Cyrilo - metodská misia
Pre kultúru, christianizáciu a teda aj na samotné dejiny Slovanov mali nesmierny význam dvaja bratia, ktorí pochádzali z byzantského mesta Solúna (dnes Thessaloniky v Grécku) – Konštantín (sv. Cyril) a Metod.Pramene
O živote a nezmazateľnej práci Konštantína a Metoda sa môžeme dozvedieť z viacerých písomných prameňov. Podľa jazykov, v ktorých boli napísané, sa rozdeľujú na tri skupiny: slovanské, latinské a grécke.
Zo slovanských cyrilo-metodských rukopisov majú najväčší význam Panónske legendy – Ži¬vot Konštantína, známe iba v prepisoch, z ktorých najstaršie pochádzajú z 15. storočia. O Panónskych legendách sa predpokladá, že vyšli z pera priameho žiaka solúnskych bratov, ochridského biskupa sv. Klimenta (zomrel roku 916). Nemenej dôležitým dielom je Život Metoda, ktorého najstarší známy prepis má korene v 12. storočí. Medzi pozoruhodné výtvory sa žiada zaradiť aj Pochvalu Cyrilovi Filozofovi s najstaršie zachovaným prepisom z 13. storočia, Pochvalné slovo Cyrilovi a Metodovi, ktorého prvý rukopis má pôvod asi v 12. storočí, ako aj Nanebovstúpenie sv. Cyrila v neskorších prepisoch z 15. a 16. storočia. Z latinských prameňov musíme spomenúť spis O obrátení Bavorov a Korutáncov (De Conversione Bagoarionim et Carantanorum), zostavený v roku 871 v Salzburgu. Jeho najstaršie odpisy pochádzajú z 11. a 12. storočia. Táto jedinečná písomnosť obsahuje oporné informácie o christianizácii panónskych Slovanov a Bavorov i stručné, nepriateľsky ladené zmienky o verejnej činnosti Metoda. O činorodosti mladšieho z bratov – Konštantína sa môžeme dočítať aj v tzv. Italskej alebo Rímskej legende Života Konštantína-Cyrila a prenesenia ostatkov sv. Klimenta (Vita Constantini-Cyrilli cum translatione S. Clementis), ktorej vznik sa datuje do obdobia jeho smrti (869). Za autora sa pokladá Konštantínov súčasník Gauderich, biskup vo Velletri pri Ríme, ktorého episkopálny chrám bol zasvätený sv. Klimentovi.
Medzi latinské pramene zaraďujeme aj listiny, ktoré vydali pápeži. Slávnou sa stala listina nazývaná Industriae tue, ktorú uverejnil v júni 880 pápež Ján VIII. (873 – 882). V jej obsahu, ktorého hlavným adresátom bol veľkomoravský panovník Svätopluk (871 – 894), sa schvaľuje používanie slovanského jazyka v liturgii. Nemenej známou zostáva tiež listina pápeža Štefana V. (885 – 891) z roku 885, určená pre toho istého vladára, ktorá povolenie slúžiť služby božie v spomínanej reči ukončila.
Rozsiahlou autoritou bezpochyby disponujú tiež grécke hagiografické práce, predovšetkým Život sv. Klimenta označovaný aj ako Legenda bulharská. Jej tvorcom je ochridský arcibiskup Theophylaktos (1094 – 1107), pôvodom Grék, no najstaršie rukopisy sa zachovali až z prelomu 14. a 15. storočia. O osudoch slovanských apoštolov nám rozpráva úvodná časť prameňu. Gréckym produktom je tiež Krátky Život sv. Klimenta (nazývaný Legenda Ochridská) od ďalšieho ochridského arcibiskupa Demetria Chomatiana (1213 – 1234), ktorého grécky text bol v 13. storočí preložený do cirkevnoslovanského jazyka.
Život Konštantína a Metoda pred príchodom na Veľkú Moravu
Metod a Konštantín sa narodili v byzantskom meste Solún v bohatej rodine vojenského veliteľa. V mladosti im otec zomrel pravdepodobne na následky poranenia. Prax cisárskeho dvora v prípade úmrtia dôstojníka v aktívnej službe zaručovala postarať sa o siroty, čo umožnilo, aby sa aj Konštantín ako 14-ročný dostal do Konštantínopolu a študoval na elitnej škole – cisárskej univerzite. Konštantín však nenastúpil na perspektívnu dráhu úradníka, čo by sa s jeho vzdelávaním na tejto škole predpokladalo, odmietol aj sobáš s dcérou logotheta Theoktista. Zlákal ho duchovný stav (zrejme dosiahol len diakonské svätenie). Tento výnimočne vzdelaný človek vstúpil do služieb patriarchu ako bibliotekár – sekretár v Chráme Svätej Múdrosti. Nie je známe, prečo zotrval v tomto úrade krátko a odišiel do kláštora na brehu Bosporu. Ďalšou zastávkou v jeho dynamickej kariére bola univerzita, kde zaslúžene získal miesto profesora filozofie. Zároveň však plnil svoje záväzky voči cisárskemu dvoru, a tak sa zúčastnil na viacerých diplomaticko-misijných cestách. Konštantín totiž ovládal plynule viaceré jazyky.
Byzancia udržiavala časté diplomatické styky s množstvom vzájomných návštev delegácií s inými krajinami, medzi nimi s ríšou abbásovských kalifov. Misia k Arabom z roku 851, pri ktorej bola potrebná účasť všestranného vzdelanca ako Konštantín, bola reakciou na protikresťanský postup kalifa al-Mutawakilla. O tejto misii sa však nedozvieme z byzantských ani arabských prameňov, ale len zo Života Konštantína. Mnohí historici sa preto prikláňali k datovaniu misie do roku 855, kedy bola v písomných prameňoch Arabov i byzantských autorov zaznamenaná cesta Fotia. Jeho mierové rokovania priniesli výmenu zajatcov na rieke Lamos, no domnienka o účasti Konštantína nie je ničím podložená – práve jeho chýrna dišputa spred štyroch rokov mohla Fotiovu úspešnú cestu pripraviť.
Opis Konštantínovho životopisca kategoricky smeruje k predpokladu, že jeho misia k Arabom dorazila do hlavného mesta Abbásovcov. Možno priamo na kalifovom dvore v Samare sa uskutočnila famózna apologetická dišputa s moslimskými učencami, ktorej obsah pretrval v jednej z kapitol Života Konštantína. Význam polemiky, ktorá obhajovala kresťanskú vieru v opozícii s islamom, spočíva v možnosti preniknúť do širokospektrálnych vieroučných informácií a diferencií a porozumieť im. Dišputa ďalej obsahovala obhajobu vojenskej obrany kresťanov či odmietanie platenia daní moslimským vládcom.
Konštantín sa vrátil do srdca Byzantskej ríše na univerzitné miesto. Ako však informuje Život Konštantína, dlho sa tu nezdržal. Po prevrate v Byzancii a zavraždení Theoktista v roku 856 odchádza do samoty a potom do kláštora k Metodovi. Obaja bratia boli onedlho cisárom požiadaní o ďalšiu službu – o obvyklú diplomatickú misiu k Chazarom. V Chersone Konštantín študoval hebrejský jazyk a preložil osem kníh o gramatike. Objavil tu aj evanjelium a žaltár „ruskými písmenami písaný“ – v skutočnosti buď sýrske (západný dialekt aramejského jazyka, pokladaný za hovorový jazyk židovských obyvateľov rímskej provincie Sýria v časoch Ježiša Krista) alebo gótske texty. Bratov však čakal aj iný relevantný nález, relikvie sv. Klimenta, štvrtého pápeža, o čom nás podrobnejšie informuje prameň známy pod menom Historia brevis. Na dvore chazarského kagana čakala Konštantína neľahká úloha. Viedol tu náročný dialóg so židovskými učencami o obvyklých teologických témach (otázky Najsvätejšej Trojice, Ducha Svätého, osoby Ježiša Krista a význame ľudského rozumu). Táto misia sa zakončila krstom niekoľkých Chazarov a prepustením gréckych zajatcov. Na základe iných historických prameňov však môžeme konštatovať, že kagan verne zotrval napriek Konštantínovmu úsiliu pri židovskej viere a nepriateľstvo s Byzanciou pretrvalo.
Pozvanie, príchod a pôsobenie byzantskej misie na Veľkej Morave
V roku 862 sa obrátil veľkomoravské knieža Rastislav (846 – 869) na byzantského cisára Michala III. (842 – 867) so žiadosťou o vyslanie biskupa a učiteľa, ktorý by hlásal pravú kresťanskú vieru v slovanskom jazyku. Okrem toho Rastislav žiadal aj o muža, ktorý by usporiadal zákony. Cisár sa rozhodol tejto žiadosti skôr zo strategických dôvodov vyhovieť, no nie v plnej miere – súhlasil s vyslaním misie, avšak nie biskupa. Vedením misie poveril Konštantína a jeho brata Metoda.
Michal III., cézaropapistický panovník vtedajšej veľmoci, pri zdôvodnení osudového výberu uviedol, že obaja súrodenci pochádzajú zo Solúna a ovládajú teda slovanský jazyk. Okrem toho pôsobili v klére a v rôznych štátnych pozíciách. Nemenej dôležitým motívom bola skutočnosť, že bratia už s pôsobením v misiách skúsenosti mali. Keď bratia dostali poverenie viesť misiu na Veľkú Moravu, stáli pred riešením jedného vážneho problému. Ak chceli totiž hlásať slovo božie v slovanskom jazyku, museli ho spodobniť aj v písomnej podobe, v ktorej by bolo zrozumiteľné. Všetky dovtedajšie pokusy o podobný prelom dopadli neúspešne, no Konštantínovi sa tento husársky kúsok, náročný akt v dejinách duchovna a myslenia, ešte pred odchodom na cestu podaril. Vytvoriť písmená (hlaholiku) a preložiť liturgické texty mohol jedine rozhľadený vzdelanec veľkého formátu, akým Konštantín rozhodne bol. Členovia misie sa mohli vydať na púť na Moravu, kam prichádzajú pravdepodobne v roku 863.
Presnú trasu cesty, ktorou prišli Konštantín a Metod do srdca Veľkej Moravy, nepoznáme. Je možné oprávnene usudzovať, že buď cestovali cez Bulharsko, alebo sa najprv preplavili cez Jadranské more do Benátok, prípadne do iného jadranského prístavu, ktorý patril pod správu Byzancie, a potom smerovali po starodávnej Jantárovej ceste na Veľkú Moravu. Tu pôsobili približne 40 mesiacov, počas ktorých obidvaja učili žiakov, pridelených Rastislavom. Konštantín čas isto nemárnil daromne, čoho dôkazom sú aj jeho preklady všetkých bohoslužobných kníh. Bolo len otázkou okamihu, kedy sa dostane do sporu s trojjazyčníkmi, hlásajúcimi – bez ohľadu na nariadenie pápeža – že Bohu sa môže vzdávať sláva len v hebrejčine, gréčtine a latinčine (boli to majoritne franskí kňazi).
Konštantína a Metoda na cestách v roku 867
Po namáhavej prípravnej fáze bolo treba vydať sa za ďalšou perspektívou smerujúcou k úspechu misijného zámeru. Pravdepodobne v lete roku 867 opustili Konštantín a Metod územie Veľkej Moravy a nasmerovali svoju ďalšiu zastávku do Benátok, patriacich vtedy pod správu Byzantskej ríše. Cestou sa zastavili u blatnohradského kniežaťa Koceľa, ktorý im zveril 50 žiakov. Ako sa patrí na správnych hostiteľov, Koceľ i Rastislav mienili bratov za ich služby odmeniť, no núkané zlato, striebro a ostatné dary odmietli. Udivujúc už i vtedajšiu pospolitosť si však vypýtali 900 zajatcov, ktorých veľkoryso prepustili. Na jeseň 867 delegácia napokon dorazila do známeho prístavu pri Jadranskom mori. Už tu musel Konštantín hájiť pred húževnatými zástancami trojjazyčníctva hlaholiku a používanie slovanského jazyka v liturgii. Dokázal si svoj postoj fenomenálne ubrániť biblickými citátmi zo svätých evanjelií a nad oponentmi zvíťaziť.
V hypotetickej rovine zostáva odpoveď na otázku, kam mali smerovať ďalšie kroky bratov z Benátok – hodlali pokračovať do Konštantínopola alebo do Ríma? Zhodou okolností došlo v tom istom roku k zmene v politickej situácii na byzantskom cisárskom dvore. Po zavraždení Michala III. nastúpil na trón Basileos I. (867 – 886). Jedným z prvých krokov nového cisára bolo zosadenie ochrancu Konštantína a Metoda, konštantínopolského patriarchu Fotia. Ďalším podstatným faktorom pri ich rozhodnutí o zacielení cesty bol fakt, že bratia už v Benátkach disponovali pozvaním z konkurenčného kresťanského centra. Keďže sa o ich prítomnosti na severe Talianska dozvedel pápež Mikuláš I. (858 – 867), ktorý obozretne neváhal pozvať deputáciu k sebe, sa teda na konci roku 867 obidvaja vydávajú na cestu k rímskej kúrii.
Pobyt v Ríme
Dňa 14. novembra 867 však po úctyhodnom pontifikáte Mikuláš I. zomrel a jeho nástupcom sa stal Hadrián II. (867 – 872). Nový pápež si zaumienil, že pôjde spolu s Rimanmi solúnskym bratom oproti, aby ich osobne pozdravil. Dôvodom pompézneho zdvorilého uvítania boli predovšetkým pozostatky štvrtého pápeža sv. Klimenta (89/91-97/100)
Klimentove ostatky objavili Konštantín a Metod počas svojej chazarskej misie na Krym v roku 861 v meste Cherzones, kde bol pontifik okolo roku 100 umučený. Relikvie si vzali so sebou i na misiu na Veľkú Moravu, no a v pravý moment im pomohli dostať sa i k pápežovi. Prítomnosť ostatkov sv. Klimenta pôsobila na Rimanov priam zázračne, v prameňoch sa uvádzajú viaceré uzdravenia či oslobodenia zajatcov. Získaná náklonnosť pápeža k solúnskym bratom sa prejavila v jeho výnimočnom počine, ktorý ovplyvnil duchovné dejiny viacerých národov. Svätý otec preštudoval a uznal slovanské bohoslužobné knihy, posvätil ich a uložil v Chráme sv. Márie (dnes Santa Maria Maggiore), kde sa na ich počesť slúžila liturgia. Slávnostné omše sa konali aj v iných kostoloch, medziiným aj v Chráme sv. Petra. Hadrián II. zariadil, aby boli za kňazov vysvätení Metod a traja slovanskí učeníci (ďalší dvaja žiaci získali nižšie svätenie).
Hlava misie Konštantín sa tešil v Ríme veľkej úcte, navštevovali ho mnohí zvedavci a záujemcovia s ním mohli otvorene diskutovať. Filozof však čoskoro ochorel, čo ho spolu s božím zjavením podnietilo k vstupu do kláštora. Zakrátko na to, po prijatí mena Cyril, 14. februára 869 skonal.
Pohreb Konštantína nabral pompézne rozmery po tom, čo pápež nariadil všetkým Rimanom a Byzantíncom, ktorí žili v meste, aby za prísvitu sviec a trúchliaceho spevu usporiadali pohrebný sprievod, aký prislúcha len zástupcovi Krista na Zemi. Napriek Metodovmu úmyslu odviesť telo brata do svojej vlasti pápež po porade s rímskymi biskupmi rozhodol, že ho v príznačnej symbolike pochovajú v Chráme sv. Klimenta v Ríme.
Metodov odchod z Ríma, zajatie a väznenie
Pravdepodobne na jar 869 požiadal Koceľ pápeža, aby sa Metod do jeho kniežacieho sídla v Panónii vrátil. Pápež mu vyhovel. Metod bol vymenovaný za učiteľa a pápežského legáta pre slovanské krajiny. Koceľ prijal Metoda úctivo, no po krátkom čase ho spolu s dvadsiatimi urodzenými mužmi zo svojho dvora poslal naspäť do Ríma, aby získal funkciu biskupa, ktorá by umožnila vznik cirkevnej provincie zaručujúcu – podobne ako v prípade Veľkomoravskej ríše – väčšiu cirkevno-politickú samostatnosť. Toto predsavzatie sa podarilo. Pápež sa rozhodol obnoviť panónske biskupstvo, ktoré kedysi existovalo so sídlom v antickom meste Sirmium. Avšak od začiatku Metodovho potvrdenia v novom úrade vyvstali problémy. V roku 870 na Veľkej Morave došlo k roztržke medzi vladárom a Svätoplukom, po ktorej bol Rastislav zajatý a odvlečený do Regensburgu, kde ho odsúdili a oslepili. Zajatie a postavenie pred súd sa nevyhlo ani Metodovi. Bavorský biskupi ho obvinili, že káže vo franských misijných oblastiach. Následne ho väznili dva a pol roka v Bavorsku.
Oslobodenie Metoda a návrat na Veľkú Moravu
Niekedy v roku 873 nový pápež Ján VIII. (872 – 882) prikázal oslobodiť Metoda a uložil trest salzburskému, pasovskému a frízskemu biskupovi za to, že svojvoľne súdili pápežského vyslanca Metoda. Prostredníkom medzi bavorskými biskupmi a východofranským cisárom Ľudovítom II. Nemcom (826 – 876) na jednej strane a pápežom na strane druhej bol pápežský legát Pavol z Ancony. Pápež menoval Metoda za arcibiskupa novoutvorenej moravsko-panónskej diecézy a vyhlásil ho za legáta Ríma na Veľkej Morave.
Druhé pôsobenie Metoda na Veľkej Morave a návšteva Byzancie
Po Metodovom návrate na Veľkú Moravu mu Svätopluk zveril pod správu všetky chrámy a klerikov. Metod sa vo svojom novom úrade a pri novoprijatom poslaní všestranne sústredil na obracanie pohanov na kresťanskú vieru, najprv na území Svätoplukovej ríše a neskôr aj mimo ňu. Tento jav môžeme pozorovať v Živote Metodovom, kde sa spomína jeho list mocnému pohanskému kniežaťu, ktorý sídlil na Visle. Metod ho prísne vyzýval, aby sa dal dobrovoľne pokrstiť, lebo inak bude pokrstený násilím v cudzej zemi. Arcibiskup neváhal v ťažení proti pohanským nepriateľom podporiť Svätopluka pri jeho vojenských ťaženiach. Zároveň však dozeral na dodržiavanie kresťanských zásad u vyšších veľkomoravských vrstiev, čo mu popularitu určite neprinieslo a medzi elitou získaval čoraz viac nepriateľov. Na druhom fronte musel bojovať s franskými kňazmi, ktorí ho neprávom žalovali z herézy.
Metod vykladal učenie o Svätej Trojici odlišne, ako bolo zaužívané u franského duchovenstva. Frankovia hlásali, že Duch Svätý pochádza z Otca a aj zo Syna. Metod však vykladal učenie o Svätej Trojici spôsobom, aký bol obvyklý nielen v Byzancii, ale i vo vtedajšom Ríme – Duch Svätý vychádza z Otca skrze Syna. Klérus zo Západu mu stále nevedel zabudnúť tiež používanie slovanského jazyka pri liturgii.
Na čele opozície proti Metodovi stál benediktínsky mních Viching. Obvinenia odporcov z radov franského kléru boli dokonca prednesené priamo pred pápežom. Ján VIII. sa v dôsledku týchto konfliktov rozhodol v roku 879 pozvať Metoda do Ríma, aby sa duchovný pastier od obvinení očistil.
Do Ríma prišiel Metod v roku 880 spolu s veľkomoravským posolstvom. Sám zrejme netušil, že misia dopadne tak zdarne. Pápež vydal v júni 880 listinu známu pod názvom Industria tue, z textu ktorej sa dozvedáme, že hlava západného kresťanstva súhlasila s ďalším využívaním slovanského jazyka a písma v liturgii, okrem toho potvrdila Metoda vo funkcii arcibiskupa, podriadila mu celé duchovenstvo v krajoch Svätoplukovej ríše a veľkomoravského panovníka s jeho ľudom formálne zobrala pod ochranu Apoštolskej stolice. Dokonca pápež vysvätil – na žiadosť Svätopluka – Vichinga za biskupa novokreovaného nitrianskeho biskupstva, ktoré patrilo pod iurisdikciu Metoda. Úspech si Metod dlho neužil. Po návrate z Ríma sa opäť dostal do sporu s Vichingom, teraz už s biskupom pod Zoborom. Priamym impulzom k rozbroju malo byť neslýchané rozšírenie falzifikátu pápežskej listiny, ktorú si Viching zrejme zadovážil počas svojho pobytu v Ríme. O jej obsahu nám, žiaľ, zachované pramene nič nehovoria. Dozvedáme sa o nej len z upovedomenia pápeža Metodovi, ktorý ho ubezpečuje, že žiadnu listinu ani iné poverenie Vichingovi nedal.
Zanedlho po návrate na Veľkú Moravu pozval Metoda do Byzancie cisár Basileos I. Arcibiskup pozvanie prijal a vydal sa na cestu do svojej vlasti pravdepodobne v roku 881. Pramene nám podrobnosti o tejto návšteve neuvádzajú. Len to, že sa vrátil sa nasledujúci rok.
Pred Metodom stála ešte náročná a namáhavá práca na Veľkej Morave. Ako pokračovateľ v diele svojho brata, s ktorým už skôr preložil zbierku žalmov a evanjelium spolu s vybranými cirkevnými službami, rozvíjal jeho projekt – dokončil preklad celej Biblie (okrem Knihy Makabejčanom), preložil do slovanského jazyka i grécky zborník cirkevných zákonov Nómokanon a Knihy otcov.
Medzitým pokračoval v nešťastnom a vyčerpávajúcom súboji s Vichingom, za ktorým stál i samotný Svätopluk. Metodov spor s hlavou nitrianskej diecézy vyvrcholil v roku 884, keď ho arcibiskup exkomunikoval. Viching však nebol typom človeka, ktorý by sa poľahky vzdal, a preto uskutočnil cestu do Ríma, aby sa exkomunikácie zbavil. Do karát mu výrazne zahrala personálna výmena na pápežskom stolci, na ktorý v septembri 885 zasadol Štefan III. (885 – 891). Ten obvineniam, ktoré predniesol Viching na adresu Metoda, uveril, čoho dôkazom je listina, ktorú zaslal Svätoplukovi. Štefan III. veľkomoravského hodnostára obvinil z bludu (myslí sa tým opäť učenie o Svätej Trojici) a z mylného liturgického uplatňovania slovanskej reči a zakázal v nej pod trestom uvrhnutia do kliatby slúžiť bohoslužby.
Metodova smrť
Metod na tieto zarmucujúce správy už reagovať nestihol. Na začiatku roka 885 sa jeho zdravotný stav zhoršil. Pred svojou smrťou doporučil na zhromaždení veľkomoravského duchovenstva jedného zo svojich učeníkov, Gorazda, za svojho nástupcu. Naposledy celebroval sv. omšu na Kvetnú nedeľu. O tri dni, 6. apríla 885, naposledy vydýchol.
Pochovaný bol v kapitulnom chráme. Vzhľadom na jeho postavenie a charizmu sa pohrebu zúčastnilo domáce obyvateľstvo i množstvo cudzincov. O tom, kde stál Metodov chrám, sa viedli a stále vedú spory. Za posledné miesto odpočinku arcibiskupa sa v minulosti pokladali napríklad Mikulčice, Staré Město a Modrá na Morave. Moravský archeológ Luděk Galuška upriamil v tejto súvislosti pozornosť na Uherské Hradište-Sady.
Učeníci Konštantína a Metoda
Koľko žiakov vychovali Konštantín a Metod? Žiaľ, aj túto otázku možno zvažovať len hypoteticky. V Legende bulharskej sa uvádza počet dvesto učeníkov. Len niekoľko z nich poznáme podľa mena. Konkrétne vieme o Gorazdovi, Klimentovi, Naumovi, Angelárovi, Sávovi a Vavrincovi. Po smrti Metodovej sa proti žiactvu postavilo duchovenstvo latinskej liturgie na čele s Vichingom. Jeho prívrženci získali tiež rozhodujúcu podporu Svätopluka.
Podľa Života sv. Klimenta viacero významných učeníkov skončilo vo väzení na neznámom mieste, z ktorého boli neskôr vyhnaní. Súčasníci si zaiste nemohli uvedomiť, aký význam bude mať toto vypudenie na kultúrny rozvoj ďalších národov. Kliment s Naumom a Angelárom sa doplavili po Dunaji do Belehradu, kde ich prijal bulharský veliteľ, ktorý ich navigoval k cárovi Borisovi (852 – 907) do Preslavi. Prozreteľný bulharský vladár daroval Klimentovi dvorce a územia v okolí Ochridu. V roku 893, za vlády Simeona (893 – 927), Kliment získal exponovanú funkciu, kedy sa stal velickým biskupom. Zrejme najvýraznejší žiak zomrel 27. júla 916 v kláštore v Ochride.
Naum pôsobil v Preslavi a viedol kláštornú školu. Po sedemročnom účinkovaní odišiel do Macedónie, aby prevzal správu školy po Klimentovi. Pri Ochridskom jazere založil kláštor, kde zomrel 23. decembra 910.
V Preslavi sa po Naumovi výborne uchytil Konštantín Preslavský (Presbyter), ktorý tu podľa veľkej gréckej abecedy vytvoril jednoduchšie slovanské písmo, cyriliku. Čo sa týka Angelária, predpokladá sa, že zomrel krátko po príchode do Bulharska. Časť Metodových učeníkov, predovšetkým nižšej cirkevnej hodnosti (presbyteri a novici), sa borila s ťažkým osudom, bola predaná Židom, ktorí ich následne rozpredali v Benátkach. Odtiaľ ich vykúpil vyslanec byzantského cisára, zobral ich do Konštantínopola, kde získali späť svoje hodnosti.
Predpokladá sa, že časť žiakov Konštantína a Metoda zostala na Veľkej Morave. Títo sa vlády Mojmíra II. (894 – 906?) podľa všetkého podieľali po roku 898 na obnovení moravskej arcidiecézy. Nasviedča tomu sťažnosť z roku 900, kedy sa bavorský episkopát v čele so salzburským arcibiskupom Theotmarom ponosuje pápežovi Jánovi IX. (898 – 900), prečo zriadil na Veľkej Morave arcibiskupstvo bez súhlasu pasovského biskupa, ktorý si na toto územie nárokoval. Z listu vyplýva, že pápež poslal na Veľkú Moravu svojich legátov arcibiskupa Jána a biskupov Benedikta a Daniela. Títo vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov pre veľkomoravskú cirkevnú provinciu. Žiaľ, písomné zdroje opäť o podrobnostiach mlčia.
Odporúčaná literatúra:
BAGIN, Anton: Apoštolové Slovanů Cyril a Metoděj a Velká Morava. Praha, Česká katolícka charita 1985.
HNILICA, Ján: Svätí Cyril a Metod. Horlivý hlásatelia božieho slova a verní pastieri cirkvi. Bratislava, Alfa 1990.
IVANIČ, Peter – HETÉNYI, Martin: Byzantská misia : Konštantín a Metod na Veľkej Morave očami písomných prameňov. In: Historická revue, roč. 20, č. 6, 2009, s. 74-79.
KUČERA, Matúš: Postavy veľkomoravskej histórie. Bratislava, Perfekt 2005.
LACKO, Michal: Svätí Cyril a Metod. Rím, Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda 1991. 5 vydanie.
MARSINA, Richard: Metodov boj. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005.
VAVRUŠ, Ján: Konštantín – filozof a svätec. In: Historická revue, roč. 20, č. 6, 2009, s. 68-73.
VRAGAŠ, Štefan: Život Konštantína Cyrila a Žvot Metoda. Martin, Matica slovenská 1994.