Veľká Morava

Názov |  Vláda Mojmíra I. |  Vláda Rastislava |  Východofranská okupácia Veľkej Moravy |  Vláda Svätopluka I. |  Vláda Mojmíra II. a zánik Veľkej Moravy |  Spoločnosť na Veľkej Morave |  Veľkomoravské vojsko |  Hradiská |  Vidiecke sídla |  Pohrebiská |  Hospodárstvo |  Odporúčaná literatúra

Názov

     V súčasnej historiografii sa používajú pojmy Veľká Morava a Veľkomoravská ríša. Označenie Veľká Morava (μεγάλη Μοραβία) použil prvýkrát byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet (9025/906 – 959, spolucisár 908, cisár 913, samostatná vláda 945) vo svojom diele De administrando imperio, ktoré vzniklo v polovici 10. storočia. Týmto termínom sa označuje územie, ktoré bolo pod vládou mojmírovskej dynastie po roku 833. Už v roku 822 sa objavuje údaj o Moravanoch (Marvanorum, Maritanorum) v diele Annales regni Francorum. V tomto prípade však ide o Slovanov, ktorí žili na dnešnej Morave. V spise O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru, ktorý vznikol okolo roku 871 v Salzburgu, je zmienka – v latinčine – duce Maravorum a Maravi. Vo Fuldských análoch sa Moravania označujú napríklad ako Sclavos Margenses/Marahenses, Margensium/Marahensium, Sclavorum, Sclavi Marahenses, Marahensibus. V ostatných latinských prameňoch sa uvádzajú podobné alebo rovnaké pomenovania. V Povesti dávnych liet sa uvádzajú pomenovania Morava a Marava. V Živote Konštantína sú výrazy (na Morave) a C (s Moravanmi), v Živote Metoda zase , (z Moravy), (na Moravu), (moravského kráľa), (Moravania), (Moravská oblasť/ríša). V Životopise Nauma sa uvádza pomenovanie (Moravská zem).


Vláda Mojmíra I.

     Okolo roku 830 dochádza k vyostreniu vzťahov medzi moravským a nitrianskym kniežatstvom. Z diela O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru sa dozvedáme, že Mojmír I. vyhnal Pribinu cez Dunaj k Ratbodovi (832/833 – 854), správcovi Východnej marky Franskej ríše. Keďže sa presný dátum udalosti nespomína, v minulosti sa oň viedli medzi bádateľmi spory. V súčasnosti sa ako najpravdepodobnejší dátum uvádza rok 833. Anexiou Nitrianska vznikol útvar, ktorý sa označuje ako Veľká Morava. Písomné pramene sa potom o Mojmírovi I. zmieňujú až roku 846, kedy sa uskutočnilo vojenské ťaženie východofranského panovníka Ľudovíta II. Nemca na Veľkú Moravu. O tejto udalosti informujú predovšetkým Annales Fuldenses a čiastočne Annales Bertiniani, Annales Xantenses. Podľa Annales Fuldenses Ľudovít II. Nemec vytiahol so svojím vojskom v polovici augusta proti moravským Slovanom, ktorí sa chceli odtrhnúť. Podarilo sa mu usporiadať pomery podľa svojej vôle a ustanovil nového vojvodu Rastislava, synovca Mojmíra I. Potom sa s problémami vrátil na územie Východofranskej ríše cez Čechy, pričom stratil veľký počet vojakov.

Vláda Rastislava

     Rastislav (846 – 870, Rastic, Rasticlao, Rastislaus) po dosadení za vládcu Veľkej Moravy spočiatku pravdepodobne udržiaval dobré vzťahy s Východofranskou ríšou. O prvých rokoch jeho vlády sa v písomných prameňov nezachovali žiadne informácie. Až roku 852 sa konala v Mohuči (dnešný Mainz v Nemecku) cirkevná synoda, ktorá sa zaoberala sa aj prípadom franského veľmoža Albigisa, ktorý uniesol ženu istému Patrikovi a utiekol do zeme Moravanov. Zo skutočnosti, že sa tento prípad riešil na synode, sa usudzuje, že Ľudovít II. Nemec už nemal nad Rastislavom reálnu politickú moc. Východofranský panovník sa preto rozhodol uskutočniť vojenskú výpravu. Už na konci zimy roku 855 Bavori zaútočili pod vedením grófa Ernsta na územie českých Slovanov. Samotný Ľudovít II. Nemec vytiahol s vojskom proti Rastislavovi až koncom leta toho istého roka. Podrobnejšie sa o tejto výprave zmieňujú len Fuldské anály, no v ostatných prameňoch je táto udalosť spomenutá len jednou vetou. Podľa spomínaného diela sa východofranskému vojsku podarilo spustošiť veľkú časť územia Moravanov, ale nepodarilo sa mu poraziť opevnené Rastislavovo vojsko. Navyše pri návrate moravské vojsko napádalo Ľudovítových vojakov. Rastislav dokonca spustošil pohraničné oblasti za Dunajom. Roku 858 nariadil Ľudovít II. Nemec vyslať proti Slovanom tri vojská. Jedno mal viesť jeho najstarší syn Karolman (829/830 – 880, kráľ v Bavorsku od 876, italský kráľ od 877), a to proti moravským Slovanom. V lete sa však Ľudovít neúspešne zaplietol do povstania proti Karolovi II. Lysému. Ľudovít II. Nemec následne zveril správu východnej časti svojej ríše Karolmanovi, ktorý sa však pokúsil upevniť svoju moc a dohodol sa s Rastislavom. O spojenectve Rastislava a Karolmana sa dozvedáme z Annales Bertiniani. Táto udalosť sa stala v roku 861. V nasledujúcom roku Ľudovít II. Nemec vytiahol proti najstaršiemu synovi. K bojom však nedošlo a Karolman uznal otcovu vládu, pričom zostal správcom východnej časti ríše. V roku 862 zaútočili Maďari na Východofranskú ríšu niekde v údolí Dunaja. V roku 863 došlo opäť k roztržke medzi Ľudovítom II. Nemcom a jeho synom a Karolman bol napokon politicky izolovaný. Otec napokon svojho syna uväznil.
     Annales Fuldenses uvádzajú, že v auguste roku 864 Ľudovít II. Nemec prešiel s vojskom za Dunaj a obľahol Rastislava v hradisku, ktoré sa nazýva Dowina. Moravský panovník bol prinútený prisahať vernosť východofranskému panovníkovi a poslal mu rukojemníkov. Podľa Annales Bertiniani sa pôvodne Ľudovít chystal zriadiť marku Vinidov – nové správne územie pod vládou Východofranskej ríše, čo sa mu však nepodarilo. Názov hradiska Dowina sa zvyčajne spája s Devínom pri Bratislave.
     V roku 865 došlo k zmene politiky Ľudovíta II. Nemca. Svoju ríšu rozdelil medzi troch synov. Karolman dostal Norikum (Bavorsko) a marky hraničiace s územím Slovanov a Longobardov. V roku 869 sa dozvedáme o dvoch bojoch vojsk Karolmana a Rastislava, pričom Karolman zvíťazil. Na stranu Rastislava prešiel Karolmanov spojenec Gundakar. V lete toho istého roka Ľudovít II. Nemec zorganizoval veľké vojenské ťaženie proti Veľkej Morave a Srbom. Karolman ničil územie Svätopluka (Sventopulk, Zventapu, Zwentibald, Zuendibolch, Suatopluk, 871 – 894), synovca Rastislava, a jeho mladší brat Karol III. Tlstý (839 – 888, italský kráľ 879, cisár 881, východofranský kráľ od 882 a západofranský kráľ od 885, v roku 887 sa vzdal vlády) zaútočil proti Rastislavovi, ktorého obkľúčil v pevnosti.
     Začiatkom roka 870 začal pravdepodobne Svätopluk rokovať s Karolmanom. O udalostiach, ktoré sa odohrali v tomto roku, nás podrobne informujú Fuldské anály. Z nich sa dozvedáme, že Svätopluk odovzdal svoje panstvo (Nitriansko) pod správu Karolmanovi. Keď sa to dozvedel Rastislav, pokúsil sa ho na jednej hostine zavraždiť, ale Svätopluk sa o tom dozvedel a odišiel na lov. Rastislav sa rozhodol, že ho bude prenasledovať, lenže napokon jeho samého zajali a poslali do Bavorska. Karolman následne obsadil časť Veľkej Moravy a získal aj kráľovský poklad. Zrejme na hradiskách nechal franských vojakov a správu zveril Wilhelmovi a Engelšalkovi. Po návrate z Veľkej Moravy nechal Rastislava oslepiť, no pôvodne mal v pláne usmrtiť ho. Podľa Annales Bertiniani dal Rastislava oslepiť Ľudovít II. Nemec na základe súdneho procesu v Rezne (dnešný Regensburg) a potom poslať do kláštora. V roku 871 Karolman obvinil Svätopluka z vierolomnosti a uväznil ho.
     Významným počinom vlády Rastislava bolo riešenie cirkevných pomerov na Veľkej Morave, kde pôvodne pôsobili predovšetkým franskí kňazi. Snažil sa vytvoriť samostatnú cirkevnú organizáciu, ktorá by bola nezávislá od franského kléru, s čím sa najprv neúspešne obrátil na pápeža Mikuláša I. (858 – 867) niekedy medzi rokmi 858 – 862. Napokon buď v roku 862, alebo najneskôr na jar roku 863 vyslal k byzantskému cisárovi Michalovi III. (842 – 867) posolstvo so žiadosťou o vyslanie biskupa a učiteľa, ktorý by hlásal pravú kresťanskú vieru v slovanskom jazyku. Okrem toho Rastislav žiadal aj o muža, čo by usporiadal zákony. Cisár poveril vedením misie Konštantína (826/827 – 869) a jeho brata Metoda (813/817 – 885), rodákov zo Solúna (dnes Thessaloniki v severnom Grécku), ktorí prišli na Veľkú Moravu pravdepodobne v roku 863 alebo najneskôr na jar nasledujúceho roku. Konštantínovi sa podarilo vytvoriť písmo hlaholiku, pomocou ktorej spolu s bratom zapisovali preklady liturgických kníh do slovanského jazyka. Pápež Hadrián II. (867 – 872) uznal v roku 868 slávenie liturgie v slovanskom jazyku. Konštantín v Ríme vstúpil do kláštora a prijal meno Cyril. Umrel 14. februára roku 869 a bol pochovaný v kostole sv. Klimenta v Ríme. Metod sa stal pápežským legátom pre slovanské krajiny a v tom istom roku aj (arci)biskupom pre územie Panónie a Veľkej Moravy. Avšak v roku 870 bol pri spiatočnej ceste na Veľkú Moravu uväznený východofranskými biskupmi.

Východofranská okupácia Veľkej Moravy

     Moravania sa domnievali, že Svätopluk vo väzení zomrel. V lete roku 871 vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom pod vedením kňaza Slavomíra (Sclagamarum, Slagamarum, Slamarum), ktorý bol Svätoplukovým príbuzným. Karolman prepustil Svätopluka, ktorý potom viedol do svojej vlasti Karolmanovo vojsko. Keď sa však Svätopluk dostal do pôvodného Rastislavovho sídla, porušil vernosť a s veľkomoravským vojskom napadol Bavorov. V boji padli aj Wilhelm s Engelšalkom ako o tom píšu Annales Bertiniani. Annales Fuldenses uvádzajú, že Karolman prepustil všetkých rukojemníkov a od Moravanov dostal naspäť len istého Ratboda.

Vláda Svätopluka I.

     V roku 872 dochádza k vojenským ťaženiam Durynkov, Sasov a Frankov proti Moravanom a Čechom. Po prvýkrát sa tu dozvedáme mená českých kniežat. Konkrétne sa v Annales Fuldenses uvádzajú Svatoslav (Zuentislan, Zeutisla, Zuuentislan), Víťazoslav (Witislan), Herman (Heriman, Herman) Spytimír (Spoitimar, Spoitamar, Spoimar), Mojslav (Moyslan, Myslan, Nyslan, Mislan) a Bořivoj (Goriwei, Gorivoj). Česi boli porazení a stiahli sa do svojich hradísk. Svätopluk podnikol protiútok z Moravy a zničil loďstvo, ktoré prepravovalo Karolmanových vojakov na jeho územie. V nasledujúcom roku sa Svätopluk snažil nadviazať diplomatický kontakt s Ľudovítom II. Nemcom a poslal k nemu Alamana Berechtrama, ktorého zajal rok predtým. S akým diplomatickým posolstvom sa dostavil k cisárovi, o tom sa z písomných prameňov nedozvedáme, ale už v roku 874 na dvorci Forchheim (v dnešnom Bavorsku) bol uzavretý mier medzi Ľudovítom II. Nemcom a Svätoplukom, ktorý sa tu nezúčastnil osobne, ale prostredníctvom svojho vyslanca kňaza Jána z Benátok.
     Dňa 28. augusta 876 zomrel Ľudovít II. Nemec a jeho synovia si po vzájomných bojoch rozdelili ríšu. Karolman získal podľa Annales ducum Bavariae (Letopisy bavorských vojvodov) Bavorsko, Čechy, Moravu, Korutánsko, Rakúsko a Štajersko. Predpokladá sa, že Morava je tu zmienená len preto, že si na ňu Frankovia robili nárok, ale reálne v tomto roku nad ňou nemali moc.
     V roku 879 nadviazal Svätopluk kontakty s pápežom Jánom VIII. (872 – 882), o čom svedčí o tom listina vydaná týmto pápežom pre jeho osobu. Druhá listina bola poslaná arcibiskupovi Metodovi, ktorý sa mal dostaviť do Ríma, aby sa bránil proti obvineniam z herézy. V nasledujúcom roku bola pre Svätopluka vydaná listina známa ako Industriae tuae.
     Svätopluk začal s vojenskou expanziou po usporiadaní vnútorných pomerov a mieri uzavretom v roku 874 na dvorci Forchheim. Pravdepodobne medzi rokmi 874 – 880 ovládol Sliezsko a Vislansko a medzi rokmi 880 až 882 sa mu podarilo získať oblasť horného a stredného Potisia.
     V roku 882 zasiahol Svätopluk do udalostí vo Východnej marke, ktorú spravoval po smrti Wilhelma a Engelšalka gróf Aribo. Synovia spomínaných grófov sa snažili správu marky získať späť. Aribo hľadal pomoc u Svätopluka a dal mu ako rukojemníka svojho syna Isanrika. Keď bol ale Aribo vyhnaný, v roku 882 mu Karol III. Tlstý hneď navrátil správcovstvo, no Svätoplukovo vojsko aj tak ničilo majetky synov Wilhelma a Engelšalka. Napokon utiekli k Arnulfovi Korutánskemu (asi 850 – 899, východofranský kráľ od 887, cisár 896, zosadený 898), synovi Karolmana a správcovi Panónie. Svätopluk žiadal Arnulfa, aby u seba neprijímal jeho nepriateľov. Ten ho však neposlúchol. Ako odplata nasledovalo dvaapolročné pustošenie Panónie moravskými vojskami. Dokonca pritom zahynuli Mengingoz a Papo, synovia Wilhelma a Engelšalka. V roku 884 sa snažil tento vojenský konflikt riešiť Karol III. Tlstý a na vrchu Combenberg (mons Comianus – pravdepodobne Kumenberg – Burgstall pri St. Ändra v dnešnom Rakúsku) pri Viedenskom lese sa stretol so Svätoplukom, ktorý sa zriekol vojenských akcií proti nemu a uznal jeho cisársku hodnosť. Zároveň bol znova uzavretý trvalý mier medzi Východofranskou a Veľkomoravskou ríšou. V roku 885 potom Svätopluk uzavrel mier aj s Arnulfom Korutánskym. O dva roky sa Arnulf stal novým východofranským kráľom. Svätopluk bol krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna Zwentibolda (Zuentibolda, Svätopluka), neskoršieho kráľa Lotrinska. V roku 890 sa obidvaja panovníci stretli na vrchu Omuntesperch a v nasledujúcom roku Arnulf poslal k Svätoplukovi vyslancov, aby dohodli nový mier, avšak v roku 892 Arnulf za pomoci chorvátskeho veľmoža Braslava (879 – 888/892) zaútočil na Veľkú Moravu a zvlášť na Čechy. Podarilo sa mu zničiť krajinu, ale v otvorenom boji sa s vojskom Svätopluka nestretol. V Arnulfovom vojsku bol aj oddiel Maďarov. V roku 893 nasledovala ďalšia vojenská akcia proti Veľkej Morave, ale skončila sa franskou porážkou. V roku 894 Svätopluk zomiera, no ešte pred smrťou uzavrel spojenectvo s maďarskými kniežatami.
     Čo sa týka otázky cirkvi na Veľkej Morave za panovania Svätopluka I., z písomných prameňov sa dozvedáme, že v roku 873 pápež Ján VIII. prikázal bavorským biskupom oslobodiť Metoda, ktorého zároveň vymenoval za arcibiskupa novoutvorenej moravsko-panónskej diecézy a za legáta Ríma na Veľkej Morave. O jeho prepustenie sa zaslúžil pápežský legát Pavol z Ancony. Po Metodovom návrate na Veľkú Moravu Svätopluk zveril arcibiskupovi pod správu všetky chrámy a všetkých klerikov. Metod sa vo svojom novom úrade a pri novoprijatom poslaní všestranne sústredil na obracanie pohanov na kresťanskú vieru, najprv na území Svätoplukovej ríše a neskôr aj mimo nej. Viedol vieroučné spory s franskými kňazmi, ktorí pôsobili na území jeho arcidiecézy. Zo Života Metodovho sa dozvedáme, že Moravania vyhnali franských kňazov. Predpokladá sa, že k tejto udalosti došlo niekedy medzi rokmi 871 – 873, franskí kňazi totiž neuznávali slúženie liturgie v slovanskom jazyku. Pápež vydal v júni 880 listinu známu pod názvom Industriae tuae. V tomto dokumente súhlasil s používaním slovanského jazyka a písma v liturgii, okrem toho potvrdil Metoda vo funkcii arcibiskupa, podriadil mu celé duchovenstvo v krajoch Svätoplukovej ríše a veľkomoravského panovníka s jeho ľudom formálne zobral pod ochranu Apoštolskej stolice. Ján VIII. vysvätil franského kňaza Vichinga (biskup v Nitre 880 – 893, administrátor moravskej cirkvi 885/886 – 893, biskup v Pasove 899, Arnulfov kancelár 893 – 899) za biskupa Nitrianskej diecézy, ktorá patrila pod jurisdikciu Metoda. Viching ako zástupca franského kléru však viedol opozíciu voči svojmu predstavenému. Metodov spor s hlavou Nitrianskej diecézy vyvrcholil v roku 884, keď ho arcibiskup exkomunikoval, no Viching našiel oporu u nového pápeža Štefana V. (885 – 891), ktorý zakázal v roku 885 pod trestom uvrhnutia do kliatby slúžiť bohoslužby v slovanskom jazyku. Metod 6. apríla 885 zomrel, pričom ešte stihol vysloviť prianie, aby sa jeho nástupcom stal jeden z jeho žiakov – Gorazd. Po smrti Metoda bolo voči jeho žiakom tvrdo zakročené a časť z nich skončila vo vyhnanstve, čím bola narušená cirkevná správa na Veľkej Morave. Najvyšší post v cirkevnej hierarchii potom zastával Viching, ktorý však v roku 893 odišiel do Východofranskej ríše, kde sa na krátky čas stal pasovským biskupom. Zomrel v roku 899.

Vláda Mojmíra II. a zánik Veľkej Moravy

     Nástupcom Svätopluka sa stal jeho syn Mojmír II. (894 – 906?) a jeho druhý syn Svätopluk II. dostal pravdepodobne do léna Nitrianske kniežatstvo. Podľa Konštantína VII. Porfyrogeneta (913 – 959) mal Svätopluk aj tretieho syna. V Cividalskom evanjeliári sa uvádza meno Predezlaus. Na základe tohto údaju niektorí bádatelia predpokladali, že práve takto sa volal tretí syn Svätopluka, ktorý mal spravovať oblasť Bratislavskej brány a od jeho mena bolo odvodené prvé pomenovanie Bratislavy (Brezalauspurc), doložené v roku 907.
     Hneď po smrti svojho otca musel Mojmír II. čeliť nájazdu Maďarov do Panónie, ktorí sa sem presúvali pod tlakom ďalšieho kočovného kmeňa Pečenehov zo stepí pri Čiernom mori. Na jeseň roku 894 bol uzavretý mier medzi Mojmírom II. a Arnulfom. Predpokladá sa, že Panónia s Blatnohradom už zrejme vtedy nepatrila pod správu Veľkej Moravy, lebo roku 896 dal Arnulf toto územie do správy vojvodovi Braslavovi. Už v polovici júla 895 sa konal v Regensburgu snem, na ktorom české kniežatá Spytihněv (Spitignewo) a Vitizla (Witizla) sľúbili vernosť Arnulfovi, čo zamená, že sa vymanili spod správy Veľkej Moravy. V roku 897 žiadali Česi pomoc od Frankov proti Moravanom. V tomto roku prišli za Arnulfom aj Srbi z Posálska. Táto udalosť sa interpretuje tak, že i Srbi sa vymanili spod veľkomoravskej moci. V roku 897 navštívil Arnulfa Korutánskeho vo Wormse aj Svätopluk II. a stal sa jeho spojencom. O rok neskôr vypukol medzi oboma bratmi spor, ktorý následne oslabil celú Veľkú Moravu. Do bojov medzi nimi sa zaplietol aj Arnulf, a to na strane Svätopluka II. Na strane Mojmíra II. zas vystúpili gróf Aribo – v prameňoch opísaný ako pôvodca roztržky medzi synmi Svätopluka I. – a jeho syn Isanrik. V nasledujúcom roku Arnulfovo vojsko napadlo pohraničné oblasti Veľkej Moravy, aby vyslobodilo Svätopluka II., ktorý bol uväznený na neznámom hradisku. Arnulf musel v tomto období riešiť problémy v Itálii, pretože friulský markgróf Berengar I. (888 – 924) ho chcel v roku 899 zbaviť cisárskeho titulu. Arnulf dohodol spojenectvo s Maďarmi, ktorí vpadli v auguste toho roku do severnej Itálie a pustošili ju aj neskôr. Avšak už v decembri 899 Arnulf zomrel. Východofranským kráľom sa stal Ľudovít IV. Dieťa. V roku 901 bol uzavretý mier medzi Bavormi a Moravanmi. Pramene uvádzajú, že v roku 902 Maďari napadli Moravu, ale utŕžili porážku. Medzi rokmi 904 – 906 vznikla Raffelstettenská colná tarifa. Tento dokument podáva obraz o clách a obchode vo východnej časti Bavorska, ale aj v Panónii. Tu sa uvádza i trh Moravanov. Pravdepodobne v roku 904 Bavori zavraždili maďarské veľkoknieža Kusala. To vyvolalo útoky Maďarov aj na Veľkú Moravu. Dňa 4. júla 907 sa pri Bratislave (Brezalauspurc, Braslevespurch) odohrala bitka medzi Maďarmi a Bavormi, kde utrpelo bavorské vojsko zdrvujúcu porážku a zahynulo tu viacero bavorských svetských a cirkevných hodnostárov.

     Mojmír II. sa počas svojej krátkej vlády zaoberal aj situáciou v cirkevnej správe, ktorá bola narušená smrťou Metoda v roku 885 a odchodom Vichinga v roku 893. V roku 900 bola spísaná petícia bavorských biskupov proti obnoveniu cirkevnej správy na Veľkej Morave, z ktorej sa dozvedáme, že asi roku 899 požiadalo knieža Veľkej Moravy Mojmír II. pápeža Jána IX. (898 – 900) o obnovenie cirkevnej hierarchie na svojom území. Na Moravu prišli arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, ktorí vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov, z ktorých jeden mohol byť aj biskup pre Nitriansku diecézu. Po páde Veľkej Moravy bola táto cirkevná organizácia narušená a prestala oficiálne existovať.

Spoločnosť na Veľkej Morave

     Na vrchole veľkomoravskej spoločnosti a na čele moravského štátu stál panovník, označovaný ako knęz. V latinských prameňoch sa používali termíny dux, princeps a rex. V arabských prameňoch sa vyskytuje pre Svätopluka výraz malik – kráľ. Od obdobia panovania Mojmíra I. boli vládcovia Veľkej Moravy z mojmírovskej dynastie. Panovník vlastnil rozsiahle pozemky, bol najvyšší vojenský veliteľ a zároveň mal výsadné právne postavenie. Okrem pozemkov mu patrilo sídlo so všetkou výbavou a obyvateľmi. Jeho majetkom bolo okrem iného aj stádo koní a časť výstroja a výzbroje jeho družiníkov (amici, milites, socii, populus familiares). Ďalšou sociálnou vrstvou boli kniežatá – v latinských prameňoch označované ako principes. Patrili sem ostatní členovia mojmírovskej rodiny a zrejme aj iní mocní a bohatí ľudia, ktorí pochádzali buď zo starých rodov, alebo spomedzi nových panovníkových priaznivcov. Kniežatá mali pozemky a svoje sídla s menšou jednotkou bojovníkov. Najpočetnejšou vyššou spoločenskou vrstvou boli veľmoži, ktorých latinské pramene uvádzajú ako primates alebo optimates. Pochádzali z rodovej alebo vojenskej aristokracie a kryli sa čiastočne s kniežatami. Z tejto spoločenskej vrstvy sa regrutovali členovia štátnej a vojenskej správy alebo jej príslušníci tvorili stálu jazdeckú vojenskú zložku. Vo veľkomoravskom štátnom aparáte zastávali funkciu županov a nižších štátnych úradníkov, ktorí boli známi pod označením kmeti. Najviac obyvateľov Veľkej Moravy prináležalo k slobodným ľuďom, ktorí bývajú v prameňoch nazývaní ako ljude, populus, liberi, homines. Boli to roľníci, remeselníci, domáci kupci a bojovníci. Žili aj na hradiskách a v aglomeráciách mestského typu. Vykonávali vojenskú povinnosť a súdnu právomoc nad nimi mal panovník, ktorému odvádzali dane. Najspodnejšia sociálna vrstva boli otrociservus, rab, kde možno zaradiť dlžníkov, vojenských zajatcov a možno aj zločincov. Pracovali na pozemkoch a majetkoch pánov – gospodinov.

     Archeologické výskumy doteraz jednoznačne nedokázali príslušnosť niektorého z objavených hrobov k niektorému mojmírovskému panovníkovi. V literatúre sa objavili viaceré názory, ako Napríklad hrob pri bazilike v Mikulčiciach, ktorý je považovaný za miesto posledného odpočinku Mojmíra I. Ďalej v Uherskom Hradišti-Sadoch bol v hrobovej kaplnke pochovaný starý muž so zlatými gombíkmi v truhle, ktorá bola položená na maltovo-kamenné dno. Pohrebná komora bola vydrevená a zakrytá dreveným vekom, na ktoré boli položené kamenné platne zaliate maltou. Následne bol vrch pomaľovaný figurálnymi motívmi. Takto upravený hrob je dosiaľ v prostredí Veľkej Moravy ojedinelým nálezom a práve preto niektorí bádatelia poukazujú na možnú spojitosť so Svätoplukom I. Ku kniežatám možno priradiť hroby, v ktorých sa vo výbave nachádzal honosný meč, zdobené ostrohy, kovanie opaska, gombíky, resp. vedro. K tejto sociálnej vrstve možno zaradiť aj hroby v doskovitej truhle umiestnené v interiéri kostolov. Ženy z tejto spoločnosti mali v hroboch drahé šperky (náhrdelníky, náušnice, gombíky, kovanie opaskov) a látky (brokát, hodváb) a v detských hroboch boli nájdené napríklad miniatúry zbraní a ostrôh. Čo sa týka veľmožov, možno im prisúdiť menej honosne vybavené hroby. Ženy z tejto vrstvy mali v hroboch pozlátené alebo strieborné šperky. Slobodní muži mali v hroboch sekeru, nožík, pôvodne umiestnený v pošve na opasku, prípadne nádobu s pokrmom pri hlave alebo pri nohách. Hroby so ženskými pozostatkami obsahovali výnimočne strieborné náušnice, ale väčšinou bronzové, prsteň takisto z bronzu a náhrdelník s korálikmi. Hroby bez akejkoľvek výbavy alebo voľne umiestnené medzi objektmi na sídlisku sa prisudzujú otrokom.

Veľkomoravské vojsko

     Vojenská družina (čed, milites) patrila k širšej spoločenskej elite. Okrem príslušníkov staršej rodovej aristokracie a družiníkov z radov jednoduchého slobodného obyvateľstva v nej boli aj cudzí profesionálni bojovníci. Družina predstavovala stálu vojenskú silu, ktorej časť bola stálym vojenským sprievodom panovníka a zvyšok bol rozmiestnený v dôležitých správnych centrách po celej krajine. Samostatné, menej početné vojenské družiny mali aj kniežatá na svojich sídlach. Predpokladaný celkový počet družiníkov dosahoval počet 3000 – 5000 mužov. Len v nutných prípadoch, akými bola cudzia agresia, sa mobilizovali aj širšie okruhy slobodného obyvateľstva. Základ veľkomoravského vojska (družiníci a pohotovosť) mohlo tvoriť asi 8000 jazdcov a 20 000 – 25 000 pešiakov. V období Svätoplukovej vlády sa predpokladá, že počet vojakov mohol dosiahnuť 80 000 až 100 000 mužov.

     Výzbroj pešieho bojovníka v 2. polovici 9. storočia tvoril štít, či už oválny, alebo okrúhly, kopija, meč (ten sa však nachádzal väčšmi vo výzbroji jazdca) alebo sekera – väčšinou bradatica. Výzbroj a výstroj jazdca v 2. polovici 9. storočia tvoril poväčšine okrúhly štít, dvojostrý meč, dýka alebo bojovnícky nôž, strmene so širokými masívnymi stúpadlami a ostrohy. Málo priamych dokladov máme o štítoch, ktoré boli pravdepodobne vyrobené z dreva, potiahnuté kožou a obité železným plechom. Vojaci boli okrem toho chránení aj koženým kabátcom, na ktorom boli našité železné plátky. Vyššie postavení bojovníci nosili ako ochrannú zbroj krúžkový pancier a kovovú prilbu. Väčšina nálezov militárií pochádza z pohrebísk. V druhej polovici 9. storočia vyrábali zbrane predovšetkým domáci remeselníci, ale dali sa získať aj obchodom, darom alebo ako korisť.

Hradiská

     Na celom území slovanského osídlenia sa nachádzajú hradiská – opevnené sídla, ktoré sa v ranom stredoveku rozšírili od Dnepra po Sálu. V niektorých oblastiach sa vznik ranostredovekých hradísk datoval už do 6. storočia (napr. Poľsko). Novšie výskumy posunuli počiatky výstavby hradísk do 7. storočia. Na Slovensku sa predpokladá budovanie hradísk na prelome 8. a 9. storočia. V staroslovienskej literatúre sa označujú termínom grad, v latinskej terminológii ako civitas, urbs, munitio.
     O hradiskách Slovanov nám podávajú správy aj písomné pramene. Najstarší záznam je uvedený vo Fredegarovej kronike a súvisí s bitkou medzi Dagobertovým a Samovým vojskom na mieste zvanom Wogastisburg. Podrobnejšie správy o hradiskách máme z 9. storočia. Informuje nás o nich tzv. Bavorský geograf. Dielo vzniklo asi v rokoch 815 – 817 a popisuje slovanské kmene a ich hrady na území dnešného Nemecka, Poľska, Čiech, Moravy aj Slovenska, ale aj u južných a čiastočne východných Slovanov. Z tohto diela sa napríklad dozvedáme, že v Čechách je 15 hradov a Moravania majú 11 hradov, v neskoršom prepise sa u Moravanov uvádza počet až 30 hradov. V polovici 11. storočia napísal po perzsky píšuci autor Gardízí v diele Ozdoba dejín, že Slovania s obľubou stavajú pevnosti, kam sa utiahnu, keď ich napadnú Maďari a tu aj prezimujú.
     Hradiská boli umiestnené na strategických miestach. Tie najdôležitejšie vznikli v blízkosti väčších riek a na hlavných cestách. Boli hlavnými mocenskými, cirkevnými, obchodnými, výrobnými centrami a tvorili aj hlavnú kostru obranného systému. Na Morave to boli napríklad Mikulčice, Uherské Hradiště-Staré Město a na Slovensku Nitra. Práve tieto hradiská mali už mestský charakter. Okrem obydlí kniežacej vrstvy tu boli postavené kostoly, sýpky, hospodárske stavby atď. Pri kostoloch boli cintoríny a v areáloch hradísk sa konali trhy. Neďaleko sa nachádzali viaceré väčšie a menšie sídliská, prípadne dvorce veľmožov, a preto sa v literatúre niekedy píše o sídelných aglomeráciách. Menšie hradiská boli sídlami veľmožov – županov. Na Slovensku k nim patrili napríklad Ducové, Pobedim, na Morave Břeclav-Pohansko, Brno-Staré Zámky. Dôležité boli hradiská, ktoré mali strážnu funkciu a nachádzali sa na vyvýšených polohách s dobrým výhľadom na okolie. Medzi ne patril Devín. Ďalšie hradiská sa vyskytovali na nížinách a boli súčasťou štátnej správy (Pohansko pri Nejdeku, Rajhrad atď.) a pravdepodobne v nich sídlili nižší úradníci.
     Centrálne opevnenie v Mikulčiciach sa nachádzalo v polohe Valy. Samotné hradisko malo asi 10 ha a podhradie 10 – 20 ha. Pôvodne sa uvažovalo, že celá sídelná aglomerácia mala viac ako 200 ha. V súčasnosti sa predpokladá, že zázemie hradiska sa rozkladalo pravdepodobne 10 km okolo neho. Centrálne hradisko sa dá rozdeliť na akropolu a predhradie. Obidve časti mali fortifikáciu pozostávajúcu z drevohlinitej hradby s predsunutou stenou, ktorá sa opierala o radu alebo rady kolov. Podľa starších názorov malo dôjsť k jej výstavbe niekedy na prelome 8. – 9. Storočia, ale nové dendrochonologické údaje z pilierov mosta však poukazujú až na 30. až 80. roky 9. storočia. Najstarší sídliskový horizont sa najnovšie datuje do neskorého 8. a na začiatok 9. storočia. Akropola hradiska bola sídlom kniežaťa. Vnútorná zástavba pozostávala z viacerých kostolov, pričom najväčšia bola trojloďová bazilika s baptistériom. Okolo nej, ako aj v jej vnútri boli odkryté hroby. Aj okolo ďalších kostolov boli zistené hroby. Dôležitou stavbou bol kniežací murovaný palác. Okrem neho tu boli ďalšie murované a drevené budovy. V predhradí sa zistila pravidelná hustá zástavba. Nie sú tu doložené sakrálne stavby a ani remeselnícke objekty. Tento areál mohla obývať kniežacia družina. V podhradí sa podarilo odkryť obydlia, výrobné objekty, ale aj kostoly s pohrebiskami. Dlhodobejšie tu boli vzhľadom na prírodné podmienky osídlené len polohy Kostelisko a Těšický les. V mikulčickej aglomerácii bolo doložených celkovo 12 kostolov. K tomu treba prirátať aj dodnes existujúci Kostol sv. Margity na slovenskej strane rieky Moravy pri obci Kopčany. Mikulčice niektorí bádatelia pokladajú za hlavné sídlo Rastislava a jeho nevýslovnú pevnosť spomenutú vo Fuldských análoch.
     Uherské Hradiště-Staré Město patrí tiež k veľkým aglomeráciám. Jeho výskum bol na rozdiel od Mikulčíc komplikovanejší pre súčasnú zástavbu. Staré Město bolo osídlené Slovanmi už v 6. storočí. V druhej polovici 8. storočia bola priekopou a asi palisádou opevnená poloha Na Valách. Na začiatku 9. storočia bolo vybudované rozsiahle opevnenie pozostávajúce z hlbokej priekopy a dvojitej palisády. Vo vnútri sa výskumom podarilo doložiť niekoľko osád. V polohe Na Dědině vznikla v polovici 9. storočia rozsiahla kamenná stavba, interpretovaná ako kniežací palác. Vedľa bola v druhej polovici toho istého storočia postavená rotunda. V polohe Na Valách existovalo v tomto období pohrebisko. Bol tu odkrytý pôdorys kamenného veľkomoravského kostola a spolu s ním viac ako 2000 hrobov. V polohe Na Špitálkach boli objavené zvyšky ďalšieho kostola s priľahlým cintorínom. V blízkosti Starého Města sa nachádza aj kostol v Modré pri Velehrade a Hradisko sv. Klimenta pri Osvětimanoch.
     Nad Uherským Hradišťom pri obci Sady je vyvýšenina, na ktorej bol odkrytý druhý najväčší veľkomoravský kostol s baptistériom a s cintorínom a v jeho okolí viacero drevených budov. Predpokladá sa, že tu sídlil vysoký cirkevný hodnostár s kňazmi a mníchmi. Práve tento kostol, postavený na začiatku 9. storočia, býva v literatúre spájaný s miestom prvého odpočinku tela sv. Metoda. V južnej stene apsidy bola totiž nájdená dutina s vchodom zvnútra, ktorý bol zakrytý doskou z červenofialového vápenca. Vo vnútri pristavanej kaplnky na severnej strane kostola bol nájdený hrob, ktorý sa pripisuje Svätoplukovi I. Severne od kostola bolo zistených 14 – 15 zrubových stavieb so studňou a južne 35 m dlhá a 7,5 – 8 m široká halová stavba. V polohe Dolní Kotvovice bolo objavené sídlisko s viac ako 50 obytnými a hospodárskymi objektmi a v polohe Horní Kotvovice pohrebisko. Uherskohradišťsko-staroměstský komplex má rozlohu približne 250 ha a predpokladá sa, že bol sídlom Svätopluka I.
     Na sútoku Moravy a Dyje sa nachádza ďalšie významné hradisko, a to Břeclav-Pohansko. V jeho areáli bolo osídlených niekoľko polôh do 8. storočia a doložené je aj žiarové pohrebisko. Pravdepodobne na začiatku 9. storočia vzniklo centrálne hradisko s rozlohou 28 ha, ktorého opevnenie malo roštovú konštrukciu. V prednej časti bol kamenný múr a vzadu drevená stena. Uprostred bola hlina. Celkove výška fortifikácie dosahovala až 5 m a priemerná šírka 6,5 m. Preskúmaná bola aj 2,5 m široká brána, nad ktorou bola pôvodne veža. Výstavba opevnenia podľa výsledkov dendrochronologických analýz začala až po roku 880. V severozápadnej časti hradiska sa podarilo objaviť kniežací dvorec pravouhlého tvaru s kostolom z prvej polovice 9. storočia a priľahlým pohrebiskom, domami na kamenných podmurovkách a drevenými hospodárskymi stavbami. Opevnenie tvorila drevená palisáda. Archeologický výskum doložil dve fázy výstavby tohto dvorca. Jednoloďový kostol bol postavený v troch fázach na mieste staršej kultovej ohrady, a to z kameňa spojeného vápennou maltou, a zanikol asi v druhej polovici 10. storočia. V jeho blízkosti vzniklo následne menšie pohanské kultové miesto. V okolí kostola sa odkrylo 470 hrobov. V severovýchodnej časti hradiska sa nachádzal remeselnícky areál. Okrem obytných budov a dielní tu boli objavené aj studne. Husto osídlené boli aj severovýchodné a južné predhradie, kde sa podarilo odkryť niekoľko stoviek obytných, hospodárskych a výrobných objektov ako aj hrobov.
     Na Slovensku bola najvýznamnejšou veľkomoravskou sídelnou aglomeráciou Nitra. Centrálne hradisko sa nachádzalo na dnešnom hradnom kopci, ďalšie opevnené polohy boli: Na Vŕšku, Lupka, Martinský vrch a Zobor. Hradný kopec bol v stredoveku trvale osídlený najneskôr na prelome 8. a 9. storočia. Archeologickým výskumom sa tu podarilo odkryť dve zahĺbené obydlia z tohto obdobia. Pravdepodobne už v prvej polovici 9. storočia tu existovala kamenná stavba a drevené palisádové opevnenie. V druhej polovici 9. storočia došlo k prestavbe hradiska. Bol postavený hlinitý val spevnený drevenou roštovou konštrukciou a kamenným múrom z nasucho kladených kameňov. O existencii kamenných stavieb v tomto období svedčia fragmenty architektonických článkov a vápencové kvádre. Na viacerých polohách sa našli hroby z 9. – 10. storočia. Doteraz nevyriešená je otázka polohy kostola. Pravdepodobne sa nachádzal na mieste dnešného biskupského paláca alebo chrámu. V nitrianskej sídelnej aglomerácii bolo zistených viacero neopevnených sídlisk a pohrebísk z 9. – 10. storočia. Nitra bola sídlom Pribinu, údelných kniežat Svätopluka I. a Svätopluka II.
     K dobre preskúmaným hradiskám na Slovensku z prelomu 8. – 9. storočia patrí Pobedim pri Piešťanoch, ktorý sa svojou polohou vo vážskej nive radí k nížinným hradiskám. Tvorili ho dve časti v polohách Hradištia a Podhradištia, ktoré boli opevnené valom komorovej konštrukcie vyplneným hlinou. Predná stena hradby bol spevnená kamenným múrom. Výskumom bola zistená aj priekopa. V polohe Hradištia sa podarilo odkryť niekoľko jednopriestorových obydlí so zvyškami kamenného kozuba, kováčske dielne, hospodárske dielne a studňu. Na hradisku sa našlo niekoľko depotov železných predmetov a sekerovitých hrivien. Po zániku hradiska sa tu začalo v druhej polovici 9. storočia pochovávať. Okolité neopevnené osady pretrvali počas celého 9. storočia.
     Na sútoku Moravy a Dunaja sa nachádza hrad Devín, ktorého najstaršie slovanské osídlenie je doložené v 8. storočí. Slovania pri budovaní opevnenia využili starší zemný val zo 4. storočia, ktorý spevnili drevenou palisádou. V severnej časti boli súčasťou fortifikácie dve priekopy. Na hradisku bol pravdepodobne v druhej polovici 9. storočia postavený kostol rozdelený priečkami a s troma apsidami. Jeho výskumom sa podarilo objaviť aj zvyšky polychrómovanej interiérovej omietky. Na ich základe možno predpokladať vnútorné vymaľovanie rastlinnými, geometrickými a figurálnymi motívmi. V okolí kostola sa podarilo doložiť cintorín z 9. storočia. Stavby, ktoré mohli obývať členovia kniežacej rodiny, sa nezistili z dôvodu neskorších rozsiahlych prestavieb. V okolí Devína sú doložené viaceré sídliská a v tesnej blízkosti, v polohe Na pieskach a Nad lomom, existovali v 9. storočí ďalšie hradiská.
     Na území Bratislavy existovalo viacero veľkomoravských sídiel. Výskum komplikuje doterajšia zástavba. Centrálne hradisko bolo na Bratislavskom hrade. Odkryla sa tu trojloďová bazilika a časti dvojmiestneho kamenného paláca a okrem toho aj objekt s kamennou podmurovkou. Opevnenie pozostávalo z drevenej roštovej konštrukcie a kamenného čelného múru.
     Významné hradisko sa nachádza v polohe Valy v katastri obce Bojná. Hradisko s predhradím sa rozkladá na ploche 14 ha, do ktorého sa vstupovalo dvoma bránami. Z hradiska pochádza viacero depotov. Najznámejší je nález šiestich plakiet a troch kruhových rámov z pozláteného plechu. Okrem iných nálezov tu bol objavený aj jeden bronzový zvon a dva zlomky zvonov. Tieto predmety sa datujú do prvej polovice 9. storočia. Ostatné depoty obsahovali železné predmety a sekerovité hrivny z 8. až 9. storočia. V blízkosti centrálneho hradiska boli objavené ďalšie dve.
     V Ducovom bol odkrytý kniežací dvorec, ktorý mal tvar lichobežníka a rozlohu 0,5 ha. Opevnenie pozostávalo z palisády z dubových trámov. Na severnej strane boli dva rady takýchto kmeňov a medzi nimi bola medzivrstva hliny. Z vnútornej strany bola spevnená šikmo zahĺbenými kolmi a z vonkajšej strany bola priekopa. Vstup sa nachádzal z južnej strany. Vnútorné členenie dvorca tvorili tri časti rozdelené palisádami. Vo východnej časti boli odkryté dve zrubové stavby. Najväčšia z nich mala tri miestnosti a ochodzu na severnej strane. Vnútri bola zistená maltová dlážka a kozub z lomových kameňov. Menšia budova bola rozdelená na dve časti a predpokladá sa aj jej nadstavba. V južnej časti dvorca sa podarilo odkryť kamennú rotundu s priľahlým cintorínom. Kniežací dvorec existoval v druhej polovici 9. až v prvej polovici 10. storočia, kedy násilne zanikol. Okolo rotundy sa však pochovávalo až do polovice 14. storočia.

Vidiecke sídla

     Jednoduché slobodné obyvateľstvo žilo v malých vidieckych sídlach – osadách. Pravouhlé jednopriestorové príbytky s plochou 10 – 16 m2 boli na úrovni terénu alebo mierne zahĺbené. Prevažovala zrubová konštrukcia. Obydlia boli rozmiestnené v osade vo väčších vzdialenostiach od seba alebo boli sústredené na jednom mieste. V druhom prípade boli usporiadané do kruhového tvaru, poloblúkov alebo do radu. Na Slovensku boli najlepšie preskúmané osady v Bajči, Komjaticiach, Mužle-Čenkove a na Morave v Uherskom Hradišti-Sadoch v polohe Dolní Kotvice, v Ostrožskej Novej Vsi-Oráčinách a Mutěniciach.

Pohrebiská

     Od konca 8. storočia Slovania pochovávali v nížinných polohách prevažne na plochých pohrebiskách kostrovým rítom, menej pod mohylami. To pretrvávalo naďalej na Morave v podhorských a horských oblastiach (Vysočany u Moravských Budějovic, Strážovice na Kyjovsku atď.), pričom sa na jednom mohylovom pohrebisku vyskytujú niekedy zároveň kostrové a žiarové hroby (biritualita). V 9. storočí prevládol v pohrebnom ríte kostrový spôsob pochovávania (inhumácia) na plochých pohrebiskách. Mŕtvi mali v hroboch v niektorých prípadoch bohatú výbavu – zbrane, súčasti jazdeckej výbavy, nádoby, vedierka. V prípade kostrových pohrebov sa telo uložilo do neupravenej alebo drevom (prípadne kamennými platňami) obloženej jamy. V niektorých prípadoch boli zomrelí pochovaní v truhlách. Zo Slovenska máme doložené takéto pohrebiská napríklad na lokalitách Bojničky, Čakajovce, Hurbanovo, Ipeľský Sokolec, Lipová-Ondrochov, Michal nad Žitavou, Nitra, Smolenice, Trnovec nad Váhom, Veľký Grob, Závada; z Moravy na lokalitách Mikulčice, Nechvalín, Rajhrad, Staré Město-Na Valách, Uherské Hradište-Sady v polohe Horní Kotvice. Súčasne však v menšej miere pretrvávalo i pochovávanie pod mohylami, no mŕtvi boli do zeme uložení nespálení. Na Morave ide o lokality Hluk, Vrbice a Luhačovice a na Slovensku sa takéto pohrebisko doložilo v Skalici. Žiaro¬vé hroby sa vyskytujú len na severovýchodnom Slovensku (Kráľovský Chlmec, Topoľovka) a východnej Morave (Slavičín, Lipová, Nevšová).
     V tomto období sa začína pochovávať pri kresťanských kostoloch na cintorínoch. Takéto hroby nachádzamelen v najvýznamnejších centrách Veľkej Moravy (Uherské Hradiště-Sady, Mikulčice, Devín). Mŕtvi bývali do hrobu uložení v drevenej truhle. Práve v týchto prípadoch sa predpokladá, že nebohý bol kresťanom. Okrem hrobov okolo chrámov boli niektoré z nich umiestnené priamo vo vnútri (Mikulčice – bazilika, Uherské Hradiště-Sady).

Hospodárstvo

     Hospodárstvo Veľkej Moravy patrilo vo vtedajšej Európe medzi vyspelé. Jeho základ tvorili roľníci, no došlo i k rozvoju viacerých špecializovaných remesiel. Na území Veľkej Moravy sa ťažili viaceré suroviny ako železité rudy, vápenec, meď, cín, olovo, zinok, striebro.

Poľnohospodárstvo
     V 8. a predovšetkým v 9. storočí sa zvyšovala produktivita pri obrábaní pôdy, o čom svedčia o tom nálezy orného a iného poľnohospodárskeho náradia. Oralo sa radlom, ktoré malo železnú radlicu s krájadlom. Orba bola hlbšia ako v 6. a 7. storočí. Pri obrábaní pôdy sa využíval už aj dvojpoľný systém, ktorý umožňoval až trojnásobné výnosy v porovnaní so staršími (nepravidelnými) systémami osevu. Sialo sa na jar a na jeseň. Úroda sa zberala dvakrát do roka železnými srpmi. Neskoro na jar sa pravdepodobne zberalo nedozreté obilie, ktoré sa pražilo. Riadna žatva prebehla v lete. Obilie sa po zbere vymlátilo pravdepodobne palicami a následne sa uskladnilo väčšinou v podzemných obilniciach. Podľa archeobotanických nálezov vieme, že z obilnín sa sadila hlavne pšenica a proso, menej jačmeň, raž a ovos, zo strukovín to bol hrach, šošovica, bôb a vika. Spomedzi okopanín sú doložené repa, kapusta, cibuľa, cesnak, mrkva, zeler, paštrnák, uhorky a reďkovka. Tieto rastliny sa považovali aj za liečivá. Predovšetkým na textilné spracovanie sa tiež pestovalo konope a ľan,. Obidve plodiny sa však mohli využívať i na získavanie oleja z ich semien. Otázne je pestovanie chmeľu. Písomné pramene chmeľnice dokladajú až v 12. storočí, ale ich existencia v 9. storočí nie je vylúčená.

Ovocinárstvo a vinohradníctvo
     Nálezy plodov, kôstok, škrupín, peľu a semien svedčia o rozvinutom vinohradníctve a ovocinárstve (Mikulčice, Břeclav-Pohansko, Uherské Hradiště-Staré Město). Doložená je čerešňa, višňa, broskyňa, hruška, vlašský orech. Na obrábanie sadov sa používali železné motyky; lopaty a rýle boli vyhotovené väčšinou z dreva. Ovocné sady existovali pravdepodobne len pri mocenských centrách.

     Vinič je doložený z Mikulčíc. Vinohradníctvo dokazujú tiež špecializované železné vinárske nože (Moravský Svätý Ján, Staré Zámky u Líšne, Mikulčice). Motív viniča sa objavuje aj na opaskových kovaniach z 8. storočia (Štúrovo, Žitavská Tôň, Komárno). Víno používali pri obradoch i kresťanskí kňazi.

Chov zvierat
     Analýza kostí zvierat z archeologických lokalít dokazuje, že v 8. až 9. storočí bol v obľube chov hovädzieho dobytka a prasiat, ďalej oviec a kôz, z hydiny predovšetkým kury domácej a husi. Kôň slúžil na reprezentačné i vojenské účely a menej sa využíval na prevoz tovaru. Spomínané zvieratá boli oproti dnešným vzrastom menšie. Predpokladá sa, že chované zvieratá boli ustajnené aspoň na hradiskách. Osol, mulica, mul, páv, holuby a dravce sú doložené v malom počte a preto je otázny ich chov. Samozrejme, po hradiskách a osadách sa pohybovali mačky a psy. Voly sa používali napríklad pri orbe, kravy dávali mlieko, ovce vlnu a mlieko, sliepky sa chovali aj pre vajcia. Okrem mäsa poskytoval hovädzí dobytok, ovce a kozy aj kožu, resp. kosti na ďalšie spracovanie.

Včelárstvo
     Slovania boli známi včelárstvom. V diele Ozdoba dejín Gardízí píše, že Slovania majú drevené nádoby, v ktorých majú veľa medu. Nachádza sa tu aj zmienka, že si z neho robia nápoje. Med sa využíval ako sladidlo a na výrobu medoviny. Vosk sa používal na výrobu sviečok, pri kovolejárstve, impregnovala sa ním koža a látky. Okrem toho sa z neho zhotovovali tabuľky na písanie. Do vosku sa písalo rydlom. Predpokladá sa, že v prípade chovu včiel išlo o brtníctvo. Včely sa v tomto prípade chovali v dutinách lesných stromov, ktoré boli pre tento účel upravené.

Lov
     Kosti divo žijúcich zvierat sa v archeologických nálezoch vyskytujú vo veľmi malom množstve. Lovil sa jeleň, diviak a srnec, menej pratur, zubor, medveď, los, tetrov, bažant a holub. Pre potreby lovu sa odchytával sokol, jastrab, krahulec. Sokolníctvu sa venovala vyššia spoločenská vrstva. Zobrazenia sokolníkov poznáme z Moravského Svätého Jána (bronzové nákončie z 8. storočia) a z Uherského Hradišťa-Starého Města (terčovitá plaketa z 9. storočia). Fuldské anály uvádzajú, že lovu so sokolmi holdoval Svätopluk. Na bežný lov sa používali luk a šípy, kopija a veľký nôž. Neexistuje však doklad o existencii pascí.

Rybolov
     Rybolov je doložený vďaka nálezom rybárskych háčikov, ostí (bodcov), vypletacích ihiel na siete a závaží. Háčiky na lov rýb sa dokonca vyskytujú aj v hroboch. Okrem toho sa zachovali napríklad v Mikulčiciach či Uherskom Hradišti-Starom Měste pozostatky lodí rôznych veľkostí, ktoré slúžili na rybolov. Z Mikulčíc pochádza súbor rybých kostí a rybárskych potrieb. Obyvatelia tohto mocenského centra lovili predovšetkým kapra, lieňa obyčajného, ploticu červenookú, karasa, červenicu obyčajnú a zubáča veľkoústeho. Pri analýze kostí sa zistilo, že ryby vďaka lepším podmienkam dosahovali väčšie rozmery ako dnes. Časť ulovených rýb sa usušila a nasolila a časť sa pravdepodobne chovala v slepých alebo umelo prehradených ramenách riek.

Zber
     Ako doplnok stravy Slovania zbierali niekoľko druhov plodín. V lese to boli maliny, ostružiny, trnky a drienky. Liečivé účinky mali plody hlohu, jarabiny, bazy čiernej a šípky. Z Mikulčíc pochádzajú škrupiny lieskových orechov a doložené sú aj dubové žalude, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou využívali ako krmivo pre zvieratá.

Remeslá
     V 9. storočí existovalo niekoľko špecializovaných remesiel – hrnčiarstvo, výroba textilu, zlatníctvo, železná metalurgia a kováčstvo, výroba žarnovov, dechtárstvo, kamenárstvo, pálenie vápna a pod. Remeselná výroba bola sústredená na určité miesto v blízkosti niektorých hradísk (Uherské Hradiště-Staré Město v polohe U Víta a severovýchodná časť hradiska Břeclav-Pohansko). Na vidieku prevládala predovšetkým domáca výroba keramiky, textilu a predmetov z dreva, kostí a parožia.
     Železo vyrábali hutníci v železiarskych hutách. Železiarske pece boli zistené na Morave v Želechoviciach, v Jeseníkoch a v Olomučanoch na Blansku. Išlo o jednoduché pece zahĺbené do podložia – tzv. dymárky. Stavané šachtové pece sa našli na Slovensku v Pobedime, na Morave v Břeclavi-Pohansku a v Uherskom Hradišti-Starom Měste. Priamo na mieste huty sa vytavené železo upravilo do formy sekerovitej hrivny alebo lupy a takto sa potom distribuovalo ďalej.
     Významnými remeselníkmi boli kováči, ktorí vyrábali okrem poľnohospodárskych a remeselníckych nástrojov aj zbrane. Medzi kováčmi existovali špecialisti – zbrojári, nožiari, nástrojári – ktorí pôsobili na kniežacích hradiskách. Na území Slovenska a Moravy sa našlo niekoľko depotov, ktoré obsahovali predmety používané špeciálne kováčmi, ako nákovky, sekáče – priebojníky, kliešte, kladivá a rozpracované nástroje (Vršatské Podhradie, Moravský Svätý Ján, Mikulčice, Pobedim). Archeologické výskumy objavili objekty, ktoré možno interpretovať ako kováčske dielne (Mikulčice, Uherské Hradiště-Staré Město, Břeclav-Pohansko, Nitra, Pobedim). Mäkká oceľ a farebné kovy sa spracovávali za studena rôznymi spôsobmi. Železo a oceľ sa upravovali aj tepelne, pričom sa podľa potreby dosahovala teplota do 1300 °C. Kováči museli okrem nahrievania a ochladzovania ovládať viacero techník obrábania kovov, ako je rozkovanie, ostrenie, prebíjanie, hladenie atď. Niektoré železné výrobky, ako napríklad ostrohy či nákončia opaskov, sa zdobili rôznymi motívmi. Pri výrobe mečov a nožov sa používalo aj náročnejšie damaskovanie. Kováči vyrábali veľmi širokú škálu predmetov, ako sú radlice, srpy, rýle, podkovy, zubadlá, strmene, ostrohy, meče, oštepy, sekery, pracky, ocieľky, klince, okutia vedier atď. Zbrojári sa okrem samotnej výroby nových zbraní zaoberali aj ich opravou.
     V mocenských centrách pôsobili šperkári. Kovolejári vyrábali ostrohy, opaskové kovania, súčasti konského postroja, ale aj krížiky pre kresťanov. Pracovali s bronzom a olovom. Kovolejárske pece boli nájdené na Morave v Uherskom Hradišti-Starom Měste v lokalite Nad Haltýři. Kovotepci prostredníctvom lisovania, tepania a puncovania vytvárali gombíky, prstene, opaskové kovania a rôzne umelecky zdobené predmety. Okrem spomínaných techník sa používala aj granulácia, filigrán, inkrustácia, niello a email. Pri filigráne sa pracovalo rôzne upravenými zlatými alebo striebornými drôtikmi, ktoré sa splietali do košíčkov a pletencov. Pri granulácii sa šperk zdobil pomocou drobných guľôčok. V prípade inkrustácie sa povrch predmetu vykladal iným kovom, farebnými sklíčkami alebo polodrahokamami. Pri technike niello sa za tepla na predmet (meč, opaskové kovanie a pod.) pritavoval meďnatý a strieborný sírnik. Zdobenie emailom spočívalo v tom, že pasta z kremenca, živice, hliny, bóraxu a práškovej farby sa naniesla na predmet a vystavila žiaru. Tieto techniky sa využívali pri honosných šperkoch, ktoré používala vyššia spoločenská vrstva na hradiskách (Mikulčice, Nitra, Uherské Hradiště-Sady, Bratislava, Uherské Hradiště-Staré Město, Čakajovce atď.). Na vidieku sa používal jednoduchý bronzový šperk domáceho pôvodu. Pre okolie Nitry sú charakteristické bronzové náušnice s liatymi alebo dutými príveskami a s drôtikom ovinutou dolnou časťou oblúka.
     Medzi rozšírené remeslá patrilo hrnčiarstvo. Na základe nálezov keramiky sa predpokladá, že existovala domáca a špecializovaná výroba. Hrnčiari vyrábali keramiku na hrnčiarskom kruhu. Sortiment výrobkov bol široký – hrnce, hrnčeky, misky, taniere, pekáče atď. Keramika bola na vonkajšej strane pod okrajom zdobená vlnovkami, rytými alebo vypichovanými líniami. Popri bežnej keramike sa podarilo v archeologických nálezoch objaviť nádoby (fľaše, džbány, amfory, dvojité nádobky, škridly) zhotovené z jemnej hliny a vypálené dočervena. Archeológovia používajú pre výrobky tohto druhu termín keramika tzv. antických tvarov, pretože svojím tvarom nádoby kopírujú antickú keramiku. Pôvodne sa uvažovalo, že táto keramika sa na územie Veľkej Moravy dovážala z Byzantskej ríše. Súčasný stav poznatkov nasvedčuje tomu, že bola vyhotovená vo veľkomoravskom prostredí domácimi výrobcami. V Uherskom Hradišti-Sadoch na Morave sa podarilo objaviť hrnčiarsku pec, ktorá obsahovala fragmenty takýchto nádob. V Nitre v polohe Lupka archeologický výskum odkryl hrnčiarsku dielňu špecializovanú na výrobu bežnej keramiky. Objavených bolo 17 hrnčiarskych pecí. Pece mali vykurovaciu (dolnú) a vypaľovaciu (hornú) komoru. Komory boli oddelené roštom s prieduchmi.
     Dôležitým remeslom bolo kamenárstvo. Vyrábali sa predmety pre domácnosť, ako napr. prasleny, brúsky osličky a hlavne žarnovy. Práve výroba žarnovov na mletie obilia si vyžadovala aj znalosť lokalít s vhodnou surovinou. Nálezy zo slovenských lokalít (Bíňa, Devín, Pobedim atď.) poukazujú na výrobky z ryolitu, ktorý sa nachádza v južnej časti stredného Pohronia. Okrem toho sa využíval aj andezit, ktorý sa vyskytuje v Pohronskom Inovci, Štiavnických vrchoch, Krupinskej vrchovine a v okolí maďarského Visegrádu. Pri výrobe sa používali takisto pieskovce a svory. V Bíni sa podarilo odkryť dielňu na výrobu žarnovov z ryolitu, andezitu a zo svora. Kamenári sa uplatnili aj pri stavbe chrámov, kde opracovávali nosné piliere, preklady dverí, zdobené hlavice atď. V prípade Břeclavi, Mikulčíc, Starého Města a Uherského Hradišťa-Sadov sa používal ako surovina pieskovec z Bielych Karpát z okolia Skalice.
     Niektoré šperky, hlavne náhrdelníky, gombíky, ozdoby na náušnice, prstene, zhotovovali sklári. Ako surovina sa využívalo pretavené rímske sklo, ale aj prvotné suroviny. Danica Staššíková-Štukovská predpokladá na základe nálezovej situácie pozostatkov náhrdelníkov, že sklári ovládajúci vyspelé sklárske technológie pôsobili priamo v centrách Veľkej Moravy. Nakoľko väčšina nálezov sklených korálikov v 9. storočí je zo skla dobrej kvality, importy z iného prostredia sa identifikujú ťažšie. V Bratislave-Devínskej Kobyle bola nájdená pec na výrobu skla postavená z rímskych tehál.
     Výroba textilu patrila skôr medzi domáce remeslá, ktoré vykonávali ženy. O tomto druhu remesla svedčia nálezy praslenov, tkáčskych závaží, nožníc, ihiel a šidiel. Tkaniny sú v archeologických nálezoch výnimočné, pretože sa rýchlo rozkladajú. Podarilo sa ich doložiť z Břeclavy-Pohanska, Mikulčíc, Rajhradu, Uherského Hradišťa-Starého Města atď. Na Slovensku sa kúsky látok zachovali vďaka korózii na kovových predmetoch v hroboch (Borovce, Devín, Nitra atď.). Vlákna na výrobu látok sa získavali z konope, ľanu, vlny, srsti a podobne. Z vlákien sa pradením pomocou praslenu získala priadza, z ktorej sa potom vyrábala látka, a to pomocou vertikálneho tkáčskeho stavu alebo pomocou parohových doštičiek štvorcového tvaru s otvormi. Tkacie doštičky z parožia sa podarilo doložiť v Uherskom Hradišti-Starom Měste. Nálezy tkáčskych závaží v objektoch z Bíne, Břeclavy-Pohanska a Somotora indikujú existenciu vertikálneho tkáčskeho stavu. Látka sa mohla aj farbiť. Tak napríklad hnedú, čiernu a žltú farbu poskytovala kôra, listy a plody vlašského orecha (juglans regia), z plodov bazy čiernej a kaliny obyčajnej sa získavala červená farba, z kvetov kosatca žltého farba žltá a z plodov ostružníka zas fialová. Valchovaním vlnených látok v drevených korytách alebo kadiach sa získavalo súkno. Odev sa zošíval ihlami, látka naň sa strihala nožnicami.
     Dôležitým remeslom bolo spracovávanie dreva. Dokladajú ho predovšetkým nálezy sekier a nožov, pretože drevené predmety sa rýchlo rozpadajú. Vďaka vlhkosti sa podarilo zachované drevené predmety objaviť v Mikulčiciach. Výskumom sa získali lyžice, naberačky, násady k sekerám a kosákom atď. Tieto predmety sa vyrábali bežne doma. O určitej špecializácii však svedčia nálezy tenkých doštičiek na vedrá, dosiek na truhly a lodí. Zruční tesári sa podieľali na stavbe kostolov a honosných kniežacích sídiel.
     Uhliari vyrábali kvalitné drevené uhlie pre hutníkov, kováčov a šperkárov. Drevené uhlie získavali pomocou karbonizácie dreva v milieroch pri teplote 100 °C až 400 °C bez prístupu vzduchu.
     V debnárstve, kolárstve, garbiarstve, ovocinárstve, zverolekárstve a felčiarstve sa využíval decht. Dechtári ho získavali spaľovaním dreva. Na tento účel slúžili objekty odkryté v Bojniciach a v Koši. Išlo o jamy s destilačnou komorou vakovitého alebo lievikovitého tvaru s priehlbinou, kam sa vkladali nádoby na decht.
     Rezbárstvo parohov a spracovanie kostí patrí tiež k domácim remeslám. Z tohto materiálu sa vyrábali rozličné predmety (šidlá, ihlice, hrebene, píšťalky, amulety a pod.). Na ich výrobu sa používali hlavne dlhé kosti a lopatky. Parohovina sa musela pred samotným spracovaním zmäkčiť v náleve zo šťaveľových listov. Umelecky zdobené predmety z parohov a kostí dokazujú, že ich vyrábali špecialisti.
     Výrobky z kože sa pri archeologických výskumoch zistili len zriedkavo. Zvyšky kože a kožušiny boli nájdené v hroboch v Uherskom Hradišti-Starom Měste v polohe Na Valách. Na základe analýzy zvyšku koženého remeňa sa podarilo doložiť postup pri jeho spracovaní. Výsledky ukázali, že išlo o kvalitný výrobok.
     Pálenie vápna patrilo tiež k špecializovaným remeslám. Vápno sa pálilo v peciach čiastočne zahĺbených do podložia a slúžilo na omietky, maltové podlahy alebo ako prísada do hrnčiarskej hliny. Ako palivo sa používalo pri pálení kvôli potrebe dosiahnuť vysoké teploty bukové drevo. Vápno sa vyrábalo z dolomitového vápenca prevažne z územia Slovenska, kde sa podarilo objaviť pece v Hubine a v Nitre (poloha Lupka).

Obchod
     Obchod sa uskutočňoval na domácej alebo medzinárodnej úrovni. V prípade domáceho trhu existovala naturálna výmena, prípadne ako platidlá slúžili tzv. sekerovité hrivny, železné misky tzv. sliezskeho typu alebo šatôčky z jemného plátna. Sekerovité hrivny boli vlastne železným polotovarom v tvare sekery. V nálezoch sa vyskytujú v rôznych veľkostiach a s rôznymi hmotnosťami. Objavené boli vo väčšom množstve napr. v Mikulčiciach, Uherskom Hradišti-Starom Měste, v Bojnej a Pobedime. Domáci obchod mohol prebehnúť kdekoľvek, ale trhy sa konali na hradiskách. Zahraničný obchod prebiehal len na centrálnych hradiskách. O trhu Moravanov je zmienka v tzv. Rafelstettenskej colnej tarife z roku 904. Arabský spisovateľ Ibn Rusta sa zmieňuje o tom, že vo Svätoplukovom sídelnom meste sa koná trh každý mesiac po tri dni. Čo sa týka diaľkového obchodu, možno predpokladať, že na Veľkú Moravu smeroval tovar z rôznych oblastí. Cez jej územie prechádzalo niekoľko dôležitých medzinárodných obchodných komunikácií. Kupcom z cudzích krajín sa platilo byzantskými alebo franskými mincami, drahými kovmi alebo iným tovarom (otroci, kožušiny a pod.). Kupci sa presúvali po dôležitých cestách. Z Číny cez Povolžie a Pričiernomorie do Kyjeva alebo do Konštantínopola viedla Hodvábna cesta, ktorá pokračovala aj cez Podunajsko do Regensburgu na území dnešného Nemecka. Priamo cez územie Veľkej Moravy smerovala z mesta Akvileja (blízko dnešných Benátok) do oblasti Baltského mora známa Jantárová cesta. Z oblasti Baltského mora sa dovážal jantár, nože, sklenené hladidlá, z juhu korenie, ovocie, niektoré honosné šperky a mušle na náhrdelníky, z Franskej ríše zbrane a sklenené výrobky, z Orientu hodváb, korenie a možno kadidlo a drahé kamene. V oblasti Podunajska sa obchodovalo so soľou z Bavorska alebo zo Sedmohradska v dnešnom Rumunsku. Medzi zriedkavé nálezy, ktoré svedčia o kontaktoch s Orientom, patrí hodvábna tkanina. Konkrétne exempláre datované do 9. storočia prípadne začiatku 10. storočia sa podarilo nájsť v Břeclavi-Pohansku, Klecanoch, Mikulčiciach, Nechvalíne, Rajhrade, Skalici, Starom Měste. Podľa Marie Kostelníkovej sa hodvábne tkaniny importovali pravdepodobne z Byzancie a svedčia o existencii bohatej vyššej spoločenskej vrstvy, ktorá žila na hradiskách. Byzancia bola totiž medzi 7. a 11. storočím najväčším strediskom výroby hodvábu a dokonca do roku 900 platil zákaz vývozu tejto tkaniny. Hodváb sa smerom na západ dostával zvyčajne len ako dar.

Odporúčaná literatúra
BAXA, Peter – GLASER-OPITZOVÁ, Renata – KATKINOVÁ, Jana – FERUS, Viktor. Veľkomoravský kostol v Kopčanoch. In: Pamiatky a múzeá, 2004, roč. 53, č. 4, s. 65.
BAXA, Peter – FERUS, Viktor – GLASER-OPITZOVÁ, Renata – KATKINOVÁ, Jana. Veľkomoravské hroby pri Kostole sv. Margity v Kopčanoch. In: Pamiatky a múzeá, 2005, roč. 54, č. 3, s. 48 – 50.
BEDNÁR, Peter. Nitriansky hrad v 9. storočí. Die Nitraer Burg im 9. Jahrhundert. In: PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.): Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra 2006, s. 205 – 215.
BERANOVÁ, Magdalena. Zemědělství starých Slovanů. Praha : Academia, 1980.
BERANOVÁ, Magdalena – KUBAČÁK, Antonín. Dějiny zemědělství v Čechách a na Moravě. Praha : Libri, 2010.
BŘEZINOVÁ, Helena. Doklady textilný výroby v 6. – 12. storočí na území Čiech, Moravy a Slovenska. In: Památky archeologické, 1997, č. 2, roč. 88, s. 129 – 179.
BIALEKOVÁ, Darina. Pobedim. Slovanské hradisko a sídliská z 9. storočia. In: III. medzinárodný kongres slovanskej archeológie. 7. – 14. septembra 1975. Nitra 1975, s. 1 – 29.
BIALEKOVÁ, Darina. Dávne slovanské kováčstvo. Bratislava : Tatran, 1981.
BIALEKOVÁ, Darina. Remeslá a obchod. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, s. 89 – 104.
DRESLER, Petr. Opevnění Pohanska u Břeclavi. Dissertationes Archaeologicae Bruneneses/Pragensesque 11. Brno : Masarykova univerzita, 2011.
FURMÁNEK, Václav – RUTTKAY, Alexander – ŠIŠKA, Stanislav. Dejiny dávnovekého Slovenska. Bratislava : Tatran, 1991.
GALUŠKA, Luděk. Uherské Hradiště-Sady – Křesťanské centrum říše velkomoravské. Brno : Moravské zemské muzeum – Nadace Litera, 1996.
GALUŠKA, Luděk. Slované doteky předků. O životě na Moravě v 6. – 10. století. Brno : MZM – Obec Modrá – Krajská knihovna Františka Bartoše, 2004.
HAVLÍK, Lubomír E. Moravská společnosť a stát v 9. století. In: Slavia Antiqua. 27. Poznań 1980, s. 1 – 42.
Magnae Moraviae fontes historici. I. Annales et chronicae. Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Zdeněk Masařík – Radoslav Večerka. Praha – Brno : Státní pedagogické nakladateství, 1966.
Magnae Moraviae fontes historici. II. Textus biographici, hagiographici, liturgici. Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Jaroslav Ludvíkovský – Zdeněk Masařík – Radoslav Večerka. Brno : Universita J. E Purkyně, 1967.
Magnae Moraviae fontes historici. III. Diplomata, epistolae, textus historici varii. Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Ivan Hrbek – Jaroslav Ludvíkovský – Radoslav Večerka. Brno : Universita J. E Purkyně, 1969.
Magnae Moraviae fontes historici. IV. Leges textus iuridici supplementa. Curaverunt Dagmar Bartoňková – Karel Haderka – Lubomír Havlík – Jaroslav Ludvíkovský – Josef Vašica – Radoslav Večerka. Praha – Brno : Universita J. E. Purkyně, 1971.
MACHÁČEK. Jiří. Studie k velkomoravské keramice. Metody, analýzy a syntézy, modely. Brno : ÚAM FF MU v Brne, 2001.
MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velikou Moravu II. Praha : Libri, 2006.
PAULINY, Ján. Arabské správy o Slovanoch (9. – 12. storočie). Bratislava : Veda – Bernolákova spoločnosť, 1999.
PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : Archeologický ústav SAV – Ponitrianske múzeum, 2006.
PLACHÁ, Veronika – HLAVICOVÁ, Jana. Devín. Slávny svedok našej minulosti. Bratislava : Perfekt 2003.
POLÁČEK, Lumír – MAREK, Otto – SKOPAL, Rostislav. Holzfunde aus Mikulčice. In: POLÁČEK, Lumír (ed.). Studien zum Burgwall von Mikulčice. Band 4. Brno 2000, s. 177 – 302.
POLÁČEK, Lumír – MAZUCH, Marian – BAXA, Peter. Mikulčice – Kopčany. Stav a perspektivy výzkumu. In: Archeologické rozhledy, 2006, roč. 58, č. 4, s. 623 – 642.
POULÍK, Josef. Mikulčice – sídlo a pevnost knížat velkomoravských. Praha : Academia, 1975.
Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Bratislava – Budmerice : Literárne informačné centrum v Bratislave, 1999.
PROCHÁZKA, Rudolf. Vývoj opevňovací techniky na Moravě a českém Slezsku v raném středověku. Brno : Archeologický ústav AVČR Brno, v.v.i., 2009.
RATKOŠ, Peter (ed.). Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1968.
RUTTKAY, Alexander. Ducové. Veľkomoravský veľmožský dvorec a včasnostredoveké pohrebisko. In: III. medzinárodný kongres slovanskej archeológie. 7. – 14. septembra 1975. Nitra 1975, s. 1 – 11.
RUTTKAY, Alexander. Slovensko v 5. až 10. storočí – náčrt dejín a pramene pre poznanie vojenstva. In: KLEIN, Bohuslav – RUTTKAY, Alexander – MARSINA, Richard (eds.): Vojenské dejiny Slovenska I. Stručný náčrt do roku 1526. Bratislava 1994, s. 56 – 101.
RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra : AÚ SAV, 2002.
RUTTKAY, Matej. Premeny agrárnej osady v 6. – 15. storočí. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, s. 69 – 80.
STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo. Bratislava : Veda – Rak, 2004.
TŘESTÍK, Dušan. Vznik Velké Moravy. Moravané, Čechové a Střední Evropa v letech 791 – 871. Praha : Lidové noviny, 2001.
© 2019 UKM