Vláda cisára Maurikia

     Nepriaznivá situácia v ríši sa spočiatku nezmenila ani za vlády nového cisára Maurikia (582–602). Od nástupu na trón musel pokračovať v nákladnej vojne s Peržanmi a takisto čeliť tlaku Longobardov v severnej Itálii. Maurikios prevzal štát v nelichotivej zahraničnopolitickej situácii. Potencionálnu hrozbu predstavovali Longobardi, Avari a Slovania, zatiaľ čo reálnu Perzia. Predošlý cisár Tiberios ešte viac posilnil už aj tak veľké vojenské sily, no ani tie nepriniesli zvrat vo vojne, iba čo ešte viac zaťažili výdavkovú stránku štátneho rozpočtu. Nedostatok financií a armády zásadným spôsobom určil ríšsku politiku na Balkáne. Maurikios odmietol zvýšenie poplatkov zo strany Avarov a tí reagovali rýchlym vpádom, pri ktorom zničili niektoré pevnosti na Dunaji a prenikli až na juh k pobrežiu Čierneho mora. V bezvýchodiskovej situácii uzavrel Maurikios s Avarmi novú mierovú zmluvu a zaviazal sa platiť kaganátu 100 000 zlatých.
     Tento mier sa však tradične nevzťahoval na Slovanov, ktorí na prelome rokov 583/584 zaplavili oblasti Grécka, doposiaľ ušetrené od cudzích vpádov. V lete nasledujúceho roka sa jedna skupina Slovanov dostala až do Trácie. Zjavne nedostatočné cisárske oddiely sa obmedzili len na vytlačenie útočníkov z bezprostredného okolia Konštantínopola. Na jeseň roku 585 navyše vypukla nová vojna s kaganátom, pretože Maurikios odmietol vydať avarského šamana Bokolabru, ktorý upadol u kagana Bajana do nemilosti. V nasledujúcich troch rokoch Avari vpadli do balkánskych provincií a trúfli si už atakovať aj väčšie mestá ako severnom okraji tráckej planiny Beroe (dn. Stara Zagora v Bulharsku), Diokletianopolis, a Filippopolis (Plovdiv). Súčasne s tým podnietili dolnodunajských Slovanov k neúspešnému útoku na Solún roku 586. Maurikios potreboval mužov a peniaze na odrazenie ďalších vpádov. Odhodlal sa siahnuť na platy východnej armády a získané peniaze pravdepodobne použiť pre potreby vojny na Balkáne. Začal s násilnými odvodmi a neváhal regrutovať aj príslušníkov duchovenstva. Okrem toho plánoval presídlenie veľkej časti Arménov z východnej časti ríše na Balkán, kde sa mali stať hrádzou proti Avarom a Slovanom. Maurikiovi generáli síce vytlačili útočníkov z Trácie s narýchlo zostavenou armádou, no Avari svojou bleskurýchlou jazdou dokázali využívať výhody veľkých rímskych ciest a zasadzovať ríši nečakané údery.
     Roku 590 sa však nečakane zmenila situácia na východnom fronte. V Perzii totiž vypukla občianska vojna, ktorú vyvolal tamojší ambiciózny generál Vahram Čobin. Za tohto stavu sa Maurikios rozhodol podporiť nároky legitimného následníka trónu Husrava II. (588–627) a nakoniec mu dopomohol k trónu. V novej zmluve za odmenu získal strategické územia v Arménii a Mezopotámii a prestal Perzii platiť mierovú daň.
     Cisár potom stiahol väčšinu vojsk z Východu a nasadil ich na Balkáne proti Avarom a dolnodunajským Slovanom. No ani čerstvé posily, ktoré prichádzali po roku 591, nepriniesli vytúžený obrat v balkánskej vojne. Slovania i naďalej nerušenie plienili oblasti za Dunajom, zatiaľ čo Avari zasadili ríši niekoľko ťažkých úderov. Roku 598 dokonca dobyli strategické mesto Driziperu (dn. Karistivan v európskej časti Turecka), ktoré sa nachádzalo len 150 km od Konštantínopola. Maurikios následne osobne viedol svoju telesnú stráž vrátane ozbrojených cirkusových démov zelených a modrých k takzvaným Dlhým hradbám, ktoré strážili prístup ku Konštantínopolu. Nakoniec Avarov zastavila až epidémia moru, ktorej údajne padlo za obeť až sedem kaganových synov. Avari boli ochotní uzavrieť mier, ale požadovali ďalšie zvýšenie tribútu na 120 000 zlatých. Nová dohoda určovala za spoločnú hranicu Dunaj.
     Maurikios však tento mier vzápätí porušil a roku 599 nariadil balkánskej armáde prejsť do ofenzívy. Vyčerpávajúci konflikt sa preniesol za Dunaj – do oblasti dnešnej centrálnej Vojvodiny, ktorá sa považovala za výsostnú sféru kaganátu. V piatich bitkách utrpeli Avari zdrvujúce porážky, ktoré otriasli ich veľmocenskou pozíciou v Karpatskej kotline. V predposlednom roku Maurikiovej vlády od Avarov dokonca odpadli početné oddiely, čo sa všeobecne považovalo za signál vnútorného oslabenia kaganátu. Po týchto víťazstvách Maurikios upriamil pozornosť na dolnodunajských Slovanov. Pre ríšu predstavovali samostatný problém, hoci Avari ich považovali za svoju záujmovú sféru. Cisárske vojsko prešlo Dunaj a prenieslo vojnu na slovanské územie, ktoré kruto vyplienilo.
     Aj napriek týmto úspechom dosiahla Východorímska ríša hranice svojich možností. Opakujúce sa epidémie moru zasiahli veľké oblasti štátu a do značnej miery vyčerpali jeho materiálne i ľudské zdroje. Úspešný tlak na Longobardov v Itálii sa zastavil kvôli obmedzeným financiám a ani Avari zďaleka nevyčerpali potenciál svojich možností. Oslabený kaganát začal vyvíjať rozsiahlu diplomatickú aktivitu. Okolo roku 600 avarský kagan uzavrel večný mier s Longobardmi a o to isté sa pokúsil aj s Frankami.
     V marci roku 601 vypršalo prímerie medzi Longobardmi a ríšskym Ravennským exarchátom. Krátko nato prepadli Avari s Longobardmi Istriu. V poslednom roku Maurikiovej vlády sa opätovne zhoršili pomery aj na Balkáne a s avarským útokom počítalo dokonca aj obyvateľstvo Konštantínopola. Avari dokonca s najväčšou pravdepodobnosťou zničili silný slovanský zväz Antov, tradičných spojencov Východorímskej ríše.
     Na konci šiesteho storočia sa Východorímska ríša v provinciách opierala o menšinovú cirkevnú organizáciu na čele s ortodoxnými patriarchami a armádu. Mestá v Oriente síce naďalej prosperovali, ostatné však stagnovali a ekonomicky upadali. Balkánske provincie boli dôležité z pohľadu obrany Konštantínopola, avšak tamojšie mestá až príliš záviseli od dodávok potravín z bohatších provincií cisárstva. Počas vpádov barbarov zo severu sa ich vojenské posádky museli spoliehať stále viac na sami na seba. Tieto negatívne trendy sa ešte viac posilnili v období Maurikiovej vlády. V ríši vzrastali sociálne nepokoje, ktoré neobišli ani Konštantínopol. Otrasy vyvolávali najmä problémy so zásobovaním a správy o porážkach východorímskych vojsk v bojoch s Avarmi. Roku 598 dokonca obyvatelia uvažovali, že metropolu opustia a presídlia na ázijskú stranu Bosporu do mesta Chalkedon. Vo februári roku 602 zasa zachvátil Konštantínopol hladomor, ktorý trval až 40 dní.
     Občasným lokálnym krízam sa nevyhli ani východné provincie cisárstva. V Egypte sa vzbúrila miestna aristokracia, ktorá pozastavila vývoz obilia pre zvyšok ríše. Zložitý byrokratický aparát pretoriánskych prefektúr znemožňoval presadzovanie účinnej ekonomickej politiky cisárstva v regiónoch. Východorímsky Orient dlhodobo rozdeľovali a zaťažovali náboženské spory. Monofyziti ovládali prakticky celý sýrsky a egyptský vidiek. Na rozdiel od režimu tolerantného cisára Tiberia sa Maurikiova vláda vyznačovala občasnými, zato však tvrdými prenasledovaniami monofyzitov v hlavnom meste a provinciách. V univerzálnej ríši s jedným cisárom nebolo viac miesta pre dve organizované cirkvi, ktoré sa zakladali na odlišnej interpretácii dogmy. Prenasledovania monofyzitov sa od tohto času zintenzívnili. Najväčšie represie proti nim viedol Maurikiov synovec Domitian, ktorý zastával post biskupa v dôležitej pevnosti Melitene v západnej časti Malej Ázie.
     Maurikios tvrdo zasahoval aj proti iným náboženským skupinám, najmä proti Židom a Samaritánom v Palestíne. Ku koncu života nariadil dokonca úder proti zvyšným pohanom v odľahlých oblastiach ríše. Na druhej strane ani vzťahy s pápežstvom neboli vždy ideálne. Rím i Konštantínopol sa síce pridržiavali ortodoxnej náuky, no rozdeľovala ich otázka používania titulu ekumenického patriarchu. Pápež Gregor Veľký odmietol takýto honor priznať svojmu východnému partnerovi, pretože v ňom videl ohrozenie vlastného úradu a jeho univerzálneho poslania v kresťanskom svete. K ochladnutiu vzájomných vzťahov akiste prispela aj neschopnosť Maurikia účinne riešiť problémy s čoraz rozpínavejšími Longobardmi v Itálii.
     Maurikios postupne zlepšil finančnú situáciu Východorímskej ríše, no jeho snahy o zoškrtanie veľkých výdavkov určených pre armádu narážali na prudký odpor. Roku 588 vydal nariadenie, v ktorom plánoval znížiť platy vojakom o jednu štvrtinu, no namiesto uvedenia zákona do platnosti musel čeliť veľkej vzbure východnej armády. Ďalšie nepokoje prepukli po skončení perzskej vojny a presunutí väčšiny vojska na Balkán. Roku 593 cisár dokonca nariadil, aby vojsko prezimovalo za Dunajom, teda na nepriateľskom území, a tam si hľadalo obživu. Tento rozkaz jeho podriadení nedokázali splniť, a to isté platí aj ohľadom nariadenia o znížení platov. V lete roku 602 Maurikios vydal opäť nariadenie o prezimovaní balkánskej armády za Dunajom, no tentoraz sa vojaci otvorene vzopreli nielen rozkazu, ale aj samému cisárovi. Za svojho vodcu si zvolili stotníka Foku, ktorý sa rozhodol vynútiť si zmenu na tróne pochodom na Konštantínopol. V novembri roku 602 nakoniec vstúpil do hlavného mesta a nechal sa korunovať za nového cisára.