsku získal Lazarov rod až za cára Štefana Dušana. Jeho otec Pribac bol Dušanovým kancelárom (logotetom) a neskôr aj sám Lazar zastával rôzne funkcie na cárskom dvore. Dušanov nástupca Uroš V. ho neskôr povýšil za knieža. Svoje postavenie si ešte viac posilnil manželstvom s Milicou, ktorá svoj pôvod odvodzovala z vedľajšej línie Nemanjičovského rodu.
Lazar si uvedomoval rastúci tlak Osmanov a pokúšal sa vytvoriť širokú protitureckú alianciu. Roku 1375 ukončil schizmu s konštantínopolským patriarchátom, avšak podobne ako jeho predchodca Uglješa napokon s byzantskou pomocou rátať nemohol. I tak vytvoril vďaka premyslenej sobášnej politike veľkú rodinnú koalíciu. Svoje dcéry postupne vydal za uhorského veľmoža a mačvianskeho bána Mikuláša z Gary, Juraja Stracimiroviča, vládcu Zety, Vuka Brankoviča z Kosova a Alexandra, syna bulharského cára Ivana Šišmana. Ďalší dvaja mocní Lazarovi susedia Vuk Brankovič a Juraj Balšič ho navyše uznali za svojho suveréna a ochrancu.
V polovici 80. rokov 13. storočia Turci začali napádať aj Lazarovo kniežatstvo. Roku 1386 dobyli po niekoľkotýždňovom obliehaní strategické mesto Niš, no Lazarovi sa podarilo odraziť časť predsunutých oddielov protivníka pri Pločniku. Sultán predbežne upustil od ďalších útokov.
Nie je jasné, čo viedlo k veľkému Muradovmu ťaženiu, ktoré skončilo bitkou na Kosovom poli. V tomto čase začali Turci prenikať k Jadranu a zasahovať do sporov oligarchu Juraja Stracimiroviča z rodu Balšičovcov, vládcu časti Zety s bosenským bánom Tvrtkom. Roku 1388 vyslal Murad na podporu Stracimiroviča časť oddielov pod vedením Šahina, ale bosnianske oddiely ich rozdrvili pri Bileči vo východnej Hercegovine. Je možné, že v dôsledku tlaku Turkov sa Lazar dočasne stal ich vazalom. Po víťazstve bosnianských oddielov pri Bileči však svoj postoj mohol zmeniť a spolu s ním aj ďalší kresťanskí oligarchovia, ktorí uprednostňovali priamu vojenskú konfrontáciu.