Východorímska ríša v rokoch 395-527

     Po smrti cisára Theodosia zasadol na východorímsky trón mladý, iba sedemnásťročný Arkádios. Tento cisár je v historiografii vnímaný ako veľmi slabý panovník, za ktorého vo veciach správy ríše rozmýšľali i rozhodovali úradníci. Situácia na hraniciach však bola napätá a Arkádios sa musel vyrovnávať s hunskými nájazdmi do Sýrie a Malej Ázie a vizigótskym tlakom na Balkáne. Problémom bolo, že ríša bola prakticky bez ochrany, pretože armáda sa stále nachádzala v Itálii, keďže ju tam pred časom potreboval cisár Theodosius v boji proti uzurpátorovi Eugeniovi. Theodosius bol známy ako výborný stratég a vojenský veliteľ. Arkádios bol jeho presným opakom a tak ako zvykli byť cisári v priebehu 4. storočia pevnou súčasťou svojej armády, počínajúc Arkádiom tento jav zmizol a opäť sa s ním môžeme stretnúť až na konci 6. storočia.
     Keďže cisári ako najvyšší vojenskí predstavitelia od konca 4. storočia v armáde absentovali, ich miesto zvykli nahrádzať schopní germánski velitelia - hoci tento nepriaznivý element nepresiahol mieru únosnosti, tak ako na Západe. Na východorímskom cisárskom dvore, presýtenom pretvárkou a intrigami sa okolo slabého cisára rýchlo sformovalo viacero skupín. Tie vycítili, že môžu mať z cisára úžitok a chceli jeho moc využiť vo svoj prospech. Zo súperenia o priazeň mladého cisára nakoniec vyšiel víťazne eunuch Eutropios, ktorý zastával čestnú funkciu predstaveného cisárskej spálne. Eutropios ťahal šikovne za nitky, no sám na svoje necitlivé správanie rýchlo doplatil, keď sa, ako nás o tom informujú pramenné svedectvá, voči nemu zdvihla vlna odporu vo všetkých vrstvách spoločnosti - v najvyšších kruhoch i u obyčajného ľudu. Eutropios bol nakoniec popravený. Novým magistrom militium sa stal ambiciózny gótsky veliteľ Gainas. Východorímske obyvateľstvo však neprejavovalo germánskym vojskám v Konštantínopole veľkú úctu. Navyše, Gainas bol arián a okolo roku 400 sa pokúsil obsadiť cisársky palác, čo už rozhnevané konštantínopolske obyvateľstvo nehodlalo ďalej znášať. Gainovi vojaci boli upálení a napriek tomu, že sa Gainas snažil utiecť, jeho hlava sa z Thrákie dostala priamo na Arkádiov dvor. Na počesť tohto víťazstva, s ktorým však cisár nemal nič spoločné, nechal Arkádios postaviť stĺp, ktorý v Istanbule pretrval až do 18. storočia. Krátko nato sa východorímskej diplomacii podaril šikovný ťah, keď presvedčila Vizigótov pod vedením Alaricha (391 - 410), aby so svojím vojskom odtiahol do Itálie. V roku 410 Vizigóti dobyli a vyplienili Rím.
     Veľkou výhodou Východorímskej ríše v súvislosti s tlakom Germánov a Hunov bolo, že územie, ktoré tieto kmene napádali, bolo krátke a nepriateľov mohli čakať buď v Thrákii alebo na Balkáne. V tom mal Východ oproti pomaly zanikajúcej Západorímskej ríši veľkú výhodu. Východná hranica so Sasánovskou (Novoperzskou) ríšou bola omnoho dlhšia a tvorila viac ako dvojtisíckilometrový pás.

     Keď roku 408 cisár Arkádios zomrel, na trón nastúpil jeho sedemročný syn Theodosios. Aklamovaný a korunovaný ako Theodosius II. (408 - 450) vyrastal pod silným vplyvom svojej staršej sestry Pulcherie. Pulcheria bola silno veriacou ženou a v tomto duchu sa snažila vychovávať i svojho mladšieho brata. Jej vplyv na mladého Theodosia bol natoľko silný, že Pulcheriou vštepované zásady v Theodosiovi pretrvali počas celého obdobia jeho vlády. Ďalšou ženou, ktorá mala na Theodosia vplyv bola jeho manželka, dcéra pohanského filozofa Athenais. Známejšie je ale jej meno Eudokia, ktoré prijala po krste.
     Theodosios II. obľuboval okázalosť a dvorský ceremoniál, rád sa vzdelával, zaoberal sa teologickými otázkami a venoval sa viac kaligrafii ako skutočnému riadeniu štátu. Nemôžeme ho však nazvať slabým panovníkom, tak ako sa o tom môžeme dočítať v staršej literatúre. Theodosios II. stál na čele celej ríše viac ako štyri desaťročia bez vážnejších zaváhaní. Dokonca ustál i nápor Hunov a Sasánovskej (Novoperzskej) ríše. Počas jeho vlády sa môžeme stretnúť s typickou východorímskou (neskôr byzantskou) politikou vyjednávania a dokonalej bezchybnej diplomacie. Východorímska ríša si potrebovala zabezpečiť mier na západnej hranici, ktorú začali napádať medzičasom presídlení Huni pod Attilovým vedením. Ročné poplatky adresované priamo do pokladnice hunského kmeňového zväzu sa vyšplhali až na 55 000 zlatých solidov. Napriek tomu sa ale hranica, najmä v balkánskej časti, niekoľkokrát tuho zatriasla. Roku 447 sa Huni ocitli dokonca pred hradbami Konštantínopola. Vtedy obyvateľov mesta ochránilo nové opevnenie, ktoré nechal v cisárovom mene vystavať pretoriánsky prefekt a konštantínopolský eparcha Anthemios. Ten okrem iného zreformoval aj východorímske ľodstvo.
     K vláde tohto cisára je dôležité spomenúť kodifikáciu rímskeho práva – tematicky a chronologicky usporiadanú zbierku asi 2500 cisárskych ediktov a zákonov, ktoré platili od čias Konštantína I. Veľkého. Roku 438 vyšla ako Codex Theodosianus na Východe, o rok neskôr sa tak stalo na Západe. Aj týmto chcel Theodosios II. demonštrovať celistvosť rozdelenej Rímskej ríše.
     Počas Theodosiovej vlády sa v Efeze roku 431 uskutočnil Tretí ekumenický (všeobecný) koncil, ktorý odsúdil nestoriánstvo za herézu. Nestoriánstvo bolo teologickou náukou, ktorá tvrdila, že v osobe Krista po jeho vtelení existovali dve prirodzenosti vedľa seba celkom oddelene. Z toho bolo možné vyvodiť, že Panna Mária – v ortodoxnej (pravoslávnej) cirkvi známa ako Bohorodička, nebola doslova Bohorodičkou (gr. Theotokos), ale iba Kristovou matkou (gr. Chrystotokos).
     Theodosios II. zomrel neštastnou náhodou pri love. Keďže po sebe nezanechal nijakého potomka, moci sa chopila cieľavedomá sestra Pulcheria. Pulcheria bola oddanou kresťankou a svoj život obetovala Bohu. Bola si však vedomá aj toho, že spoločnosť ešte nie je pripravená na cisárovnú – panovníčku a že ju ako ženu nebude armáda rešpektovať. Preto sa rozhodla vydať sa za vysokého vojenského hodnostára Markiana. Sobášom so sestrou mŕtveho excisára sa Markianos stal členom theodosiánskej dynastie. Markianos (450 - 457) sa prejavil ako veľmi schopný panovník. Neskôr sa v rámci aklamácii nového cisára zaviedlo zvolanie: „Nech je tvoja vláda rovnaká ako Markianova!“ Obyvatelia Východorímskej ríše privítali najmä zníženie daní, ktoré dokázal vykompenzovať z iných zdrojov. Odmietol napr. platiť tribút Attilovým Hunom a nasmeroval ich smerom na západ. Po Attilovej smrti roku 453 hunské nebezpečenstvo natrvalo pominulo a nasledovalo pokojné obdobie mieru. Asi najdôležitejším Markianovým počinom bolo zvolanie Štvrtého ekumenického (všeobecného) koncilu do Chalkedonu roku 451. V Chalkedone bolo za herézu odsúdené teologické učenie monofyzitizmu. Monofyzitizmus vznikol reakciou na nestoriánstvo. Tvorcom monofyzitskej koncepcie bol konštantínopolský mních Eutyches, ktorý tvrdil, že v Kristovi sa po vtelení nachádzala iba jedna, a to božská prirodzenosť. Eutychove názory neskôr v polovici 5. storočia presadzoval alexandrijský patriarcha Dioskoros (444 - 451). Chalkedonský koncil prijal rímsku formuláciu, že v Kristovi sa po vtelení nachádzali dve prirodzenosti – božská a ľudská v jednej osobe. Tieto prirodzenosti si boli navzájom kvalitatívne rovnocenné. V záverečnom 28. kánone chalkedonského koncilu bolo síce Rímu priznané čestné prvenstvo medzi patriarchátmi, no Konštantínopol, ako Nový Rím mal vo vzťahu k pôvodnému Rímu nezávislé postavenie.
     Takisto ako Markianov predchodca, i on samotný zanechal po svojej smrti prázdne miesto na cisárskom tróne. Napriek tomu, že sa Markianova manželka Pulcheria odhodlala žiť s Markianom v manželskom zväzku, svojho panenstva sa vzdať nehodlala a preto ich manželstvo (hoci nemôžeme opomenúť ani jej vysoký vek) zostalo bez potomkov. V tom čase germánsky náčelník z kmeňa Alanov, menom Aspar dokázal pred senátom presadiť na cisársky trón pre seba prijateľného človeka, ktorým bol Leon I. (457 - 474). Leon I. bol prvým cisárom, ktorého korunoval najvyšší cirkevný predstaviteľ Východorímskej ríše – patriarcha. Korunovácia cirkevným hodnostárom mala umocniť sakrálnu stránku cisárskej moci, aby všetci pochopili, že cisár je Kristovým zástupcom na zemi. Spočiatku bol Leon I. len formálnym vládcom, cez ktorého viedol svoju politiku alanský vojvodca Aspar. Roku 466 sa Leon I. odhodlal postaviť sa proti svojmu dovtedajšiemu spojencovi a povolal do hlavného mesta Východorímskej ríše gardu isaurských bojovníkov, pochádzajúcich z hornatej oblasti na juhovýchode Malej Ázie. Náčelník tohto kmeňa Tara(si)kodissa si zmenil svoje meno na grécke Zenon a oženil sa s cisárovou najstaršou dcérou Ariadnou. Zenonov otec sa v minulosti osvedčil ako lojálny bojovník, keď roku 447 bojoval na strane Rimanov proti Attilovi.
     Germánsky vplyv vo vojsku bol značne oslabený a všeobecná germánska antipatia vyvolala v najvyšších dvorských kruhoch potrebu pomstiť sa za udalosti, ktoré sa stali roku 455 v Ríme. Práve v tomto roku vandalský kráľ Geiserich, jeden z najschopnejších germánskych vládcov obdobia sťahovania národov, vyplienil Rím. Na príhovor pápeža Leva I. Veľkého síce Vandali ušetrili obyvateľov mesta, no Rím precízne vyrabovali. Konštantínopol, ako Druhý, resp. Nový Rím sa chcel Vandalom za túto trpkú skúsenosť pomstiť. Cisár vypravil obrovskú flotilu, ktorá zakotvila pri vandalskom pobreží. Vandalské loďstvo bolo v tých časoch neprekonateľnou a najsilnejšou vandalskou zbraňou. Proti mohutnej východorímskej presile by však vandalská flotila za normálnych okolností nemala nijakú šancu. Geiserich využil lesť a požiadal o päťdňové prímerie. Toto prímerie využil vandalský kráľ na prípravu vlastného loďstva. So šťastím v podobe priaznivého vetra nečakane napadol východorímsku flotilu, následne ju podpálil a zničil.
     Postupom času získal Zenon vo Východorímskej ríši aj úrad pretoriánskeho prefekta. Roku 471 bol Aspar obvinený zo zrady a popravený rovno v priestoroch paláca. Podobne ako Markianos, aj Zenon sa sobášom s v purpure narodenou princeznou stal členom vládnucej dynastie. Primárnym nástupcom a novým cisárom mal byť Zenonov syn a Leonov vnuk, Leon II. Ten ale v roku 474 nešťastne zomrel. Zenonovi nestálo v ceste za cisárskym trónom už nič a roku 474 sa stal novým východorímskym cisárom. V Konštantínopole sa ale správa o novom isaurskom panovníkovi stretla s nevôľou. Na čele odporcov stál brat manželky Leva I. Basiliskos. Povstal proti Zenonovi a sám seba vyhlásil za cisára. Keďže Zenon opustil Konštantínopol, Basiliskos ľahko uzurpoval cisársky trón. Zenon však svoj odchod dopredu premyslel a zobral so sebou aj celý obsah štátnej pokladnice. Basiliskovi, novému cisárovi nezostávalo nič iné, ako obyvateľov zaťažiť vyššími daňami. Navyše vyznával monofyzitizmus, čím proti sebe ešte viac poštval všetky sociálne vrstvy ortodoxného obyvateľstva. Poldruharočné dobrodružstvo Basiliska na cisárskom tróne muselo skončiť neúspechom a roku 476 sa Zenon vrátil na čelo Východorímskej ríše ako cisár. V tom istom roku zanikla Západorímska ríša a cisár Romulus s prívlastkom Augustulus (= cisárik) bol detronizovaný. Nový kráľ Odoakar chcel svoju moc nad Rímom okamžite legitimizovať a preto poslal Zenonovi do Konštantínopola západorímske cisárske insígnie, čím chcel zdôrazniť, že uznáva cisárovu zvrchovanosť v Itálii, mieni vládnuť z jeho poverenia a žiada ho o hodnosť patrikia (patrikios - vysoká čestná hodnosť). Východorímski cisári si ale nikdy nepripúšťali, že by západné oblasti pod ich vplyv nepatrili a Zenon Odoakara jednoducho ignoroval. Mal totiž väčší problém ako riešenie mocenskej politiky mimo svojho územia a to germánskych Ostrogótov, ktorí sa usadili v severobalkánskych provinciách Moézie a Thrákie. Hoci boli Ostrogóti formálne spojencami Východorímskej ríše predstavovali pre ňu citeľný vnútropolitický problém. Aj Zenon využil diplomatickú politiku, ktorá bola jednou z charakteristických čŕt Východorímskej a neskôr Byzantskej ríše. Poštval proti sebe náčelníkov dvoch protichodných strán združujúcich najviac ostrogótskych skupín, ktoré bojovali striedavo navzájom medzi sebou a ríšou. Koniec týmto rozbrojom urobila až smrť náčelníka jednej z týchto skupín Theodoricha Strabona roku 481. Na druhej strane Zenon udelil konkurenčnému predstaviteľovi Ostrogótov Theodorichovi I. z kmeňa Amalov čestný titul patrikia. Aby Zenon ochránil východorímske územie od ostrogótskej hrozby, presvedčil kráľa Theodoricha I., aby so svojimi ľuďmi odtiahol smerom na západ, do Itálie. Obdobnú situáciu zažila Východorímska ríša pred 80 rokmi, keď Alarich takisto odtiahol do Itálie.
     Čo sa týka vnútornej politiky, asi najvýznamnejším aktom, pod ktorý sa cisár Zenon podpísal, bolo vydanie ediktu s názvom Henotikon (z gr. henotes - jednota). Tento „edikt zjednotenia“ mal ukončiť rozpory v medzi monofyzitmi a stúpencami chalkedonského vyznania viery. Henotikon síce potvrdzoval vieroučné uznesenia prvých troch ekumenických koncilov, no v spornej otázke o vzťahu božskej a ľudskej prirodzenosti v Kristovi, nezaujal jasné stanovisko. S tým nesúhlasil rímsky pápež Félix III. a na vyjadrenie svojho postoja k ambivalentnosti cisára Zenona a patriarchu Akakia, sa rozhodol konštantínopolského patriarchu exkomunikovať. Akakios pápežovi nezostal nič dlžný a exkomunikoval Félixa. Tzv. Akakiova schizma stála na začiatku silnejúcich nezhôd v najdôležitejších otázkach viery medzi Východom a Západom.
     Po Zenonovej smrti zvolil senát za nového cisára Anastasia, ktorý sa na trón dostal vďaka sobášu s dcérou Leona I. a zároveň vdovou po mŕtvom cisárovi Zenonovi Ariadnou. Anastasios (491 - 518) sa v začiatkoch svojej vlády musel vyrovnávať s vojenskými stretmi s isaurskými oddielmi. Tieto oddiely zostali naďalej elitnými vojenskými jednotkami, no ich spoločenský vplyv sa markantne znížil. Anastasios bol výborný byrokrat, reorganizoval daňový systém, upevnil hodnotu medenej mince, ktorá bola v rámci každodenného života najvyužívanejším platidlom. Nepopulárna bola ale jeho náboženská politika, keďže prechovával sympatie k monofyzitskej heréze. Anastasios bol tiež posledným cisárom, ktorý používal titul najvyššieho kňaza - pontifex maximus.
     Severnú hranicu Východorímskej ríše začal ohrozovať nový nepriateľ – turkickí Bulhari. Cieľom ich koristníckych výprav bola najmä Thrákia, no dostali sa aj na Balkán. Roku 502 navyše vypukla vojna so Sasánovskou ríšou. O štyri roky neskôr sa nakoniec obom stranám podarilo dohodnúť sa na mieri. Anastasios na ochranu hlavného mesta vybudoval tzv. Dlhé hradby, ktoré sa tiahli od Marmarského mora až k moru Čiernemu a merali približne 65 km. Počas svojej vlády stabilizoval vnútorné, ale i vonkajšie pomery v ríši a zomrel ako 88 ročný starec bez legitímneho dediča.
     Keďže senát nebol schopný reagovať na zvolenie nového cisára promptne, chopila sa mocenskej iniciatívy armáda a prehlásila za nového cisára vojenského veliteľa Justina (518 - 527). Justinos pochádzal z najnižších spoločenských vrstiev spoločnosti, z prostredia chudobných ilýrskych poľnohospodárov usadených v Thrákii. Ako dvadsaťročný vstúpil do vojska a postupom času si získal dôveru i úctu svojich spolubojovníkov i veliteľov. Keď bol ako mimoriadne schopný vojak zvolený za veliteľa cisárskej gardy (lat. excubitores), ešte netušil, že po Anastasiovej smrti sa stane prvým mužom ríše. Jedinečnosť Východorímskej a neskôr Byzantskej ríše bola i v tom, že aj človek pochádzajúci z najnižších sociálnych vrstiev sa vďaka šikovnosti a cieľavedomosti, mohol v štátnom byrokratickom aparáte prepracovať na samý vrchol a dokonca stať aj cisárom. Justinos bol uznávaným vládcom, keďže v náboženských otázkach prísne zastával chalkedonské vyznanie viery, odvolal Zenonov Henotikon a snažil sa zmieriť s pápežským stolcom. Adoptoval svojho schopného synovca Petra Sabbatia, ktorý pravdepodobne niektoré rozhodnutia učinil sám už počas Justinovej vlády. Roku 525 ho vyhlásil za caesara a roku 527, krátko pred smrťou ho korunoval za spolucisára pod menom Justinian I.
© 2019 UKM