Križiacke výpravy predstavujú vo svojej bytostnej podstate špecifickú reakciu západného latinského sveta na predošlú expanziu islamu do tradičných kresťanských oblastí Stredomoria. Už v 9. storočí, v dôsledku ohrozenia Ríma zo strany Arabov, sa príležitostne u niektorých pápežov objavili výzvy k obrane kresťanstva výmenou za prísľub nebeskej odmeny. Od druhej polovice 11. storočia začala časť reformne orientovaných klerikov viac akcentovať potrebu aktívneho vedenia vojny proti svojim odporcom. Použitie násilia a jeho sankcionovanie sa totiž postupne stalo jedným z hlavných prostriedkov v zápase o úplnú emancipáciu cirkvi od svetskej moci. Reformní pápeži a ich prívrženci považovali rytierov, čo v tomto boji zahynuli, za kresťanských mučeníkov, ktorými sa predtým stávali len osoby, čo svoj život položili za Krista bez akéhokoľvek odporu voči jestvujúcej vrchnosti. Predstavitelia rímskej kúrie takisto v čoraz väčšej miere podporovali prebiehajúcu reconquistu na Pyrenejskom polostrove, ako aj vojenské aktivity Normanov, ktorí viedli boj proti moslimom na Sicílii.
Dôležitý medzník z tohto pohľadu predstavoval pontifikát pápeža Gregora VII. (1073 – 1085), najmä kvôli jeho sporu s cisárom Svätej ríš rímskej Henrichom IV. (1050 – 1106). Gregor bol prvým pápežom, ktorý neváhal exkomunikovať kráľa a budúceho cisára a tých, ktorí nesúhlasili s reformným programom cirkvi vyhlásil za heretikov. Po prepuknutí otvorených bojov začal Gregor na svoju obranu zvolávať prívržencov, ktorých označoval ako Kristových rytierov (milites Christi), a dokonca sa usiloval o vytvorenie vlastného pápežského vojska.
Ešte pred začiatkom sporu s Henrichom IV. sa Gregor pokúsil nadviazať kontakt s byzantským cisárom Michalom VII. Dukom (1071 – 1078) a preklenúť narastajúce cirkevno-disciplinárne a dogmatické rozdiely medzi Rímom a Konštantínopolom. Tieto rokovania však stroskotali, pravdepodobne pre odpor konštantínopolského kléru, ktorý tradične zdôrazňoval rovnocenné postavenie historických patriarchátov. Neúspešný pokus o úniu však nebol jediným dokladom Gregorových diplomatických aktivít vo vzťahu k východným cirkvám. Začiatkom 70. rokov 11. storočia sa značne zhoršila situácia v Palestíne v dôsledku bojov sunnitských seldžuckých Turkov s ich šíitskými konkurentmi – egyptskými Fátimovcami. Na základe svedectiev kresťanských pútnikov opisujúcich zhoršenú situáciu vo Svätej zemi sa Gregor podujal zorganizovať veľkolepé ťaženie, ktoré malo za cieľ oslobodiť Jeruzalem, pričom sa sám hodlal postaviť na jeho čelo.