OBSAH: Raška • Srbsko na ceste k monarchii • Cárstvo Štefana Dušana • Rozpad Dušanovho cárstva • Bitka na Kosovom poli • Srbsko po roku 1389 • Sv. Sáva a vytvorenie samostatnej srbskej cirkvi
Z poloautonómnych slovanských kniežatstiev juhozápadného Balkánu sa v prvej polovici 12. storočia začalo dostávať do popredia vnútrozemské Srbsko, ktoré latinské pramene začínajú od tohto obdobia nazývať Raškou. Pôvod tohto názvu nie je celkom jasný. Pochádzal buď od rieky Raška, ktorá preteká dnešným mestom Novi Pazar v južnom Srbsku a vlieva sa do rieky Ibar, alebo sa odvodzoval od lokality Ras, ktorú spomína už cisár Konštantín Porfyrogennetos ako pohraničné územie medzi Srbskom a Bulharskom. Za vlády byzantského cisára Basileia II. vzniklo na tomto mieste biskupstvo, ktoré administratívne podliehalo arcibiskupstvu v Ochride. Pred rokom 1020 na tomto mieste existoval kostol sv. Petra, ktorý dodnes patrí k najstarším zachovaným stavbám svojho druhu v celom regióne. Inou dôležitou stavbou bola už zmienená pevnosť Ras, ktorá sa neskôr stala prvou známou rezidenciou srbských županov.
Jadro Rašky sa v súčasnosti kryje s dnešnou provinciou Sanžak, ktorú zväčša obývajú Slovania moslimskej viery. Keďže Sandžak svojim názvom symbolizoval obdobie osmanskej nadvlády, začali v minulom storočí silnieť v Srbsku hlasy, ktoré volali po prinavrátení tradičného pomenovania tejto oblasti. Teritoriálny názov kniežatstva sa v stredoveku preniesol aj na jej obyvateľov. V prameňoch sa teda neobjavuje len pomenovanie Srbi, ale aj Rasciani, ktoré sa používalo dokonca ešte v Habsburskej monarchii na označenie srbských utečencov, ktorí opúšťali domovinu kvôli perzekúciám zo strany osmanských Turkov.
V 9. a 10. storočí bolo Srbsko (Serbia v byzantských prameňoch) často v tieni mocných susedov Byzancie a Bulharska, ktoré v nej striedavo uplatňovali svoj politický vplyv. Tento vplyv sa prejavoval rôznymi formami, najčastejšie však dosadzovaním lojálnych kandidátov na trón srbských županov, ktorí následne zabezpečovali presadzovanie probulharskej alebo probyzantskej politiky. V druhej polovici 11. storočia si takéto nároky uplatňovalo pobrežné kráľovstvo v Zete. Za vlády byzantského cisára Alexia Komnena stál na čele Srbska župan Vukan, ktorý bol vazalom zetského kráľa Konštantína Bodina. Po jeho smrti okolo roku 1101 začala pozícia Zety voči Srbsku pozvoľne slabnúť.
Byzantský cisár Alexios I. postupne obnovil zvrchovanosť nad všetkými kniežatstvami západného Balkánu. Jeho moc uznal aj rašský župan Vukan, ktorý na základe mierovej zmluvy z roku 1094 musel poslať do Konštantínopola významných rukojemníkov. Na druhej strane Byzancia priamo nekontrolovala územie Srbska a jeho vnútornú správu plne ponechávala v réžii tamojších županov. Nespornou výhodou Srbska oproti Zete bola geografická poloha. Byzantský vplyv v Zete na začiatku 12. storočia vzrástol natoľko, že viedol prakticky k zániku tohto kráľovstva. Na druhej strane Srbsko ležalo v nedostupnom vnútrozemí, v ktorom sa nenachádzali mestá či významné cestné komunikácie.
V prvej polovici 12. storočia sa stretávame s čoraz častejšími snahami rašských županov o úplné vymanenie spod byzantského vplyvu. Do týchto zápasov čoraz viac zasahovalo Uhorské kráľovstvo. Srbsko sa tak ocitlo v tieni dvoch silných stredovekých štátov, v dôsledku čoho jej politický život striedavo ovplyvňovali predstavitelia probyzantsky a prouhorsky orientovaných veľmožov.
Po smrti župana Vukana okolo roku 1113 nastúpil namiesto neho jeho synovec Uroš I., ktorý strávil istý čas ako rukojemník v Konštantínopole. V tomto čase mali navrch predstavitelia uhorskej strany a sám Uroš posilnil svoje zväzky s Arpádovcami sobášom svojej dcéry Heleny (Jeleny) s neskorším uhorským kráľom Belom II. Slepým. V byzantsko-uhorskom konflikte, ktorý prebiehal v rokoch 1127 – 1129, sa Srbi pokúsili obmedziť byzantskú zvrchovanosť. Uroš dobyl a vypálil pevnosť Ras, ktorá bola vtedy ešte súčasťou byzantského územia. Cisár Ioannes Komnenos však toto povstanie potlačil a veľkú časť zajatých Srbov nechal presídliť do maloázijskej Bithýnie, možno kvôli jej zabezpečeniu proti vpádom Seldžukov.
Aj ďalší srbský župan Uroš II. (okolo 1133 – 1155) sa pokúsil striasť byzantskú zvrchovanosť. Jeho vystúpenie ovplyvnila vtedajšia politická situácia v juhovýchodnej Európe, ktorú poznamenalo mocenské súperenie Byzancie a Normanského kráľovstva. Zatiaľ čo byzantský cisár Manuel I. Komnenos sa snažil predísť normanskej expanzii vytváraním obranných spojenectiev s Benátkami a Rímsko-nemeckou ríšou, Normani hľadali spojencov medzi byzantskými klientelskými štátmi ako bolo práve Srbsko. Roku 1149 cisár Manuel, znepokojený Urošovou orientáciou na Uhorsko, proti nemu podnikol vojenskú výpravu o rok neskôr dosiahol veľké víťazstvo pri vodách rieky Tara v dnešnom západnom Srbsku. Uroš sa v dôsledku toho zaviazal poskytovať cisárovi v prípade potreby vojenské oddiely.
V ďalšom období Manuel neprestával zasahovať do srbských záležitostí a z pozície suveréna rozhodoval o kandidátoch na tamojší prestol. Roku 1163 napokon presadil svojho kandidáta Tichomíra, ktorý pochádzal z vedľajšej vetvy vládnuceho rodu. Byzantský cisár mu ponechal centrálne oblasti krajiny, zatiaľ čo zvyšné územia udelil do správy jeho bratom: Miroslav dostal Zachlumsko (dn. Hercegovina a južná Dalmácia) a Stracimir oblasť okolo rieky Západná Morava (dn. centrálne Srbsko). Najmladší z nich Nemanja zdedil otcovský údel pokrývajúci štyri župy – Toplicu, Rasinu, Ibar a Reke (dn. juhovýchodné a centrálne Srbsko). Už predtým však dostal od Manuela do správy oblasť Dubočice (pravdepodobne v okolí dn. mesta Niš).
Nové mocenské usporiadanie v Srbsku však dlho nevydržalo a medzi súrodencami čoskoro vypukli rozpory. Už roku 1166 sa Nemanja zmocnil Rašky, kde zosadil Tichomíra a pokúsil sa vyhnať zvyšných dvoch bratov z ich údelov. Byzantský cisár Manuel sa hodlal opäť zhostiť úlohy vrchného arbitra a Tichomírovi poskytol vojenskú pomoc. O rok neskôr sa na známom Kosovom poli po prvýkrát rozhodovalo o osude Srbského štátu. Nemanja svojich súrodencov porazil a po tragickej smrti Tichomíra sa stal definitívne novým srbským županom. Prijal meno Štefan na počesť svojho patróna a tento zvyk praktikovali aj jeho nástupcovia. Svojim sídlom definitívne učinil niekdajšiu byzantskú pevnosť Ras, po ktorej, ako už vieme, dostala označenie aj celá krajina – Raška. Zvyšní Nemanjovi bratia uznali nový pomer síl a podržali si zverené údely.
Štefan Nemanja však nebol iba ďalším krátkodobým vlastníkom najvyššej moci v krajine. Stal sa skutočným zakladateľom srbskej štátnosti a ním založená dynastia vládla až do roku 1371. On sám sa udržal pri moci neuveriteľných tridsať rokov. Hlavnými prameňmi k jeho politickej kariére sú dva hagiografické životopisy, ktoré pochádzajú od jeho synov Rastka (sv. Sávu) a Štefana Prvovenčaného. Z nich sa dozvedáme, že Nemanjov otec sa volal Zavida a pravdepodobne bol jedným zo synov župana Uroša I. Kvôli nejasným rozporom našiel azyl v Zete, kde sa napokon narodil aj sám Štefan Nemanja. Táto oblasť sa nachádzala pod cirkevným vplyvom latinských pobrežných biskupstiev, a preto budúci srbský župan dostal katolícky krst v Ribnici, ktorá sa nachádzala blízko dnešného hlavného mesta Čiernej Hory Podgorice. Nemanju neskôr údajne ovplyvnilo stretnutie s byzantským cisárom Manuelom Komnenom, pod dojmom ktorého napokon konvertoval na ortodoxnú vieru.
Štefan Nemanja si trón vydobyl silou, no túto zmenu i napriek počiatočnému odporu nakoniec akceptoval aj sám Manuel. Roku 1171 sa však cisár zaplietol do konfliktu s Benátčanmi, ktorí do koalície získali okrem uhorského kráľa Štefana III. aj Štefana Nemanju. Ako odvetu Manuel podnikol proti Raške veľkú vojenskú výpravu. Štefan Nemanja sa ocitol nakoniec bez spojencov a nezostávalo mu nič iné než kapitulovať. Pred cisársky tribunál predstúpil bosý s nepokrytou hlavou, obnaženými rukami a povrazom uviazaným okolo krku. Byzantský vládca sa neuspokojil s touto okázalou manifestáciou pokory a porazeného Nemanju priviedol v triumfe do Konštantínopola. Srbský župan si dokonca v meste mal možnosť prezrieť aj oslavný cyklus malieb, ktoré vyobrazovali jeho vzburu i pád. Napriek byzantskej propagande však cisár napokon Nemanjovi ponechal vládu nad Raškou i keď musel časť územia podstúpiť svojim dvom súrodencom. Po týchto udalostiach ostal Nemanja verným spojencom byzantského cisára. Roku 1176 sa po jeho boku zúčastnil aj neúspešnej výpravy proti seldžuckému sultánovi Kilič Arslanovi, ktorá skončila porážkou pri hrade Myriokefalon.
O štyri roky neskôr však veľký byzantský cisár Manuel zomrel a po jeho smrti sa pomery na Balkáne radikálne zmenili. Najsilnejším hráčom sa stal niekdajší Manuelov spojenec Belo III., ktorého suverenitu napokon uznal aj sám Nemanja. Rašský župan vyťažil z uhorského vpádu do Byzancie i obnovenej invázie Normanov na čele s Viliamom II. Sicílskym. Postupne získal pod svoju kontrolu južnú Dalmáciu vrátane miest Kotoru, Ulcinju a Baru, odkiaľ vyhnal svojho synovca Michala, ktorý bol potomkom kedysi významnej zetskej dynastie. Nemanja rozširoval svoju moc aj na úkor Byzancie a dokonca obsadil strategické mesto Niš, ktoré urobil svojim novým sídlom. Pred začiatkom III. križiackej výpravy zavítali srbskí poslovia na dvor cisára Fridricha Barbarossu (1152 – 1190) a navrhli mu spojenectvo. Počas prechodu rímsko-nemeckého vojska po starej balkánskej ceste Via Militaris sa Nemanja stretol osobne s Barbarossom, ktorého sa snažil bez úspechu prehovoriť k vojenskej akcii proti Byzancii. Za tento krok neskôr musel čeliť odvetnej výprave, ktorú neskôr zorganizoval cisár Isaakios Angelos. Na jeseň roku 1190 porazil srbské oddiely na rieke Morave v blízkosti mesta Niš. Srbský župan sa naposledy musel podvoliť autorite byzantského cisára, avšak okrem niektorých území, ktoré vrátil naspäť ríši, zostal prakticky suverénnym vládcom Rašky a priľahlých pobrežných oblastí. Na základe novej zmluvy oženil svojho syna Štefana s Eudokiou, ktorá bola dcérou cisárovho brata Alexia Angela. Posledne menovaný sa roku 1195 stal novým byzantským cisárom, v dôsledku čoho vzrástla aj Nemanjova pozícia. Alexios III. mu aj preto udelil vysoký byzantský titul sebastokratora, no nakoniec si vynútil zmenu na tróne, keď za župana presadil svojho zaťa, teda Nemanjovho prostredného syna Štefana.
Roku 1196 sa Štefan Nemanja spolu so svojou manželkou Annou odobrali do kláštora Studenica, ktorý sami založili, a prijali nové mníšske mená Symeon a Anastasia. Obaja manželia nakoniec skončili na hore Athos, kde sa už pred časom uchýlil ich najmladší syn Rastko, ktorý tu prijal rehoľné meno Sáva. Na svätej hore pravoslávnych kláštorov vznikol ďalší z nich – srbský Chilandar. Vo februári roku 1199 Štefan Nemanja napokon práve tu skonal. O deväť rokov neskôr preniesol Sáva otcove ostatky do kláštora Studenica. Srbský štát v Raške získal za života Štefana Nemanju samostatnosť a po jeho smrti sakrálnu legitimizáciu, pretože Nemanja sa stal prvým svätcom Rašky a patrónom novej dynastie.