Polabskí a Pobaltskí Slovania
Dejiny | Spoločnosť | Hradiská | Vidiecke sídla | Pohrebiská | Hospodárstvo | Odporúčaná literatúraV okolí rieky Labe v dnešnej východnej časti Nemecka sídlili viaceré slovanské kmene, ktoré boli spojené do niekoľkých kmeňových zväzov. Najznámejší boli Srbi, Obodriti a Veleti. V odbornej literatúre sa vyskytujú odlišné názory na príslušnosť niektorých kmeňov k jednotlivým kmeňovým zväzom.
Slovania v tejto oblasti viedli zdĺhavé boje s Franskou ríšou, ale aj medzi sebou. Pri pobreží Baltského mora, medzi ústím Odry a Visly, žili Pomorania.
Dejiny
Srbi obývali územie medzi riekami Labe, Sála a na západ až k Mohanu (Main). Tzv. Bavorský geograf o Srboch uvádza, že sú početní. Na ich území údajne existovalo 50 hradísk. Daleminci alebo inak Glomači (Talaminzi) sú v tomto texte uvedení zvlášť a patrilo im 14 hradísk. Predpokladá sa, že k Dalemincom patrili aj Nišania (Nisani). K Srbom sa priraďujú aj Koledici (Golodici). Anglosaský kráľ Alfréd Veľký uvádza Srbov (Surpe, Surfe) severne od Dalemincov (Dalamentsan). Vo Fradegarovej kronike sa spomína, že roku 631 alebo 632 sa k Samovmu kmeňovému zväzu pridalo srbské knieža Dervan. Územie, kde sídlili Srbi, bolo už v roku 782 poplatné Karolovi Veľkému a v roku 805 jeho vojsko porazilo kráľa Dalemincov Semela. O rok neskôr padol srbský kráľ Melito (Miliduch). Následne sa ostatní srbskí králi podrobili franskej moci. Srbi boli účastníkmi snemu vo Frankfurte nad Mohanom v roku 822, kde uznali nadradenosť cisára Ľudovíta I. Pobožného. V roku 839 došlo k boju Frankov a Sasov proti Srbom. V bitke pri Gösitzi bol porazený srbský kmeň Koledicov a padol tu ich kráľ Čimislav (Cimusclo). Koledici okrem toho stratili v prospech Sasov časť územia. Ľudovít II. Nemec zriadil na hraniciach so Slovanmi pohraničné marky. V roku 851 donútil k plateniu tribútu Srbov a v roku 856 aj Dalemincov. Boje však prebiehali aj v nasledujúcom období. V osemdesiatych rokoch 9. storočia patrilo územie Srbov pod právomoc Veľkej Moravy, ktorej platili poplatok. V roku 897 sa Srbi podriadili cisárovi Arnulfovi. Medzi rokmi 905 až 928 prebiehal vojenský konflikt medzi Východofranskou ríšou a Dalemincami, na ktorom sa na strane Dalemincov zúčastnili aj Maďari. Tí niekoľkokrát spustošili Sasko. V roku 928 kráľ Henrich I. Vtáčnik dobyl centrum Dalemincov – Ganu (Kietni). Následne vybudoval na Labe Meißen (dnes Sasko) – centrum obsadeného územia. Po roku 936 sa začína ďalšia expanzia ríše na východ za vlády Ota I. Veľkého. Na konci jeho panovania po roku 965 vznikli na území Srbska Severná, Východná a Meißenská marka. V roku 968 vzniklo arcibiskupstvo v Magdeburgu, ktoré malo na starosti christianizáciu Slovanov na rieke Sála a východne od Labe.
Lužičania
Lužičania (Lunsici) sídlili v oblasti, ktorá bola ohraničená na severe Sprévskym lesom (Spreewald v Brandenbursku, dnešné Nemecko), na východe siahala po Cottbus a rieku Sprévu, na juhu po Lužický val a na západe po rieku Dahme. Lužičania hraničili na severe so Sprévanmi, na východe so Slubjanmi, na juhu s Milčanmi a na západe s Nižanmi. Pod územím Lužičanov sa chápu aj oblasti obývané Slubjanmi (Selpuli), Slivinmi (Zliwinni), Milčanmi, Zarovanni-Sorau (Zara) a kmeňom Zagost. V okolí Görlitzu na Hornej Lužici boli Nišania a Besunčania, na strednej Odre Lebušania, označovaní aj ako Lubušania. Pravdepodobne sem patrili pôvodne Dedošania a Bobrania na pravom brehu stredného toku Odry, ktorí v prameňoch vystupujú pod spoločným označením Obrania. Problematická je príslušnosť Trebovanov k Lužičanom. Henrich I. Vtáčnik v roku 928/929 spoplatnil Milčanov a v roku 932 obsadil Lübben (urbs Liubusua) – centrum Lužičanov. Avšak územie Lužičanov bolo k ríši úplne pripojené až v roku 963. Počas vlády českého kniežaťa Boleslava II. patrilo územie Dedošanov (Dedosize) a Bobranov (Poberane) zrejme pod jeho právomoc. V roku 1002 Boleslav I. Chrabrý obsadil Lužicu a územie Milčanov, ale v roku 1004 ho stratil. V nasledujúcich rokoch sa o tieto územia viedli boje medzi Svätou ríšou rímskou, Čechmi a poľským štátom.
Veleti
Veleti (Vuilci), inak nazývaní Lutici (gentem Vilzorum, Liutici), obývali územie na východ od stredného povodia Labe po Baltské more na severe. Najdôležitejšie kmene veletského kmeňového zväzu boli Chyžania (Chizini, Kicini), nazývaní aj Kišinia alebo Chyžinia, na dolnom toku rieky Warnow, potom Črezpeňania, inak aj Penania alebo Pani (Circipani, Cirpani), medzi riekami Peene, Trebel a Recknitz, ďalej Dolenci (Tholosantes, Tholenzos) na rieke Tellense a napokon Ratari, inak označovaní ako Retrania (Retheri, Riaduri). K veletskému kmeňovému zväzu patrili taktiež Stodorania, inak nazývaní Havolania (Stoderani, Ztodorani, Hehfeldi), na strednom toku rieky Havoly s centrom v Brandenburgu, Sprévania (Zpriawani) na Spréve a dolnom toku Dahme, Brižania (Brizania), inak známi aj ako Neletici, na dolnom toku rieky Havoly, Došiania (Doxani) na Dosse, Lebušania (Leubuzzi) na strednej Odre, Rujania, inak aj Ráňania, na ostrove Rujana (Rügen, Nemecko) a priľahlom pobreží, Ukrania (Ucrani, Ucri) v okolí rieky Ücker, Rečania v hornom povodí rieky Havoly, Moričania v okolí jazera Möritz.
Tzv. Bavorský geograf uvádza, že Veleti mali 95 a Havolania 8 hradov. Ratari mali svoje centrum v Rethre (Riedegost). Podľa prameňov to bolo najstaršie a najľudnatejšie sídlo Slovanov. Thietmar (975 – 1018, 1009 biskup v Merseburgu, Sasko-Anhaltsko, Nemecko) tu opísal drevený pohanský chrám zasvätený Svarožicovi, kde sa mali prinášať aj ľudské obete.
V roku 789 uskutočnil Karol Veľký vojenské ťaženie proti Veletom, lebo neposlúchli jeho varovania a nezastavili útoky na jeho spojencov Obodritov. Veleti boli porazení a ich knieža Dragovit sa podriadil franskej moci. V roku 808 sa Veleti spojili proti Obodritom s Dánmi. Do vojny sa zapojila aj Franská ríša a až v roku 812 bol dohodnutý mier. V roku 822 sa Veleti zúčastnili na sneme vo Frankfurte nad Mohanom. Cisár Ľudovít I. Pobožný o rok neskôr rozhodol v spore o vládu nad Veletmi medzi Milegastom a Čeledragom v prospech druhého menovaného. V roku 838 vystúpili Veleti proti cisárovi, ale boli porazení. Opäť sa Veleti v písomných prameňoch objavili až v roku 929, keď sa začala expanzia kráľa Henricha I. Vtáčnika smerom na východ. Následne sa pramene zmieňujú o viacerých vojenských konfliktoch. Ratari bojovali v roku 963 aj proti poľskému kráľovi Mieškovi I. Oto I. Veľký zriadil medzi rokmi 946 – 948 biskupstvo v Havelbergu a v roku 948 v Brandenburgu. V roku 983 Veleti povstali a obidve mestá v spojenectve s Obodritmi obsadili. Brandenburg sa podarilo získať naspäť až v roku 991. Na začiatku 11. storočia bojovali vo vojnách na strane Henricha II. Bavorského proti Boleslavovi Chrabrému. V polovici 11. storočia došlo vo veletskom zväze k roztržkám. V roku 1057 zasiahli do týchto bojov Obodriti, Dáni a Sasi. V rokoch 1067 – 1068 viedol výpravu proti Veletom biskup Burchard z Halberstadtu, ktorému sa podarilo zničiť svätyňu Svarožiča v Rethre. Následne uskutočňovali výboje na územie Veletov Pomorania.
Na ostrove Rujana v Arkone bola na území Ránov známa Svantovítova svätyňa. Ránovia mali v roku 954 silné loďstvo. Venovali sa obchodu a neskôr, od polovice 11. storočia, pirátstvu. Ránovia museli čeliť Obodritom, Pomoranom, Sasom a Dánom. Dlhodobo sa im darilo vzdorovať. V roku 1157 však búrka pri nórskom pobreží zničila slovanské loďstvo. Postupne tu získali nadvládu Dáni, ktorí v roku 1168 dobyli a vypálili Arkonu.
Obodriti
Obodriti (Abodriti, Apdrede) sídlili medzi dolným tokom Labe a Baltským morom. Na severe susedili s Dánmi, na juhozápade so Sasmi, na juhovýchode s Veletmi. Obodritský kmeňový zväz tvorili samotní Obodriti a Vagrovia (Wagri) žijúci na území dnešného východného Holsteinska, Polabania (Polabi, Polagi) medzi riekami Trave a Labe, a Varnovia, ktorí sídlili v medziriečí Warnowa a Mildenitzu. Úzke kontakty s Obodritmi mali Liňania (Linaa, Linones) na pravom brehu Labe a Drevania na ľavom brehu Labe. S Polabanmi splynuli Smeldingovia a Betelenci (Betinci). Už v roku 789 sa uvádza obodritský vládca Vicana, inak označovaný aj ako Dragovit, ktorý pomohol Karolovi Veľkému v boji proti Veletom. Ďalším známym panovníkom bol Dražek (Thrasco), ktorý bojoval proti Sasom, Dánom aj Veletom a takisto bojoval na strane Karola Veľkého. V roku 808 Dáni dobyli Velehrad (Wiligrad), dnešný Mecklenburg, ktorý bol centrom Obodritov. V nasledujúcom roku pomáhali Dáni Obodritom už ako spojenci ich vládcu proti Veletom. Po úspešnom boji dal však dánsky kráľ Gudfred (804 – 810) Dražka zavraždiť. Jeho nástupcom sa stal Slavomír. Cisár Ľudovít I. Pobožný pre nespokojnosť obodritských kniežat v roku 819 dosadil ako vládcu Dražkovho syna Čedraga (819 – 826). V roku 822 sa Obodriti zúčastnili na sneme vo Frankfurte nad Mohanom. V nasledujúcich rokoch však došlo k bojom s Frankami. Ľudovít II. Nemec si v roku 844 podriadil územie Obodritov a vládu rozdelil medzi viacero kniežat. Od roku 857 prebiehali opäť vzájomné boje. Cisár Arnulf v roku 897 uzavrel mier. Henrich I. Vtáčnik si Obodritov podriadil až v roku 927 a nechal obodritského kráľa pokrstiť. V rokoch 936 – 940 vypuklo povstanie proti saskej expanzii, na ktorom sa zúčastnili aj Obodriti. V bojoch proti Otovi I. Veľkému padol v roku 955 obodritský kráľ Stojgniev. Pred rokom 967 zomrel obodritský kráľ Nakon a jeho nástupcom sa stal Myslav (Mistav, Mstivoj), ktorý bojoval proti Sasom a zapojil sa spolu s Mieškom I. a Boleslavom II. na strane Henricha II. Bavorského do bojov o moc vo Svätej ríši rímskej. Na začiatku svojej vlády bol však Myslav so Sasmi zadobre. V roku 968 bolo na území Vagrov v Starigrade (Oldenburg) zriadené biskupstvo, ktoré patrilo pod arcibiskupstvo v Hammaburgu (dnes Hamburg – Brémy). Toto biskupstvo malo vplyv na rozvoj christianizácie Obodritov. Avšak v rokoch 990 – 995 zničili Obodriti Hammaburg a zrušili starigradské biskupstvo. K jeho obnoveniu a vzniku ďalších biskupstiev došlo až za vlády obodritského panovníka Gotšalka (1043 – 1066). Obodritská moc upadla po roku 1166/1167, keď sa saským vazalom stal Pribyslav (†1178). Následne došlo k postupnej germanizácii.
Pomorania
Pomorania (Pomorani, Pomerani) sídlili na pobreží Baltského mora od dolného toku Visly až po ústie Odry na západe. Keďže neboli v priamom kontakte s Franskou ríšou, dozvedáme sa o nich až v 10. storočí, kedy sa Pomorania dostali do sporu s Dánmi, ktorí si na ich území vybudovali základňu Jomsborg (Wollin, Vineta). O kmeňoch, ktoré sídlili v tejto oblasti, vieme málo. Na ostrove Wolin a pravom brehu Dziwny sídlili Volyňania (Velunzani) a v okolí mesta Pyrzyce boli Poriečania (Prissani). Doterajšie poznatky z archeologických výskumov na základe materiálnej kultúry dokladajú, že tu žilo viac kmeňov. Za vlády Mieška I. bola väčšia časť ovládnutá vznikajúcim poľským štátom. V roku 1000 Boleslav I. Chrabrý založil biskupstvo v Kołobrzegu. Po jeho smrti boli Pomorania poplatní Dánom. Západná časť Pomoranska sa germanizovala a východnú časť spravoval v rámci poľského štátu miestodržiteľ z domácich kniežat.
Spoločnosť
Hradiská
Na území Lužičanov bolo preskúmané hradisko so zázemím v Tornowe. Hradisko vzniklo v inundácii rieky Schrake. Na základe opevnenia a vnútornej zástavby sa predpokladá, že hradisko malo dve stavebné fázy. Staršie opevnenie bolo postavené z dubových kmeňov a klád, usporiadaných do roštovej konštrukcie do výšky 5 – 6 m, vo vnútri vyplnených hlinou. Predná stena bola vymazaná hlinou. V hradbe bola chodba pre obrancov. Pred opevnením bola vodná priekopa. Do hradiska sa vchádzalo z južnej strany po moste. Z vnútornej strany opevnenia boli duté priestory, ktoré sa interpretujú ako prechodné príbytky pre ľudí, ktorí sa sem uchýlili v dobe nebezpečenstva. Uprostred hradiska sa podarilo objaviť studňu obloženú drevom a na dne kameňom. V jej blízkosti sa nachádzala zrejme sýpka. Ďalšia stavba slúžila najskôr na spracovanie obilia. Pri bráne sa podarilo odkryť pravdepodobne jednoposchodovú stavbu, ktorá slúžila ako obydlie. Existencia tejto fázy hradiska sa pôvodne datovala do 7. – 8. storočia. Podľa novších dendrochronologických analýz sa predpokladá vznik hradiska až v 9. storočí. Hradisko zaniklo v dôsledku požiaru. Následne došlo k novej výstavbe. Opevnenie bolo zväčšené a dosahovalo výšku 9 m. Horná ochodza bola obložená neopracovanými kameňmi. Po vnútornom obvode hradby bolo postavených 19 stavieb s chodbovou ochodzou. Tri z nich slúžili ako príbytky a ostatné ako zásobárne. Vo vnútri hradiska stála samostatne studňa a zrubová poschodová stavba. Pôvodne sa predpokladalo, že druhýkrát hradisko vyhorelo v prvej polovici 9. storočia. V súčasnosti sa druhá fáza existencie hradiska kladie do 10. storočia. Neopevnené osady boli zistené v polohe Borchelt, Lütjenberg a priamo na mieste dnešnej dediny Tornow. V polohe Lütjenberg existovala osada v 6. storočí. Doložená je tu keramika pražského typu a pozostatky zrubových chát. V dobe výstavby hradiska sa tu objavujú nové typy príbytkov a keramiky. Vtedy vznikla aj osada v polohe Borchelt, ktorá bola prvýkrát vypálená súčasne so staršou fázou existencie hradiska a druhýkrát s mladšou. Po zániku hradiska však osada pretrvala až do konca 12. storočia. V prvej polovici 9. storočia vznikla osada na mieste dnešnej dediny.
Hradisko v dnešnom Teterowe patrilo Črezpeňanom a bolo postavené na ostrove uprostred rovnomenného jazera. Opevnenie sa nachádzalo v severnej časti ostrova a bolo tvorené drevenou roštovou konštrukciou vyplnenou hlinou, pieskom a štrkom a z vonkajšej strany obloženou kamením. Vnútorná plocha bola zastavaná. Ostatnú plochu ostrova zaberala neopevnená osada, ktorá bola spojená s brehom pomocou cesty s drevenou konštrukciou.
Ďalšie významné hradisko Črezpeňanov bolo v dnešnom Behrene-Lübchine na ostrove pri brehu už neexistujúceho jazera. Opevnenie sa v niektorých častiach zachovalo vďaka prírodným podmienkam vo veľmi dobrom stave. Tvorila ho drevená roštová konštrukcia s rašelinovo-hlineno-kamennou výplňou. Pred hradbou bol ílovitý násyp, pred ktorým bol stupeň zo štiepaných kameňov, podoprený dvojitou stenou z drevených fošní. Hradisko sa nachádzalo na polostrove a bolo prepojené dreveným mostom s pevninou, kde stálo predhradie. Pre časté záplavy bola spodná časť upravená dubovými a bukovými kmeňmi, na ktoré bola navŕšená rašelina a zemina. Pri archeologickom výskume sa podarilo objaviť viacero drevených predmetov (topory na lopaty a sekery, nádoby, vedrá, koleso voza, zdobené figúrky atď.) hlavne z 11. a 12. storočia. Hradisko bolo v neskoršom období prestavané. Hradby mali kamennú konštrukciu s vnútorným kamenným obložením. Staršie hradisko malo vnútorný priestor s priemerom 76 až 84 m a mladšie 84 až 95 m.
Centrom kmeňa Volyňanov bol Wolin pri rieke Dziwna. Osada tu vznikla v 8. storočí na pahorku a jej rozmach nastal v 9. storočí. Vznikol tu prístav s ulicovitou zástavbou. Na najvyššom bode bolo založené kultové miesto a v 9. storočí postavený chrám. V polovici tohto storočia vzniklo hradisko blízko brodu cez rieku, centrum budúceho mesta bolo opevnené dreveno-hlinitým valom. Medzi rokmi 896 až 900 bol postavený nový prístav a v prvej tretine 10. storočia došlo k ďalším opevňovacím prácam. Okrem toho bol vybudovaný nový chrám. V 10. storočí sa Wolin rozprestieral na troch kilometroch pozdĺž rieky. Existovali tu remeselnícke dielne, ktoré sa venovali predovšetkým spracovaniu parohov a jantáru. Na základe nájdených predmetov sú doložené obchodné kontakty s Anglickom, Škandináviou, Moravou, Sliezskom i arabskými krajinami. Ibráhím ibn Jackúb pre Wolin zaznamenal názov Weltaba. V škandinávskych ságach z 11. storočia sa uvádza ako Ióm. Aj napriek tomu, že si Mieško I. mesto podrobil, Wolin si aj potom udržal slobodné postavenie. Žili tu obyvatelia viacerých národností. K úpadku Wolina dochádzalo od 11. storočia, keď sa začal vzostup Štetína. V roku 1140 tu bolo založené biskupstvo. Pri výskume sa zistili aj dve pohrebiská.
Hlavným centrom Obodritov bol Mecklenburg – Veligrad. Systematickým výskumom sa podarilo doložiť 7 stavebných fáz. Najstaršia fortifikácia vznikla podľa rádiokarbónového datovania približne v polovici 7. storočia. Vtedajšia rozloha hradiska bola 1,4 ha. Opevnenie pozostávalo z dreveno-hlinitého valu vysokého 6 m a širokého 13 m. Z vnútornej strany valu stáli zrubové a nadzemné stavby vypletané prútmi a vymazané hlinou. V nasledujúcom období bolo opevnenie viackrát prestavané. Počas výskumu sa okrem iného získali aj drevené (napr. vreteno) a kožené predmety (topánky, pošva noža). V 2. polovici 10. storočia tu vznikol kostol. Mecklenburg bol strediskom rozsiahleho územia, ktoré malo rozlohu približne 150 km2.
Centrom Vagrov bolo hradisko v dnešnom Oldenburgu, ktoré Slovania označovali ako Starigrad. Najstaršie stavby sa tu datujú do 7. až 8. storočia. Na konci 8. storočia a na začiatku 9. storočia tu došlo k rozsiahlej výstavbe kniežacieho dvora podľa franského vzoru. Existovala tu kniežacia sála a viacero obytných a hospodárskych budov. Franský vplyv je doložený aj nájdenými predmetmi (karolínske kovania, jazdecké ostrohy, stolové súpravy). Sála bola niekoľkokrát prestavaná a od druhej tretiny 10. storočia (okolo roku 952) na jej mieste existoval kostol s priľahlým cintorínom. Vznik chrámu súvisí s krstom kráľa Obodritov v roku 934. Druhý kostol pochádza z obdobia existencie oldenburského biskupstva v rokoch 972 – 983. V jeho interiéri sa zistilo viacero hrobov, ktoré patrili príslušníkom kniežacej vrstvy. Pri povstaní Veletov v roku 983 bol kostol zničený a na jeho mieste vznikla pohanská svätyňa. Tunajšie biskupstvo bolo obnovené v roku 1060.
Vidiecke sídla
Obydlia mali prevažne štvorcovitý pôdorys a len jednu miestnosť s veľkosťou 12 až 25 m2. V južných oblastiach prevládajú zahĺbené zemnice a na severe zrubové stavby. Steny týchto stavieb boli z fošní alebo okrúhlych brvien. Strechu niesli koly a bola zrejme pokrytá trstinou alebo slamou. Vyskytujú sa tu aj nadzemné stavby, ktorých steny boli vypletené prútím a omazané hlinou (Groß Raden, Oldenburg). V obydliach je doložená existencia buď ohniska, alebo pece. Okrem samotných obydlí sa podarilo doložiť i zásobnice, hospodárske stavby a niekedy aj studne štvorcového tvaru s výdrevou po stranách.
Pohrebiská
Hospodárstvo
Najlepšia pôda na poľnohospodárske účely sa nachádzala východne od Labe na území Vagrov, Obodritov, Dolencov, Ukranov, Lebušanov a Milčanov. Srbi obývali oblasť úrodných sprašových pôd. Ostatné kmene sídlili na menej kvalitných pôdach. Pôda sa získavala vyklčovaním lesa a vypálením nízkych porastov. Následne sa obrábala dreveným hákovým radlom, ktoré sa podarilo objaviť na lokalitách Dabergotz pri Neuruppine, Wiesenau, Spandau, Langengrassau a Kamień Pomorski. Nález z Dabergotzu pri Neuruppine je rádiokarbonóvou metódou datovaný do 8. storočia (733 ± 80). Ostatné pochádzajú z mladších období. Napríklad drevené hákové radlo z Wiesenau pochádza z 8./9. storočia a objav z Langengrassau je až z 11. storočia (1070 ± 50). Od 9. storočia sa postupne uplatňoval drevený hák vybavený železnou radlicou (napr. Tornow, Calau, Krampnitz). Samotný termín hák sa používal neskôr ako pomenovanie pre dávky, ktoré mali Slovania odvádzať Nemcom. Pestovali sa raž, proso, pšenica, jačmeň a ovos, zo strukovín to boli hrach, šošovica, fazuľa. Okrem toho cibuľa a mak. Predovšetkým na látky sa pestoval ľan a konope. Po sejbe sa na zahrnutie obilia používali brány z vetiev alebo rámové brány (lokalita Groß Raden). Obilie sa zberalo srpom a na sekanie trávy sa používala kosa s krátkou rukoväťou. Obilie sa mlelo v žarnovoch a skladovalo sa väčšinou v zásobnicových jamách hruškovitého tvaru, ktoré boli vykladané slamou alebo kôrou. Napríklad na sídlisku Neubrandenburg-Fritscheshof sa odkrylo 21 zásobníc blízko domov a jedna v obydlí. Pri pestovaní obilia sa uplatňovala predovšetkým trávopoľná sústava. Na základe výskumu v Tornowe sa predpokladá, že už v 10. storočí sa uplatňovalo striedanie plodín v cykloch. Uvažuje sa o trojročnom (pšenica/jačmeň – žito – proso – pšenica/jačmeň) alebo štvorročnom (pšenica/jačmeň – žito – proso – úhor) cykle. Obilie sa mlelo na žarnovoch, aby sa z neho získala múka. Proso sa drvilo v stupach a následne sa z neho urobila kaša alebo placky. Olej sa vyrábal lisovaním z ľanu. Nožná stupa a lis na olej pochádzajú z Groß Radenu. Slovania používali na obrábanie svojich záhrad aj drevené rýle, ktoré sa podarilo nájsť napríklad v Behrene-Lübchine. Niektoré slovanské termíny súvisiace s roľníctvom sa preniesli aj do miestnych názvov. Pomenovanie Ornitz je odvodené od ornice a Röhlitz od slova roľa. Rovnako je to aj v prípade kultúrnych plodín. Od žita sú odvodené toponymá Siethen, Zittau, od bôbu Bobbau, od hrachu (starosrbsky groch) Grochlitz, zo slova klas (kłos) zas Klossa, Closewitz atď.
Chov zvierat
Analýzou kostrových pozostatkov z viacerých archeologických výskumov sa podarilo doložiť predovšetkým chov ošípaných, hovädzieho dobytka, koní, oviec a kôz. Intenzívnejší chov hovädzieho dobytka nastal až po roku 1000. Kone a voly slúžili aj ako ťažné zvieratá, no kôň mal predovšetkým vojenský význam. Ibráhím ibn Jackúb píše, že krajina Obodritov bola bohatá na kone, ktoré sa aj vyvážali. Práve Obodriti poskytli v roku 982 Otovi II. na vojenskú výpravu do Itálie 1000 jazdcov. V niektorých prípadoch bol kôň pochovaný spolu s jazdcom (Paußnitz pri Riese, Ralswiek na ostrove Rügen – Rujana, Rheinsberg). Biely žrebec mal dôležité miesto v kulte. Veľké množstvo konských kostí sa našlo v chrámovom okrsku v Groß Radene. Zriedkavo je doložená kura, hus a kačka. Ovce sa chovali nielen pre mäso a vlnu, ale z ich kože sa vyrábalo aj zimné oblečenie. Z kože hovädzieho dobytka sa vyrábali remene na opasky, konské postroje či topánky. Práve topánky sa našli na viacerých miestach (Berlín-Köpenick, Tornow, Vipperow, Brandenburg). Tenké kože sa používali aj do okien, pretože sklo bolo vtedy vzácne. Kosti zvierat sa využívali na výrobu predmetov dennej potreby, ako boli ihly na šitie, alebo tiež korčúľ. Zvieratá sa odvádzali aj ako poplatok cirkvi. Už v roku 937 Moričania a Havolania odovzdávali ošípané do Kláštora sv. Mórica v Magdeburgu. V roku 970 a 971 platili Daleminci, Nišania, Milčania a Dadošania biskupstvu v Meißene takisto hlavne týmto druhom zvierat.
Včelárstvo
Slovania boli známi chovom včiel, predovšetkým brtníctvom. V lesoch sa včely chovali v hrubých kmeňoch stromov. Takto sa získaval borovicový, javorový, dubový i lipový med, ktorý slúžil ako sladidlo i na výrobu medoviny. V roku 965 Ibráhím ibn Jackúb spomína, že oblasť dnešnej východnej časti Nemecka bola bohatá práve na medovinu. O včelárstve svedčia aj zachované miestne názvy ako Medow, Medewitz.
Lov
Lov mal vo vtedajšom hospodárstve menší význam. Zver sa lovila šípmi a oštepmi. Na poľovačky bola pravdepodobne cvičená aj časť psov. Nálezy zvieracích kostí svedčia o tom, že sa lovil jeleň, srnec obyčajný, diviak, zubor, zajac a jazvec. Predovšetkým pre kožušinu sa poľovalo na líšku, vlka, kunu skalnú, divú mačku, bobra, zajaca a tchora. O význame tohto druhu lovu svedčí aj to, že v roku 971 platili Daleminci, Nišania, Milčania a Lužičania biskupstvu v Meißene poplatky vo forme kožušín. V Alt-Lübecku sa podarilo doložiť lov tuleňa.
Rybolov
Oblasť východného Nemecka je bohatá na rieky a jazerá, ktoré vytvorili prirodzený predpoklad pre rozvoj rybolovu. Dokladajú to predovšetkým nálezy rybích kostí, rybárskych háčikov, závaží na siete a vrší zo sídlisk. Železné rybárske háčiky sa našli v Berlíne-Köpenicku, Teterowe, Neuendorfe pri Brandenburgu atď. Zvyšky desiatich vrší sa podarilo doložiť pri moste a vstupnej bráne do hradiska v Behrene-Lübchine. Z Feldbergu pochádza 8 vrší s priemerom 20 – 30 cm. Predpokladá sa, že sa používali na lov raka. Slovania lovili kapre, ostrieže, pleskáče, liene, plotice a iné ryby. Od konca 8. storočia sa spomína morský rybolov. V 9. – 10. storočí je doložený obchod s rybami. V novembri sa v Arkone každoročne obchodovalo na rybom trhu.
Remeslá
Podarilo sa doložiť aj stopy po hutníckej činnosti. Ako surovina sa využívali bahenné železné rudy, ktoré sa vyskytovali na mnohých miestach v nížinných oblastiach od Lužice až po pobrežie Baltského mora. Ich využívanie je doložené ešte aj v 19. storočí. Tavením bahenných železných rúd v peciach pri teplote 1100 až 1250 °C sa získavali železné lupy, ktoré sa potom distribuovali na ďalšie spracovanie. Zvyšok pece na spracovanie železa spolu s lupou sa podarilo odkryť na sídlisku Tramnitz. Okrem lúp boli zrejme polotovarom na ďalšie spracovávanie tzv. železné misky (Tornow, Vorberg). Dôkazy hutníckej činnosti sa podarilo získať blízko hradiska Tornow.
Priamo na hradiskách sa našli kováčske dielne (napr. Tornow). Kováčske nástroje sa našli napr. v Groß Radene (priebojník, sekáč) a Menzline (kliešte). O kováčskej činnosti svedčí široký sortiment kovových predmetov (nože, sekery, hroty šípov, kopije, kľúče, rôzne kovania, kosáky, kresadlá atď.). Zbrane poukazujú na kontakty s Východom a Škandináviou. Vyššia spoločenská vrstva používala vysoko kvalitné zbrane vyrábané na území Franskej ríše.
Okrem kováčov sú archeologickými nálezmi doložení aj šperkári. Nálezy šperkov (prstene, záušnice, kovania) zo striebra, bronzu a cínu dokladajú domácu výrobu. Priamym dokladom o pôsobení šperkárov sú odlievacie tégliky, ktoré sa podarilo objaviť v hrobe datovanom približne okolo roku 800 v Utenbachu. Ďalšie nálezy sú zo sídliskových vrstiev z Mecklenburgu, Alt-Lübecku, Brandenburgu, Menzlinu a Groß Radenu. V prípade mecklenburského nálezu doložila spektrálna analýza odlievanie bronzu. Z Alt-Lübecku pochádza aj bronzová troska. Odlievacie formy na šperky pochádzajú z Oldenburgu (9. storočie) a Trollenhagenu (8./9. storočie). Spracovanie striebra dokazuje steatitová forma z Ralswieku a odlievací téglik z Rutenbergu pri Templine. Ako zdroj striebra v 9. storočí slúžili arabské mince a od 10. storočia sa do oblasti medzi Labe a Odrou dovážalo striebro vyťažené v Čechách.
Najrozšírenejším remeslom bolo hrnčiarstvo. Pri archeologických výskumoch sa podarilo odkryť okrem množstva keramiky i niekoľko hrnčiarskych pecí. Do konca 10. storočia sa keramika vyrábala ručne alebo pomocou pomaly rotujúceho hrnčiarskeho kruhu. Neskôr sa uplatnil rýchlo sa točiaci kruh. Ranoslovanská keramika bola nezdobená (napr. typ Sukow). Od 8. storočia možno predpokladať, že výroba keramiky sa stala špeciálnym remeslom. V 8. a 9. storočí bola obľúbená zdobená keramika, ktorá sa dá podľa techniky výroby a výzdoby deliť na viacero regionálnych variantov. Predovšetkým v Mecklenbursku a v oblasti Pomoranska bola rozšírená tzv. feldberská keramika, ktorá bola obtáčaná na hrnčiarskom kruhu a po obvode zdobená ťahmi hrebeňom a vpichmi. Z územia medzi riekami Labe a Warta poznáme iný druh keramiky – označovaný ako typ Tornow. Ďalším bol typ Menkendorf. Zvyšky hrnčiarskych pecí sa podarilo odkryť v Kremitzi na sídlisku z 9./10. storočia.
Zachované konštrukcie opevnení hradísk, stavieb, ciest, mostov a lodí svedčia o rozvinutom spracovávaní dreva a výrobe dechtu. Drevené nádoby sa vyrábali pomocou sústruhu. Dôkazy o takejto dielni z 11. storočia sa podarilo objaviť v Alt-Lübecku. Zo staršieho obdobia sú však datované nálezy drevených nádob z Brandenburgu, Behrenu-Lübchinu, Wiesenau, Wilbergu.
Nálezy polotovarov na výrobu mlynských kameňov, ako napríklad z lokality Sornzig v porfýrovej oblasti v okolí Rochlitzu, dokladajú rozvinutú výrobu žarnovov. Tu sa podarilo odkryť dielňu na ich výrobu s viacerými nedokončenými výrobkami, ako aj dôkazy po spracovaní železa, ktoré sa použilo na výrobu nástrojov. Stopy po takýchto výrobných miestach sa podarilo zachytiť aj na lokalitách Sornßig a Binnewitz. Samotné názvy Sornzig a Sornßig sú odvodené od slova žarnov.
Dôležitou surovinou bola soľ. Okrem prípravy jedál sa využívala pri konzervácii mäsa a hlavne rýb. Vzhľadom na nízky obsah soli a klimatické podmienky sa nepredpokladá získavanie soli na pobreží Baltského mora. Dôležité boli ložiská v Halle a okolí. V samotnom Halle sa podarilo nájsť nádrže na získavanie soli, ktoré svedčia o tom, že Slovania od 9. storočia vedeli získavať soľ varením. Ťažbu soli na území Neleticov dokladá aj listina Ota I. z roku 961. Menšie ložiská soli boli v regiónoch Brandenburg a Mecklenburg.
Spracovávanie kostí a parohov patrilo skôr medzi domáce remeslá. Vyrábali predovšetkým sa ihly, rydlá, rukoväte na nože, hrebene ale aj hracie kamene. Niektoré predmety sú zdobené. Iba v niektorých prípadoch sa dá hovoriť o existencii špecializovanej dielne. Početné polotovary boli zistené v domoch II. a IV. v Menzline. Vo Woline bola nájdená dielňa z druhej polovice 10. storočia. Stopy po inej sa našli aj na sídlisku Rostock-Dierkow. V týchto dielňach sa spracovával okrem iného jantár.
Spracovávanie kože je doložené nálezmi kožených predmetov (topánky, remene) alebo koženého odpadu. Pri výskumoch v Mecklenburgu pri Wismare sa našlo viac ako 250 kožených exemplárov. Špecializované dielne sa predpokladajú pri hradisku Alt-Lübeck a na hradiskách Köpenick a Neu Nieköhr.
Medzi Labe a Odrou a v Posálsku sa na hradiskách, v podhradiach a v hroboch z 11. a 12. storočia vyskytujú jednofarebné čierne, žlté, zelené, modré alebo viacfarebné sklenené prstene. Na hradiskách Alt-Lübeck a Schwedt sa v zhorených vrstvách našlo roztavené sklo a prstene. Považuje sa to za doklad existencie špecializovaných dielní sklárov.
Obchod
Medzi Slovanmi sa obchodovalo najmä s dobytkom, koňmi, obilím, medom, voskom kožami a rohovinou. Dôležitým artiklom bolo aj železo, železné výrobky, soľ, ale aj keramika a žarnovy. Cez územia Slovanov v dnešnom východnom Nemecku viedli dôležité strategické obchodné cesty. Dôležitá trasa viedla z Frankfurtu nad Mohanom do Krakova a ďalej do Kyjeva. Ďalšia komunikácia smerovala od Schleswigu dolným Polabím cez Mecklenbursko do Wolinu. Po týchto cestách sem prichádzali obchodníci z Franskej ríše, arabských kalifátov, Škandinávie, Kyjevskej Rusi, ale aj z Byzancie. Na prepravu tovaru sa využívali aj väčšie rieky a, samozrejme, dôležité obchodné centrá sa nachádzali na pobreží Baltského mora. Medzi priame doklady o obchode patria nálezy mincí, váh či závaží. Depoty arabských dirhamov svedčia o rozvinutých kontaktoch s arabskými krajinami. Známy je depot 2211 celých a zlámaných mincí z obchodného prístavu Ralswiek na Rujane (Rügen), ktorý bol narýchlo ukrytý v dome pred pecou. Obsahoval mince Sásanovcov a Abbásovcov z východnej časti Arabskej ríše, pričom najmladšie z nich sú z rokov 842 – 844. Na severe východného Holsteinska sa vo Waterneverstorfe našlo viac ako 400 mincí, z nich 300 pochádzalo z východnej časti Arabskej ríše, ostatné boli z nemeckej ríše, Byzancie a z Čiech. Najmladšie mince pochádzali z roku 976. Nález obsahoval aj šperky švédskeho a dánskeho pôvodu. Obchod s týmito krajinami cez more dokazujú aj nálezy lodí z Ralswieku. Jedna z lodí mohla mať dĺžku 13 až 14 m a šírku okolo 3,4 m. Ďalšie dve boli dlhé približne 9,5 m a široké 2,5 m. Poháňané boli plachtou alebo až 10 veslármi. Takéto lode mohli prevážať podľa odhadov jednu až dve tony tovaru a rovnako aj kone. Morskému obchodu sa venovali hlavne Ránovia, Obodriti, Pomorania a menej Veleti. Po cestách sa náklad prevážal na osloch alebo koňoch. Existovali aj vozy (Behren-Lübchin), ktoré ťahali kone alebo voly. Doložené sú aj drevené kontajnery (Oldenburg), ktoré sa dali prepravovať na vozoch a aj na lodiach. Dôležitým dokladom obchodu sú nálezy závaží a bronzových váh z hradísk Alt-Lübeck, Behren-Lübchin, Freesendorf, Neu Nieköhr, Schwedt a Teterow. Keramika a nálezy rôznych predmetov v pobaltských obchodných centrách, ako napr. Ralswiek, dokladajú intenzívne kontakty so Škandináviou, porýnskou oblasťou, Dánskom a Anglickom. Ako protihodnota sa z týchto pobaltských prístavov vyvážali výrobky z parožia a predovšetkým jantárové perly, závesky, amulety a umelecky zdobené predmety. Do Škandinávie sa vyvážalo obilie. Zaujímavosťou sú nálezy glazúrovaných hlinených vajíčok (Brandenburg-Neuendorf, Weisdim). Obchodníci z arabských krajín privážali okrem strieborných mincí a šperkov aj hodvábne látky či sklenené a krištáľové perly. Obchodovalo sa aj s otrokmi. V 9. storočí stál jeden otrok len o čosi viac ako kôň alebo 300 g striebra.
Odporúčaná literatúra
BRATHER, Sebastian. Archäologie der westlichen Slawen. Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im früh- und hochmittelalterlichen Ostmitteleuropa. Berlin – New York : Walter de Gruyter, 2001.
BRÉMSKÝ, Adam. Činy biskupů hamburského kostela. Praha : Argo, 2009.
Dětmar z Merseburku: Kronika. Praha : Argo, 2008.
DONAT, Peter. Mecklenburg. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europas Mitte um 1000 Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 662 – 664.
DULINICZ, Marek. Frühe Slawen im Gebiet zwischen unterer Weichsel und Elbe. Neumünster : Wachholtz Verlag, 2006.
DUŠEK, Sigrid. Geschichte und Kultur der Slawen in Thüringen. Weimar : Museum für Ur- und Frühgeschichte Thüringens, 1983.
FILIPOWIAK, Władysław. Wolin – ein frühmittelalterliches Zentrum an der Ostsee. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europas Mitte um 1000 Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 152 – 155.
GABRIEL, Ingo. Starigrad – Oldenburg. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europas Mitte um 1000 Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie Handbuch zur Ausstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 658 – 661.
GĄSSOWSKI, Jerzy. Dejiny a kultúra starých Slovanov. Bratislava : Obzor, 1969.
GRINGMUTH-DALLMER, Eike. Siedlunglandschaften, Siedlung und Wirtschaft der Westslawen zwischen Elbe und Oder. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europas Mitte um 1000 Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag 2000, s. 97 – 103.
Helmolda kněze buzovského Slovanská kronika. Praha : Vyšehrad, 1947.
HERRMANN, Joachim (ed.). Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Berlin : Akademie – Verlag, 1970.
HERRMANN, Joachim. Od Hradčian po Vinetu. Rané kultúry západných Slovanov. Martin : Osveta, 1973.
HERRMANN, Joachim (ed.). Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie). Berlin : Akademie – Verlag, 1985.
HERRMANN, Joachim. Ralswiek. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europas Mitte um 1000 Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 163 – 166.
HENNING, Joachim. Germanen – Slawen – Deutsche. Neue Untersuchungen zum frühgeschichtlichen Siedlungswesen östlich der Elbe. In: Prähistorische Zeitschrift, 1991, roč. 66, č. 1, s. 119 – 133.
HRABOVÁ, Libuše. Stopy zapomenutého lidu. Obraz dějin Polabských Slovanů v historiografii. České Budějovice : Veduta, 2006.
Magnae Moraviae fontes historici. I. Annales et chronicae. Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Zdeněk Masařík – Radoslav Večerka. Praha – Brno : Státní pedagogické nakladateství, 1966.
Magnae Moraviae fontes historici. III. Diplomata, epistolae, textus historici varii. Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Ivan Hrbek – Jaroslav Ludvíkovský – Radoslav Večerka. Brno : Universita J. E Purkyně, 1969.
MÜLLER-WILLE, Michael. Fernhandel und Handelplätze. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europas Mitte um 1000 Beiträge zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 128 – 135.
Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Bratislava – Budmerice : Literárne informačné centrum v Bratislave, 1999.