Vláda Justiniána I.

Politická situácia |  Politická situácia na Balkáne počas Justiniánovej vlády |  Slovanské vpády na Balkán |  Opatrenia Justiniána |  Justiniánovské dedičstvo

Politická situácia

     Vláda Justiniána I. (527–565) tvorí významnú epochu v procese postupnej premeny Východorímskej ríše na stredovekú Byzanciu. Tento cisár sa po nástupe na trón obklopil oddanými a schopnými ľuďmi, ktorí nepatrili do okruhu vysokej aristokracie. Medzi najvýraznejších patril finančný úradník Ioannes z Kapadókie, právnik Tribonianus a vojenskí velitelia Belisarios a Narses. Justiniánovou najväčšou životnou oporou bola nepochybne manželka Theodora, hoci treba povedať, že jej zásahy do riadenia štátnych a cirkevných záležitostí neboli vždy najšťastnejšie.
     Po potlačení veľkého povstania Nika roku 532 začal Justinián s rozsiahlou reformnou činnosťou, ktorá postupom času prerástla do konceptu obnovy Rímskej ríše (renovatio imperii Romani). Nešlo pritom len o často zdôrazňovanú územnú expanziu s cieľom získať stratené oblasti na Západe, ale aj o dosiahnutie náboženskej jednoty s odštiepenými monofyzitmi na Východe. V neposlednom rade tento koncept zahrňoval architektonickú obnovu miest a pevností, reorganizáciu administratívy a súdnictva a celkové posilnenie centralizácie štátu.
     Nezávislé germánske štáty na Západe síce uznávali cisára v Konštantínopole za najvyššiu autoritu, avšak len v teórii. Rastúce konflikty medzi ortodoxným rímskym obyvateľstvom a heretickými germánskymi vládcami poskytli Justiniánovi vhodnú zámienku pre politiku skutočnej, a nie len fiktívnej obnovy rímskej moci na Západe. Priaznivé podmienky pre takýto zámer sa vytvorili po podpísaní takzvaného večného mieru s Perziou roku 532, ktorý cisárovi umožnil presunúť časť mobilnej armády na Západ.
     Roku 533 Justinián zasiahol do vnútorných pomerov Vandalského kráľovstva v severnej Afrike. Jeho schopný generál Belisarios mal pôvodne iba prispieť k podpore prorímskej časti Vandalov, no nakoniec sa táto expedícia skončila úplným obsadením niekdajšej rímskej provincie. Nečakaný úspech podnietil cisára k útoku na Ostrogótske kráľovstvo v Itálii. Roku 535 ovládol najskôr dlhodobo stratenú Dalmáciu a ešte v tom istom roku sa rímske vojská vylodili v Itálii. Napriek počiatočným úspechom schopného generála Belisaria sa celý konflikt natiahol na dvadsať rokov. Až roku 555 dokázal cisárov eunuch Narses spacifikovať posledný odpor Gótov a celú oblasť Apeninského polostrova pričleniť opäť k Rímskej ríši. Už tri roky predtým sa jej súčasťou stal aj úzky pobrežný pás v južnej Hispánii.
     Justinián sa snažil o vytvorenie centralizovanej ríše s jednotnou legislatívou. Preto inicioval rozsiahlu systematizáciu rímskeho práva (Corpus iuris civilis) a sám ho doplnil vlastnými ediktmi (Novellae) publikovanými v gréčtine. O dosiahnutie jednoty sa usiloval aj v náboženskej sfére a zasadzoval sa o jednotnú štátnu cirkevnú organizáciu a vierouku. Vo vzťahoch k duchovenstvu však často vystupoval autokraticky a svoju vôľu dokázal presadiť aj voči pápežovi Vigiliovi. Roku 553 zvolal V. ekumenický koncil do Konštantínopola, ktorý mal priviesť monofyzitov k jednote, ale tieto pokusy sa minuli účinkom. Aj preto sa postupne začali vytvárať samostatné monofyzitské cirkvi v Egypte, Sýrii a Arménii.
     Justinián sa stal známym svojou veľkolepou stavebnou činnosťou, keď len v Konštantínopole obnovil alebo postavil viac ako tridsať kostolov vrátane katedrálneho chrámu Božej Múdrosti. I napriek zatvoreniu Athénskej akadémie roku 529 sa Justiniánova epocha vyznačovala posledným rozkvetom klasicizujúcej literatúry, ktorej významnými predstaviteľmi boli historici Prokopios a Agathias i básnik Paulos Silentarios.
     Odvrátenú stranu cisárovej vlády predstavovali rôzne prírodné katastrofy, morové epidémie (od roku 541/42) a hladomory. Čoraz centralizovanejší štátny aparát výrazne obmedzoval autonómiu miest a zvyšoval dane, ktoré zaťažovali väčšinu populácie. Tento trend sa v najprosperujúcejších oblastiach na Blízkom Východe prejavil v menšej miere, avšak dramaticky zasiahol a ovplyvnil pomery v celej juhovýchodnej Európe.

Politická situácia na Balkáne počas Justiniánovej vlády

     Od tridsiatych rokoch 6. storočia sa hlavnou prioritou Justiniánovej politiky stalo ťaženie v Itálii proti Ostrogótom, ktoré pohlcovalo čoraz väčšie množstvo finančných prostriedkov. Justinián síce roku 535 opätovne získal niekdajšiu rímsku provinciu Dalmáciu, no oslabenie Ostrogótov využili aj Gepidi, ktorí na ich úkor obsadili strategické mesto Sirmium. Tento počin viedol k postupnému ochladeniu doposiaľ priateľských vzťahov medzi Východorímskou ríšou a Gepidmi. Keďže Gepidi nehodlali Sirmium vrátiť, Justinián sa začal čoraz viac orientovať na ich západných susedov Longobardov, ktorí obsadili južnú časť niekdajšej rímskej Panónie.
     Roku 539 Justinián odvelil väčšinu armády z illýrskej prefektúry do Itálie. Aj s prispením týchto oddielov dokázal schopný cisársky generál Belisarios ovládnuť v nasledujúcom roku väčšinu Apeninského polostrova. V štyridsiatych rokoch sa však Východorímska ríša dostala do vážnej krízy. Odchod väčšiny armád z Balkánu využili kočovné kmene Bulharov, ktoré sa dostali až k predmestiam Konštantínopola a šokovali obyvateľov mesta. Navyše perzský kráľ Husrav I. vypovedal takzvaný večný mier, okrem iného aj preto, lebo sa obával porušenia rovnováhy síl v dôsledku úspešnej Justiniánovej expanzie v Itálii. Peržania vtrhli do Sýrie, kde okrem iných miest vyplienili aj preslávenú Antiochiu. V Itálii si medzičasom Góti zvolili za kráľa bojovného Totilu, ktorý krátko po svojom nástupe vymazal prakticky všetky rímske teritoriálne zisky. No najväčšou ranou pre Justiniánov režim bola nepochybne morová pandémia, ktorá začala v Egypte roku 541 a o rok neskôr kulminovala na Balkáne a hlavnom meste Konštantínopole, kde podľa svedectiev skosila až polovicu tamojšej populácie.

Slovanské vpády na Balkán

     Roku 549 vypukla medzi Longobardmi a Gepidmi otvorená vojna. Keďže Justinián v tomto konflikte podporoval Longobardov, Gepidi sa automaticky stali protivníkmi Východorímskej ríše. Nakoľko proti nej nemohli zasiahnuť priamo, spojili sa so Slovanmi a dovolili im prechádzať svojim územím. Lúpežné slovanské oddiely začali následne nerušene plieniť balkánske provincie až po predmestia Konštantínopola.
     Slovania neboli pre východorímsku diplomaciu úplne neznámi, pretože sporadické vpády na Balkán uskutočňovali už na začiatku 5. storočia. K potýčkam takéhoto druhu dochádzalo aj v počiatkoch Justiniánovej vlády. Uvedená situácia sa zmenila na začiatku tridsiatych rokov, kedy Justinián nariadil rozsiahle útoky proti Slovanom za Dunajom, ktorých cieľom bolo preventívne odradiť tamojšie kmene od ďalších nájazdov. Cisár však uvedenú stratégiu nakoniec opustil, a ako vieme, postupne stiahol väčšinu mobilnej armády z Balkánu. Absenciu väčšieho počtu vojakov hodlal vyvážiť spojenectvom s Longobardmi, no pritom musel rátať s nepriateľstvom ich susedov Gepidov, ktorí využívali koristnícke chúťky slovanských bánd pre vlastné ciele. V priebehu rokov 547–551 Slovania prechádzali územím Gepidie a ničivo plienili rímske provincie. Cieľom útokov bola najmä chudobnejšia časť Balkánu pokrývajúca prefektúru východného Illyrica, ale doložené sú aj vpády do bohatšej Trácie. V tejto fáze mali útoky Slovanov výsostne lúpežný charakter. Uskutočňovali ich zväčša malé, aj keď dobre zorganizované skupiny, no máme spoľahlivé doklady aj o početnejších oddieloch v sile niekoľko tisíc mužov. Slovania v tom čase predstavovali významnú a ničivú politickú silu, ktorú využívali vo svoj prospech konkurenti Východorímskej ríše – najskôr Gepidi a napokon aj Ostrogóti.

Opatrenia Justiniána

     V štyridsiatych rokoch 6. storočia sa Východorímska ríša nachádzala vo veľkých problémoch spôsobených pandémiou moru, ktorá so sebou priniesla veľké ľudské, finančné a materiálne straty. Justinián navyše viedol nákladnú vojnu na Apeninskom polostrove a neskôr čelil neočakávanej perzskej agresii. Aj preto nemohol spočiatku nič podniknúť voči pustošivým vpádom Slovanov na balkánske územia. Situácia sa začala postupne zlepšovať, keď sa štát ako tak spamätal z následkov morovej rany. Roku 545 uzavrel cisár s Perziou nový mier a ponechal na východnej hranici iba slabé pohraničné oddiely, ktorým prestal vyplácať žold. Na jednej strane štát ušetril pomerne veľké finančné prostriedky, na strane druhej však v podstate odsúdil pohraničníkov do úlohy statickej milície, ktorá si príjmy na obživu musela zaobstarávať z inej než vojenskej činnosti. Po uzavretí mieru Justinián nasadil brannú elitu cisárstva do vleklého konfliktu s Ostrogótmi. Problémy s nájazdami Slovanov a turkických Kutrigurov na Balkáne tak musel vyriešiť diplomatickou cestou.

     Aj preto cisár napokon uzavrel s Gepidmi mier, čím v podstate zabránil ďalším slovanským vpádom na ríšske územie. Inak postupoval voči ďalším protivníkom zo severu – turkickým Kutrigurom. Tieto stepné kmene sídlili v blízkosti dnešného Krymského polostrova a severného pobrežia Čierneho mora. Gepidi svojho času hodlali Kutrigurov využiť ako spojencov vo vojne s Longobardmi, ale nakoniec ich podnietili k vpádu na rímske územie. Justinián nakoniec eliminoval túto silu, pretože časť Kutrigurov najal do svojej armády ako federátov. Súčasne s tým však v duchu zásady udržiavania rovnováhy síl podporoval ich východných konkurentov Utigurov, ktorí sídlili v stepiach medzi riekami Dneper a Don.
     Okrem zabezpečenia hraníc diplomatickou cestou sa Justinián snažil zlepšiť obranyschopnosť Balkánu rozsiahlou výstavbou pevností. Postupom času nariadil vybudovať alebo prestavať až 600 opevnení, ktoré sa tiahli naprieč Balkánom v troch líniách. Najdôležitejší úsek obrany predstavovala takmer dvetisíc kilometrov dlhá dunajská hranica. Od Singidunu (dn. Belehradu) až po ústie Dunaja ju strážilo 110 pevností vo vzdialenosti 6–10 kilometrov. Ďalšia obranná bariéra sa rozkladala v páse pohoria Stará Planina a nakoniec tretia v blízkosti Konštantínopola. Cisár takisto zlepšil obranu kľúčových priesmykov a nariadil opevňovanie veľkostatkov. Už roku 536 vytvoril úplne novú správnu oblasť zvanú Questura exercitus. Týmto opatrením administratívne zjednotil dunajské provincie Scythiu Minor a Moesiu Inferior s geograficky vzdialenými juhozápadnými časťami Malej Ázie a priľahlými egejskými ostrovmi. Na čele provincie stál vojenský guvernér (quaestor), ktorý sídlil v meste Odessos (dn. Varna v Bulharsku). Uvedeným opatrením chcel cisár zabezpečiť, aby bohatšie prímorské provincie prispievali na obranu dunajskej hranice poživňou, ktorá sa dopravovala po mori a následne riečnym tokom Dunaja.
     Justinián síce postupne zlepšil obranyschopnosť európskej hranice, avšak skryté nebezpečenstvá naďalej pretrvávali. Východorímske oddiely síce strážili hlavné úseky obrany, ale nemohli úplne zabrániť prieniku malých a dobre organizovaných skupín útočníkov, ktorí nerušene prepadávali civilistov dokonca aj na hlavných ríšskych trasách. Dunajská hranica sa síce dala dobre brániť aj s malým počtom mužov, ale len za predpokladu, že rieka nezamrzla. V opačnom prípade boli tamojšie posádky príliš slabé na zastavenie útočníkov. Aj preto celý obranný systém zlyhal pri veľkom útoku Kutrigurov a Slovanov, ktorý sa uskutočnil v zime na prelome rokov 558/559. Útočníci ľahko prekročili Dunaj a pri absencii väčšieho počtu vojska pokračovali v útoku na južné provincie cisárstva. Jednu časť zastavilo rímske vojsko vo východnej Trácii, avšak zvyšným Kutrigurom sa podarilo dostať až na predmestia Konštantínopola. Nakoniec Justinián musel zveriť obranu penzionovanému generálovi Belisariovi, niekdajšiemu víťazovi nad Gótmi a Vandalmi, ktorý za prispenia troch stoviek veteránov a bojachtivých civilov napokon prekvapujúco odrazil početnejšie nepriateľské sily. Avšak ani tento zásah nepomohol a Justinián si nakoniec musel odchod kočovníkov vykúpiť štedrými darmi. Do budúcnosti hodlal zabezpečiť ochranu Dunajskej hranice tradičným spôsobom a proti Kutrigurom poštval ich východných susedov Utigurov. Podobne ako v prípade Longobardov a Gepidov prispela táto ničivá vojna k oslabeniu oboch kmeňových zoskupení. Dočasné mocenské vákuum v čiernomorských stepiach čoskoro vyplnil nový silný nomádsky zväz Avarov. Roku 562 požiadali avarskí vyslanci Justiniána, aby im dovolil usadiť sa na pomedzí dunajskej delty. Cisár nehodlal na takýto krok v žiadnom prípade pristúpiť a ihneď poslal k Dunaju armádu, aby posilnila hranicu a zabránila nomádom v prieniku na ríšske územie. Avari potom obrátili svoju pozornosť na Západ a podnikli neúspešnú výpravu proti Frankom.

Justiniánovské dedičstvo

     V čase Justiniánovej smrti roku 565, nemohol nikto, dokonca ani kritici režimu, prehliadnuť dosiahnuté úspechy. Obnovená Rímska ríša sa rozkladala po obvode Stredozemného mora, ktoré obklopovali veľkolepé stavby na čele s chrámom Božej Múdrosti v Konštantínopole. Avšak cena za tieto úspechy bola privysoká. Justinián zanechal po sebe finančne vyčerpaný štát s podlomenou vojenskou silou. Itália a východný Balkán boli takmer úplne zruinované. Chudobní vidiečania aj preto opúšťali svoje polia a domy, a keďže nedokázali viac čeliť politickej nestabilite a vysokému daňovému útlaku, uchyľovali sa do upadajúcich miest, alebo vytvárali lúpežné bandy, ktoré terorizovali vidiek.
      Justinián nedokázal napriek snahe zjednotiť svoj mnohonárodnostný štát ideovo ani nábožensky. Proti menšinovým heretikom volil cestu represie, a takisto postupoval aj voči tradičným oponentom – Židom. V prípade oveľa početnejších kresťanských monofyzitov však musel voliť opatrnejšiu politiku, pretože mali obrovský vplyv v blízkovýchodných provinciách. Až do smrti Justiniánovej manželky Theodory mali monofyziti svojho patróna dokonca aj na dvore, čo v nich mohlo vzbudzovať nádej, že sám cisár nakoniec uzná ich teologické argumenty. A hoci Justinián podnikol niekoľko významných krokov k želanej jednote, teologický rozkol sa práve v tomto období stal definitívnym, na čom nič nezmenili ani neskoršie pokusy jeho nástupcov.
     O nejaký čas neskôr sa do veľkej miery rozplynuli aj ťažko nadobudnuté územné zisky. Vojnou spustošená Itália sa ešte nespamätala z dvadsaťročnej vojny a už čelila novému nepriateľskému vpádu Longobardov, ktorí sa čoskoro stali pánmi celej severnej časti Apeninského polostrova. V 7. storočí nakoniec ríša stratila oblasti v Hispánii a napokon aj severnú Afriku. Justinián síce získal naspäť stratené provincie, ale rozšíril rady ríšskych nepriateľov. Svojim nástupcom zanechal komplikované dedičstvo a prinútil ich skoncentrovať všetky dostupné sily na záchranu čoraz zmenšujúceho sa impéria, ktoré sa aj po desaťročiach naďalej ideovo hlásilo k Justiniánovému odkazu, avšak jeho reálne možnosti už boli podstatne obmedzenejšie.
© 2019 UKM