OBSAH: Raška • Srbsko na ceste k monarchii • Cárstvo Štefana Dušana • Rozpad Dušanovho cárstva • Bitka na Kosovom poli • Srbsko po roku 1389 • Sv. Sáva a vytvorenie samostatnej srbskej cirkvi
Milutinov nástupca Štefan Uroš III. Dečanský (1321 – 1333) pokračoval v politike expanzie do oblasti Macedónie na úkor slabnúceho byzantského štátu. Na tejto expanzii mali predovšetkým záujem predstavitelia bojachtivej srbskej nobility. Ohrozený byzantský cisár Andronikos III. (1328 – 1341) preto uzavrel spojenectvo s bulharským cárom Michalom III. Šišmanom a spoločne naplánovali útok na Srbsko. Bulharský cár sa ale nakoniec ocitol bez svojho spojenca, pretože Andronikos III. sa uspokojil so zabratím časti Macedónie a napokon zaujal vyčkávací postoj. V bitke pri Velbužde sa nakoniec stretlo len srbské a bulharské vojsko. Hoci sily boli približne vyrovnané, srbské vojsko nakoniec jednoznačne zvíťazilo. Obe strany pôvodne dohodli jednodňové prímerie, čo Michal využil a poslal svojich vojakov zháňať po okolí obživu. Srbi však nečakane zaútočili a nepripravené bulharské vojsko úplne rozdrvili. Sám bulharský cár pritom spadol z koňa a zomrel na následky ťažkých zranení. Bulharsko sa ocitlo bez panovníka, no k jeho pričleneniu k Srbsku napokon nedošlo, pretože bojarská rada v Trnove dokázala presadiť za cára lovečského despotu Ivana Alexandra, ktorý bol príbuzným padlého cára Michala Šišmana.
Oslabenie Bulharska okamžite využil byzantský cisár Andronikos a zabral oblasti medzi riekou Tundžou a Čiernym morom. Štefan Dečansky odmietol pokračovať v expanzii proti Byzancii aj napriek odporu veľmožov, ktorí sa ho napokon zmocnili a nechali usmrtiť. Novým vládcom sa stal jeho syn Štefan Dušan, ktorý si za manželku vzal sestru Ivana Alexandra Jelenu. V občianskej vojne, ktorá sa rozpútala v Byzancii, najskôr podporoval uzurpátora Ioanna Kantakuzena, no neskôr prešiel na stranu Ioanna V. Palaiologa (1341 – 1391). V podstate však sledoval vlastný prospech a do roku 1344 ovládol prakticky bez boja veľkú časť zvyškov byzantskej Macedónie. O rok neskôr mu brány otvorilo aj druhé najvýznamnejšie mesto Serres a práve jeho ovládnutie znamenalo zásadnú zmenu v Dušanovej politike. Pod dojmom obsadenia niekdajšieho byzantského územia, ktoré obývalo početné grécke obyvateľstvo, sa Štefan Dušan nechal na veľkonočnú nedeľu dňa 16. apríla roku 1346 korunovať za cára Srbov a Grékov. V gréckej verzii sa tituloval ako basileus ton Romaion, teda cisár Rimanov. Význam tohto slávnostného aktu podčiarkovala prítomnosť bulharského patriarchu Symeona, ochridského arcibiskupa Nikolaia, ako aj predstaviteľov athoských kláštorov. Ešte predtým došlo k povýšeniu srbského arcibiskupa Ioannikia na patriarchu, ktorý potom následne vykonal korunovačný obrad. Situácia sa nápadne podobala uzurpácii byzantského cisárskeho titulu v 10. storočí bulharským vládcom Symeonom. Dušan akiste vedel o Symeonovi a jeho pokusoch ovládnuť Konštantínopol. Obaja strávili mladosť v tomto meste, a táto skúsenosť zrejme ovplyvnila ich politické kroky i ideologické ašpirácie. Vo februári roku 1346 zavítalo srbské posolstvo do Benátok a ohlásilo Dušanovu korunováciu. Zároveň predostrelo ponuku na spoločný útok proti Konštantínopolu, avšak Benátčania zostali verní mladému byzantskému cisárovi Ioannovi V. Palaiologovi. Byzantsko-srbský spor kulminoval o štyri roky neskôr, keď aktuálny cisár Ioannes Kantakuzenos docielil, aby konštantínopolský patriarcha vyhlásil nad konkurenčným srbským cárom i jeho patriarchom Ioannikiom cirkevnú kliatbu.
Dušan však aj napriek tomu pokračoval v rozširovaní Srbska, ku ktorému pripojil grécke oblasti Thesálie, Epiru, Arkánie a Aitólie, časť Albánie s výnimkou pobrežného mesta Dyrrhachion a prakticky celú Macedóniu okrem Solúna. Na sklonku svojej vlády nadviazal diplomatické kontakty s pápežom Innocentom VI. (1352 – 1362), ktorý sídlil v Avignone. V centre týchto rokovaní bola otázka organizovania odporu proti rastúcej moci Osmanov. Dušan vyjadril ochotu angažovať sa v tomto boji a dokonca koketoval s myšlienkou cirkevnej únie. Za týmito aktivitami však v skutočnosti stála obava z útoku mocného uhorského kráľa Ľudovíta I., ktorý bol horlivým propagátorom rozširovania katolíckeho vplyvu v juhovýchodnej Európe.
Za vlády Štefana Dušana sa Srbsko zmenilo na mnohonárodnostnú monarchiu. Popri Srboch v nej žilo početné grécke, bulharské a albánske obyvateľov, ako aj významné komunity kočovných Valachov a Rómov i nemeckých kolonistov. Ríša aspoň v teórii konkurovala byzantskému ortodoxnému univerzalizmu a gréčtina sa stala druhou úradnou rečou v cárstve. Srbsko malo dvojaký systém vlády, pretože Štefan Dušan zveril nominálne vládu svojmu synovi Urošovi v Srbskom kráľovstve, zatiaľ čo on sám spravoval grécke oblasti, kde ponechal predošlý byzantský systém správy spolu s úradmi a často krát aj ich držiteľmi. Mnohí byzantskí veľmoži sľúbili vernosť novému režimu výmenou za ponechanie ich majetkov a postavenia.
Dušanova dvorná kancelária sa takisto skladala zo slovanskej i gréckej sekcie. Na druhej strane srbský panovník vyhradil istú časť obsadených území srbskej nobilite a jeho patriarcha dostal pod správu všetky dobyté oblasti. V Srbsku až doposiaľ platilo pri riešení súdnych sporov najmä zvykové právo, zatiaľ čo v cirkevnej oblasti sa už od 13. storočia používal Nomokánon sv. Sávu, ktorý vychádzal z obdobných byzantských príručiek.
Roku 1349 preto Štefan Dušan uviedol do platnosti nový zákonník, ktorého súčasťou sa stalo zvykové právo, ale predovšetkým rôzne nariadenia prebrané z byzantských právnych príručiek. Prvú časť tvorila skrátená verzia Syntagmy zostavenej roku 1335 byzantským kanonikom Matthaiom Blastarom. Druhou časťou bol takzvaný Justiniánov zákonník – v skutočnosti však išlo o skrátený výťah zo zbierky známej pod názvom Nomos georgikos, ktorú v Byzancii poznali od obdobia temných storočí. Samotný Dušanov zákonník tvoril tretiu časť celej zbierky.
Srbský zákonník popisuje predovšetkým sociálne postavenie, práva a povinnosti jednotlivých vrstiev spoločnosti. Mnohé z jeho ustanovení sa týkajú vzťahu poddaných voči vrchnosti. Stanovoval rôzne kategórie držby pôdy a povinnosti jej vlastníkov. Podobne ako v iných stredovekých krajinách, aj v Srbsku existovali dve kategórie šľachty. Vyššia mala v rukách rozsiahle pozemkové vlastníctvo, ktoré na ňu panovníci prevádzali vo forme donácií. Takéto donácie mali povahu dedičnej a nescudziteľnej držby, čo v prípade slabých vládcov podporovalo separatistické tendencie veľmožov. Nižšia šľachta na rozdiel od toho dostávala od panovníka zväčša pôdu, alebo rôzne finančné výnosy výmenou za vojenskú službu. Tento typ držby zvaný ako pronoia (prónia) sa do Srbska dostal z Byzancie, kde existoval už od doby komnenovskej dynastie.
V zákonníku Štefana Dušana sa objavuje idea Bohom ochraňovanej monarchie spravovanej vyvolenou nemanjičovskou dynastiou. Mal slúžiť k stmeleniu etnicky a politicky rôznorodých častí Srbského cárstva, no podobne ako v prípade iných takýchto počinov bol skôr ideálom, ktorý nevytváral jednotnú legislatívu a vo veľkej miere ponechával rozdielne právne zvyklosti pre rôzne etnické a sociálne komunity v štáte. Pod takéto spadali albánski horali, kočovní pastieri (Valasi) i početné komunity nemeckých usadlíkov (Sasi). Srbský cár na jednej strane garantoval práva svojich katolíckych poddaných, ale súčasne s tým zákonník zakazoval prestupy ortodoxných kresťanov ku katolíckej viere a vytváranie zmiešaných manželstiev. Treba však povedať, že Štefan Dušan vydal zákonník na sklonku života (druhú časť uviedol do platnosti až roku 1354, teda rok pred svojou smrťou).