Slovania v archeologických prameňoch

     Najviac informácií o Slovanoch poskytujú archeologické pramene. K najstarším archeologickým pamiatkam, ktoré svedčia o Slovanoch v strednej Európe, patrí kultúra s keramikou pražského typu, nazývaná pražská kultúra. Za jej nositeľov sú považovaní Sklavíni, doložení v písomných prameňoch. V roku 1940 český archeológ Ivan Borovský publikoval dovtedy známe nálezy nezdobených nádob s výduťou v hornej tretine a nazval ich pražský typ, pričom tvrdil, že je to najstaršia slovanská keramika v strednej Európe. Táto teória sa potvrdila ďalšími archeologickými výskumami. Doterajšie poznatky svedčia o tom, že prví Slovania sa usadili v nižšie položených oblastiach – v blízkosti brehu riek. Tieto územia boli najvhodnejšie pre rozvoj roľníctva a chov domácich zvierat. Kultúra s keramikou pražského typu je doložená na rozsiahlom území. Pôvodne existovala v oblasti východne od Karpát až po rieku Dneper, kde sa označuje ako typ Korčak alebo keramika pražsko-korčakovského typu. Neskôr sa rozšírila do oblasti dolného Dunaja spolu s peňkovskou kultúrou, s ktorou susedila na juhu a východe. Na západe pražská kultúra prenikla až po Labe vo východnom Nemecku a jej nositelia osídlili územia dnešného Slovenska, Čiech, Moravy, Poľska, Podkarpatskej Rusi, časti Maďarska, Dolného Rakúska a severozápadného Rumunska (Sedmohradska). Na juhu nálezy siahajú po Limes Romanus a tzv. sarmatské valy z doby rímskej. Predpokladá sa prienik tejto kultúry do východoalpskej oblasti a na západný Balkán. Do oblasti stredného Podunajska prenikli pravdepodobne prví Slovania troma smermi. Prvým bol severný prúd cez južné Poľsko. V tomto prípade sa predpokladá, že Slovania sa na územie dnešného Slovenska, na južnú Moravu a do okolitých oblastí dostali cez karpatské priesmyky. Južný prúd smeroval popri toku Dunaja. Východným smerom sa Slovania dostali do severovýchodnej časti Veľkej uhorskej nížiny a do Sedmohradska (súčasť dnešného Rumunska). O prieniku slovanských skupín cestou z juhovýchodu sa uvažuje až neskôr, a to v rámci avarského kmeňového zoskupenia, ktoré sem prišlo po roku 568.

Slovensko
     Niektorí slovenskí bádatelia po roku 1990 obnovili a rozvinuli teóriu o autochtónnom pôvode Slovanov na strednom Dunaji, ale naďalej prevládajú názory o príchode Slovanov na toto územie. Významný slovenský archeológ Gabriel Fusek vo svojich prácach analyzoval doterajšie archeologické nálezy zo Slovenska a z priľahlých oblastí, pričom sa opieral aj o písomné pramene. Predpokladá, že Slovania sem prenikli zo severovýchodu a severozápadu Karpatskej kotliny cez priesmyky, a to na začiatku sedemdesiatych rokov 5. storočia. Tento názor odôvodňuje typologickou zhodou keramiky s predpokladanou východiskovou oblasťou migrácie – juhovýchodné Poľsko a západná Ukrajina – a zánikom germánskych kultúr. Vytvoril aj relatívnu chronológiu včasnoslovanského obdobia, ktorá zahŕňa tri hlavné fázy datované od prelomu 5. a 6. storočia do konca 7. storočia a štvrtú, ktorá patrí už do predveľkomoravského obdobia. Najstaršie doložené slovanské osídlenie Slovenka je zo Žiliny, Lakšárskej Novej Vsi, Ludaníc-Mýtnej Novej Vsi, Nitry atď. Prví Slovania sa podľa doterajšieho stavu výskumu usadili v úrodných kotlinách, predovšetkým na juhozápadnom Slovensku. Ku včasnoslovanským náleziskám patria aj tie, ktoré boli objavené v oblasti Záhoria. Najnovšie sa podarilo doložiť prvé lokality aj na východnom Slovensku (Nižná Myšla-Alalameneva, Ždaňa).

Čechy a Morava
     V súčasnosti českí bádatelia jednoznačne zastávajú názor, že Slovania do Čiech a na Moravu prišli. Na území Čiech sídlili ešte v druhej polovici 5. storočia až prvej tretine 6. storočia Longobardi. Pravdepodobne až po ich odchode sem prichádzajú Slovania z Moravy. Názory českých bádateľov o období príchodu prvých Slovanov nie sú jednotné. Časť z nich tvrdí, že to bolo už v prvej tretine 6. Storočia a niektorí uvádzajú až poslednú tretinu tohto storočia. Včasnoslovanské nálezy sú doložené predovšetkým v stredných a severozápadných Čechách. Kultúra s keramikou pražského typu je rozšírená predovšetkým v pražsko-slánskej oblasti, na Kolínsku, Pardubicku, Jičínsku, Litoměřicku, v strednom Poohří a v Bílinsku. Menej nálezov tejto kultúry je z južných a západných Čiech a problematické je osídlenie východných Čiech. Slovania obsadzovali územie s klimaticky najvhodnejšími podmienkami do nadmorskej výšky 400 m n. m. a pri vodných tokoch. Archeologicky boli preskúmané predovšetkým lokality Březno pri Lounoch, Roztoky pri Prahe, Praha-Bohnice, Praha-Čimice, Praha-Bubeneč, Jenišov Újezd a Turnov.
     Južnú Moravu medzi Znojmom a Dolnomoravským úvalom, Brnensko a povodie Svratky obývali ešte v prvej polovici 6. storočia Longobardi, ktorí odišli do Panónie a odtiaľ v roku 568 do severnej Itálie. Archeologické ani písomné pramene nedokladajú spolunažívanie so Slovanmi. Moravský archeológ Luděk Galuška predpokladá, že prví Slovania sa do oblasti severnej časti stredného Pomoravia dostali z dnešného Slovenska, konkrétne z oblasti stredného Považia cez Biele Karpaty. Tu je doložené osídlenie napríklad v Ostrožskej Novej Vsi, Polešoviciach či Uherskom Ostrohu. Popri toku Moravy pokračovali ďalej až do oblasti dnešného Olomouca. Podľa spomínaného bádateľa k tomu došlo začiatkom alebo v prvých dvoch, resp. troch desaťročiach 6. storočia. Morava bola doosídľovaná Slovanmi až v druhej polovici 6. storočia a v nasledujúcom období. Na jej južné územie sa Slovania mohli presunúť až po odchode Longobardov. Podobný názor má aj archeológ Zdeněk Měřínský.

Poľsko
     V minulosti sa predpokladalo, že v povodí riek Odra a Visla existovala priama kultúrna kontinuita od neskorej doby rímskej do včasného stredoveku. Za včasnoslovanskú kultúru bola považovaná przeworská kultúra. V súčasnosti sa predpokladá, že patrila Germánom. Na začiatku stredoveku žili na území dnešného Poľska rôzne etniká, napríklad východne od ústia Visly sídlili západobaltské kmene a predchodcovia Prusov. Podľa názoru Kazimierza Godłowskeho prišli Slovania do povodia riek Odra a Visla v polovici 5. storočia a východne od stredného povodia Visly sa objavili už na začiatku 5. storočia. V tomto období doznievalo pôvodné osídlenie v Malopoľsku, západnom Veľkopoľsku, Sliezsku a pravobrežnom Mazovsku. Ešte na začiatku 6. storočia obývalo pôvodné obyvateľstvo niektoré oblasti stredného Poľska a Pomoranska. V Mazovsku sú Slovania doložení od 2. polovice 6. storočia. V Západnom Pomoransku v oblasti Pojezierze sa Slovania usadili až v 7. storočí. V rovnakom období sa tak zrejme udialo aj v chełmińsko-dobrzyńskom regióne. Archeologicky sa doložiť existenciu spolunažívania pôvodného obyvateľstva so Slovanmi nepodarilo. Slovania, ktorí osídlili dnešné územie Poľska, boli nositeľmi pamiatok kultúry s keramikou pražského typu. V rámci regiónov existovali rozdiely v materiálnej kultúre. Poľský archeológ Marek Dulinicz však predpokladá, že Slovania v povodí Visly, Odry a aj Labe v 6. a 7. storočí vyvíjali len veľmi malú aktivitu a trvalejšie sa tu usadili až v neskoršom období.

Rakúsko
     Západná časť územia dnešného Rakúska bola v neskoroantickom období súčasťou rímskych provincií Raetia a Norikum. Dolné Rakúsko s Burgenlandom patrili do provincie Pannonia superior (od vlády cisára Diokleciána (284 – 305) nazývaná Pannonia prima). V období sťahovania národov sem prišli Góti, Herulovia a Rugiovia, ktorých na konci 5. storočia vystriedali Longobardi. Po roku 568 bolo toto územie pod nadvládou Avarov. Východné časti provincie Raetia a západnú časť Norika ovládali na konci 6. storočia a začiatku 7. storočia Bavori. Najstaršie nálezy svedčiace o Slovanoch pochádzajú zo žiarových hrobov z Hohenau an der March a z Poysdorfu. O niečo mladší hrobový nález je z lokality Stein an der Donau. Sídliskové nálezy sú napríklad z Unterrohrbachu a Mannersdorfu an der March. Všetky vyššie spomínané lokality sa nachádzajú severne od Dunaja. Hohenau an der March a Poysdorf spájala Jarmila Justová s najstaršou slovanskou vlnou, ktorá mala v 6. storočí preniknúť na južnú Moravu a juhozápadné Slovensko. Erik Szeimat datuje ranoslovanskú keramiku nájdenú na území Rakúska do 2. polovice 6. storočia a do 7. storočia. Doteraz sa podarilo doložiť výskyt keramiky pražského typu na niekoľkých lokalitách. Vzhľadom na charakter nálezov sa predpokladá, že nešlo o masívne obsadenie územia v rámci migrácie. Podľa Szeimatovho názoru sem Slovania mohli prísť ako súčasť avarských vojenských operácií v tomto regióne a ovplyvnili tu žijúce pôvodné románske obyvateľstvo.

Nemecko
     Známy nemecký archeológ Joachim Herrmann predpokladal, že oblasť stredného povodia rieky Havoly (Havel) a dolného povodia rieky Sprévy (Spree) bola osídlená Slovanmi už v 2. polovici 6. storočia. V súčasnosti sa začiatok slovanského osídlenia v Polabí a Posálsku kladie do obdobia okolo roku 600 alebo na začiatok 7. storočia. Mecklenburské a pomoranské pobrežie bolo pravdepodobne osídlené až v druhej polovici 7. storočia. Do oblasti východného Holsteinska prenikli Slovania ešte neskôr, a to po roku 700. Otázny zostáva kontakt medzi Germánmi a Slovanmi, kde je problematické rozoznať nálezy v ruke vytvorených nezdobených germánskych nádob zo 6. storočia od slovanských zo 7. storočia. Na území východne od rieky Sála je jasne doložený pokles germánskych sídlisk v 6. storočí. Na území východného Durýnska medzi Sálou a Labe sa počiatok slovanského osídlenia kladie do poslednej tretiny 6. storočia. Na lokalitách v oblasti Polabia je doložený výskyt keramiky kultúry pražského typu (napr. Dessau-Mosigkau). Oblasť Dolnej Lužice bola osídlená nositeľmi skupiny Sukow alebo inak nazývanej aj Sukow-Szeligi. Odlišnosť medzi týmito kultúrnymi okruhmi je predovšetkým v tvare nádob, v pôdoryse obydlí (na území skupiny Sukow-Szeligi majú pôdorysné jamy pozdĺžno-oválny tvar). Poľský archeológ Michał Parczewski však poukazuje na možnosť nasledovníctva skupiny Sukow-Szeligi po kultúre pražského typu, k čomu sa prikláňa aj Felix Biermann. V 7. storočí sa predpokladal príchod ďalšej vlny Slovanov. V Dolnej Lužici na území skupiny Sukow-Szeligi mala vzniknúť podľa starších názorov skupina Tornow a v Polabí skupina Rüssen, nazývaná podľa výskytu vlnovkami zdobenej keramiky označovanej aj ako rüssenský typ. V poslednom období sa však datovanie nálezov, čo sa spájajú s týmito skupinami, do 7. storočia spochybňuje a kladú sa až do nasledujúcich storočí.

Maďarsko
     V súčasnosti máme len veľmi málo poznatkov o osídlení územia dnešného Maďarska. Určite je to spôsobené stavom doterajšieho výskumu. V oblasti Bukových hôr v Sály-Latore bol odkrytý objekt, ktorý obsahoval ručne vyrobenú keramiku. Osada je datovaná do 8. – 9. storočia. Nálezy keramiky pražského typu sú známe z oblasti juhozápadného Maďarska z okolia Balatonu a sú datované do prvej tretiny alebo polovice 7. storočia (Szepetnek-Bánfapuszta, Balatonmagyaród-Hidvégpuszta, Nagyrécse, Eszteregnye). V severovýchodnej časti Maďarska je doložené sídlisko v Kisvárde. Nádoby podobné pražskému typu sa použili v niekoľkých prípadoch ako urny na pohrebisku v Pókaszepetku severovýchodne od Zalaegerszegu.

Vidiecke sídla

     Prvé sídla západných Slovanov, ktoré patrili ku pražskej kultúre, sa nachádzali v blízkosti vodných tokov v priaznivých klimatických podmienkach a v oblastiach s úrodnou pôdou. Mali charakter otvorených osád, ktoré pozostávali z obydlí štvoruholníkového pôdorysu s vykurovacím zariadením vo vnútri. Počet obydlí málokedy prekročil číslo desať. Napríklad v Čechách v Roztokách pri Prahe bolo odkrytých viac ako 120 domov pražskej kultúry. Predpokladá sa, že v jednom dome mohli žiť tri generácie – rodičia, deti i prarodičia. Pri ideálnom stave rodiny mohlo ísť o 6 jedincov. V takom prípade jedno vidiecke sídlo malo 40 až 60 obyvateľov. Okrem toho malo aj svoje zázemie – polia, pastviny a lesy. Predpokladá sa, že rozloha vidieckeho sídla prvých Slovanov bola 180 ha. Jednotlivé sídla boli od seba vzdialené asi 2,5 až 3 km a nemali pravidelný pôdorys. Na jednej strane to boli rozptýlené vidiecke sídla tvorené izolovanými domami alebo skupinkami dvoch či troch domov, ktoré boli od seba vzdialené desiatky metrov. Ďalším typom boli zhlukové vidiecke sídla s nepravidelným pôdorysom. Poznáme aj okruhlovicový alebo návesný typ, kde domy boli usporiadané do polkruhovitého a kruhovitého tvaru okolo voľného priestranstva. Okrem samotného obydlia boli súčasťou tohto celku aj obilnice a hospodárske stavby. Mäso, ryby a potraviny, ktoré vyžadujú pri skladovaní konštantnú teplotu sa skladovali v zahĺbených pivniciach. Existovali aj stavby slúžiace ako senníky či šopy. Zvieratá sa pred predátormi zatvárali do drevených ohrád. Súčasťou vidieckeho sídla boli aj studne a voľne stojace pece.
     Archeológovia rozoznávajú dva hlavné typy obydlí, a to zemnice a nadzemné stavby. Prvé z nich mali podlahu zahĺbenú do zeme a pôdorys mali väčšinou štvorcový, no mohol byť aj oválny alebo nepravidelný, príp. kruhovitý. Zemnica bola jednopriestorová drevená stavba so sedlovou konštrukciou strechy. Súčasťou vybavenia takéhoto obydlia bolo vykurovacie zariadenie – ohnisko, kamenná alebo hlinená pec. Zemnice boli dominantnými stavbami u Slovanov aj v 9. storočí. Od 7. storočia sa u Slovanov objavujú nadzemné obydlia, u ktorých rozoznávame dva typy. Prvý z nich mal steny zrubovej konštrukcie, pričom na horný trám bol položený a zachytený krov, ktorý niesol sedlovú strechu. Druhý typ mal steny vypletané prútím a vymazané hlinou. Vykurovacím zariadením bolo ohnisko – prevažne v strede alebo v jeho blízkosti. V obydlí sa nachádzal drevený, keramický a kovový inventár, ale aj predmety bežnej potreby z iných materiálov. Z dreva bol vyrobený stôl, stoličky, lavice, vedrá, lyžice, misky atď. Predmety z dreva sa však väčšinou nezachovali. Keramické výrobky sú zastúpenie predovšetkým hlineným riadom. Základnou formou bol hrniec. V menšej miere sa na lokalitách našli fragmenty misiek, pekáčov či pražníc. Z hliny boli vyrobené aj prasleny, ktoré dokladajú prítomnosť tkáčskeho stavu v príbytku. Oveľa menej archeologických nálezov je z kovu. Patria sem úlomky z kotlov, okovaní vedier, nože, kresadlá, sekery. Najznámejším výrobkom z kameňa bol žarnov, ktorým sa mlelo obilie na múku. Ďalšie predmety boli vyrobené z kostí a kože.
     Na Slovensku nebolo doteraz komplexne preskúmané ani jedno vidiecke sídlo. Výskumy sa uskutočnili napríklad v Šuranoch, Nitrianskom Hrádku, Sliači, v polohe Rybáre, Košiciach-Šebastovciach, Nitre-Mikovom Dvore, Bratislave-Dúbravke. Napríklad v Nitre v polohe Mikov dvor sa v rokoch 1977 až 1984 odkrylo 18 sídliskových objektov časovo zaradených do obdobia od 6. do začiatku 8. storočia. Okrem obydlí s vykurovacím zariadením vo vnútri sa našli zásobné jamy a ohnisko.
     V Čechách sú najlepšie preskúmané už spomínané Roztoky pri Prahe a Březno pri Lounoch. V prípade Roztok sa uvažuje, že počas jednej generácie tu mohlo existovať 90 obydlí. Březno bolo menšou osadou, kde bolo odkrytých 8 obytných stavieb a 18 jám, pričom 6 obydlí bolo usporiadaných do kruhu. Predpokladá sa, že osídlenie tu trvalo 40 – 50 rokov.
     Na Morave patria k lepšie preskúmaným osadám Břeclav-Pohansko, Mušov, Mutěnice a Přítluky. V Pavlove bolo odkrytých 83 sídliskových objektov, ktoré sú datované na koniec 6. až do 8. storočia. Väčšina obytných objektov mala štvorcový pôdorys s rozmermi od 2,5 x 2,5 po 3,5 x 3,5 m a bola zahĺbená do podložia. Išlo o kolové stavby s kamennou pecou vo vnútri.
     V Poľsku bolo preskúmaných niekoľko osád v lokalite Krakov-Nowa Huta. Pri výskume odkryté zahĺbené objekty mali kvadratický alebo obdĺžnikový tvar so zaoblenými rohmi. Menej sa vyskytli jamy okrúhleho tvaru. Viaceré objekty mali vo vnútri ohnisko vykladané kameňmi. Okrem keramiky sa našli aj predmety bežnej potreby (osla, praslen). Ďalšie sídliskové objekty boli preskúmané napríklad v Żukowiciach. Nadzemné stavby interpretované ako chaty sa podarilo preskúmať v Lubline. Osady sa sústreďovali predovšetkým v údoliach veľkých riek. Jerzy Sikora doložil v povodí rieky Warta 39 lokalít (napríklad Jeziorsko, Spiczymier) z obdobia od 6. až konca 8. storočia.
     Vo východnom Nemecku bola najlepšie preskúmaná lokalita v Dessau-Misigkau, kde sa predpokladá päť fáz osídlenia medzi 6. – 8. storočím. Odkrytých tu bolo 44 zahĺbených zemníc. V každej fáze existovalo pravdepodobne 7 až 10 obydlí a v nich mohlo žiť okolo 50 ľudí. Tieto zemnice boli usporiadané do kruhu. Medzi ďalšie preskúmané osady patria napríklad Berlín-Marzanhn či Brandenburg.
     V Rakúsku sa podarilo doložiť nezdobenú ranoslovanskú keramiku v kamennej peci v Unterrohrbachu a v Mannersdorfe an der March sa táto keramika našla v ranostredovekom obydlí na sídlisku z doby železnej. Ďalšie sídliskové nálezy sú z Resenburgu an der Kamp a Michelstettenu.
     V Maďarsku sa v blízkosti Balatonu na lokalite Balatonmagyaród-Hidvégpuszta odkryli pozostatky zahĺbeného obydlia o rozmeroch 4 x 4 m. Našli sa tu zlomky keramiky pražského typu. Béla Miklós Szőke datuje tento objekt na začiatok 7. storočia. Ďalšie sídliskové objekty spájané so Slovanmi sú známe v severovýchodnej časti Maďarska zo Sály-Latora a z Kisvárdu.

Pohrebiská a pohrebný rítus

     Slovania svojich mŕtvych medzi 6. až 8. storočím spaľovali. To znamená, že praktizovali žiarový rítus. Svojich mŕtvych pochovávali na plochých pohrebiskách do urnových alebo jamkových hrobov alebo do mohýl. Posledný menovaný spôsob sa praktizoval predovšetkým u východných Slovanov. V prípade urnových hrobov sa zvyšky po spálení pozostatkov na hranici vkladali do nezdobenej alebo zdobenej nádoby. Následne bola urna uložená pietne do zeme. V nej sa okrem ostatkov nachádzali aj predmety dennej potreby, ako napr. nože. Takéto hroby boli na povrchu označené. Niekedy sa v jednej urne našli pozostatky viacerých jedincov. Tento zvyk sa praktizoval u západných a južných Slovanov. Okrem spálených ľudských kostí sa do urien vkladali aj pozostatky zvierat. Jamkové hroby majú rozličné tvary a rozmery. Na ich dne sa nachádzajú voľne rozptýlené pozostatky zosnulých. Priamo z obdobia príchodu Slovanov nemáme doložené pohrebiská.
     Najväčšie žiarové pohrebisko na Slovensku bolo preskúmané v Čakajovciach (89 hrobov), menší počet hrobov bol zistený v Bajči-Vlkanove (30 hrobov), Bešeňove (24 – 25 hrobov) a vo Výčapoch-Opatovciach (24 hrobov). Ani jedno pohrebisko nebolo odkryté celé. Doložené je hlavne pochovávanie v urnách. Birituálne pohrebiská, kde je vedľa seba doložené kostrové a žiarové pochovávanie, reprezentujú predovšetkým Bratislava-Devínska Nová Ves a Bratislava-Záhorská Bystrica. Otázne však je, či ide o uplatňovanie oboch rítov v rovnakom čase alebo následne po sebe.
     V Čechách sa za najstaršie ploché žiarové pohrebiská považujú napríklad Bobnice, Praha-Bohnice či Praha-Hradčany. Na týchto lokalitách sa našli len ojedinelé hroby.
     Na Morave sa v Přítlukách odkrylo 436 hrobov, ktoré sú datované do druhej polovice 6. a na začiatok 7. storočia. Menšie pohrebiská sú doložené v Břeclavi-Pohansku, Velaticiach a Starej Břeclavi. V 7. storočí sa na Morave objavujú mohylníky. Mohyly boli vybudované nad hrobom buď po pochovaní pozostatkov, alebo skôr. V takom prípade sa pozostatky vložili do mohyly, prípadne sa v urne dali na vrch mohyly. Od konca 8. storočia sa z nížinných oblastí mohylové pohrebiská vytratili a boli nahradené plochými. V hornatejšom prostredí sa však udržali a pochovávalo sa v nich aj kostrovým rítom. Takéto pohrebiská poznáme z Moravy, napríklad z Vysočan u Moravských Budějovic či zo Strážovíc na Kyjovsku.
     V Poľsku sú zo začiatku raného stredoveku známe ploché žiarové pohrebiská, kde boli spálené pozostatky uložené voľne do jamy alebo v popolnici (Międzyborów, Siemonia). Pochovávalo sa aj v mohylách, pričom spálená vrstva bola zistená na dne mohyly alebo v strede (Winiary, Trzebiesławice).
      Na území východného Nemecka máme doložené žiarové hroby v oblasti stredného Polabia a v povodí rieky Havoly. Ide väčšinou o ploché pohrebiská (Dessau-Mosigkau, Götz, Prützke atď.). Zo severnej časti východného Nemecka je známych len takýchto niekoľko lokalít (Groß Strömkendorf, Rostock-Dierkow atď.).
     Z dnešného Rakúska pochádzajú nálezy keramiky pražského typu zo žiarových hrobov z Hohenau an der March, Velmu-Götzendorfu a z Poysdorfu. O niečo mladší hrobový nález je z lokality Stein an der Donau, pôvodne datovaný do obdobia okolo roku 700 a novšie do 1. polovice 7. storočia.
     V severozápadnom Maďarsku boli odkryté pohrebiská z obdobia avarského kaganátu, ktoré sú charakteristické biritualitou. V archeologickej literatúre sa nazývajú aj ako tzv. skupina Pókaszepetk-Zalakomár. Na lokalitách Kehida-LPG-Meierei, Zalakomár, Pókaszepetk boli zistené samostatné žiarové hroby a urny so spálenými pozostatkami sa vyskytujú aj v kostrových hroboch. Nádoby pražského typu pochádzajú aj zo včasnoavarských kostrových pohrebísk Budakalász a Kölked-Feketekap.
© 2014 UKM