Písomné pramene

     Medzi dôležité pramene, ktoré nás informujú o prvých Slovanoch patria písomné správy, kde sa objavujú Slovania pod názvami Venedi, Veneti, Anti, Sklavíni. Prvé písomné správy o akýchsi Venedoch alebo Venetoch medzi Vislou a Baltským morom sa objavili už v 1. a 2. storočí n. l. v dielach rímskych autorov Plinia staršieho, Ptolemaia a Tacita. Publius Cornelius Tacitus (asi 55 – 120 n. l.) ich v práci Germania (Germánia) lokalizuje na území medzi dolným Dunajom a Baltom. Gaius Plinius starší (asi 23 – 79 n. l.) vo štvrtom zväzku Naturalis historiae (Prírodoveda) píše, že tento kmeň sa nachádzal medzi Vislou a Germánmi. Klaudios Ptolemaios (100 – 170) v tretej časti diela Geographica (Zemepis) spomína, že sídlil západne od Visly a na severných úbočiach Karpatského oblúka, pričom siahal až k dolnému Dunaju. Bádatelia sa však väčšinou prikláňajú k názoru, že v prípade Venedov či Venetov nešlo ešte o Slovanov. Konkrétne písomné správy, ktoré jasne dokladajú existenciu Slovanov sa nám zachovali až od byzantského autora Jordana, ktorý žil v 6. storočí a v diele De origine actibusque Getarum (O pôvode a dejinách Gótov) spomína Slovanov – Venedov, ktorí sa delia na viacero kmeňov. Najznámejší boli Sklavíni a Anti. Sklavíni sídlili podľa jeho popisu severne od dnešného Drnova a Osijeku, na východe siahali ich sídla po rieku Dnester a na severe po Karpaty. Južná hranica ich osídlenia bola pravdepodobne na území, kde sa Dráva vlieva do Dunaja. Jordanes píše, že náčelník Ostrogótov Hermanarik, ktorý vládol v poslednej štvrtine 4. Storočia, začal proti nim bojovať. Prokopios z Caesarey (6. storočie) vo svojej šiestej knihe spisu De bello Gotico (O vojne gótskej) píše, že v roku 512 sa presunul zo stredného Podunajska na sever národ Herulov a ich cesta viedla cez všetky slovanské (Sklábénoi) národy i pustými krajinami. Na základe tejto správy sa predpokladá, že vtedy ešte Slovania neobsadili všetky neskoršie územia. Ďalej Prokopios spomína boje o longobardský trón v 6. storočí. Jeden z možných adeptov naň Risiulf bol zavraždený u germánskych Varnov a jeho syn Hilgidis utiekol k Slovanom (Sklavínom) a potom s ich pomocou na strane Gepidov úspešne bojoval proti Longobardom. Po uzavretí prímeria hrozilo, že bude vydaný longobardskému kráľovi Audionovi, a preto ušiel opäť k Slovanom. Roku 548 vytiahol so 6000 slovanskými a germánskymi bojovníkmi ku Gótom a bojoval proti Byzancii na území dnešného Benátska. Pre nezhody so spojencami sa vrátil späť. Zo 6. storočia je aj dielo Strategikon (Taktika), ktorého autorom bol pravdepodobne byzantský cisár Maurikios (inak aj Pseudo-Maurikios). Z obdobia okolo roku 580 pochádza náhrobok Martina z Tours, ktorý zomrel v roku 397. Nachádza sa na ňom zmienka o kmeňoch, ktoré christianizoval spomínaný biskup. Uvádzajú sa tu aj Slovania (Sclavus).