Vláda cisára Herakleia
Pomery na Balkáne | Avarská ofenzíva | Perzská vojna cisára HerakleiaPomery na Balkáne
V priebehu rokov 614 a 615 padli zrejme aj posledné pevnosti na Dunaji. I tu treba za ich zničením skôr hľadať dolnodunajských Slovanov než Avarov. Tieto prieniky Slovanov sa časovo kryli s veľkou perzskou ofenzívou na Východe. Tentoraz však slovanské útoky nemali čisto lúpežný charakter. Slovania sa vydávali na výpravy so ženami a deťmi, pretože hľadali nové územia, v ktorých chceli natrvalo zostať.
Herakleiova vláda, otrasená zvesťami o páde Sýrie a Palestíny, takmer úplne vypustila zo zreteľa západný Balkán. O presných pohyboch Slovanov nemáme takmer žiadne písomné správy. Isté je, že po nejakom čase začali podnikať lúpežné nájazdy na bohatšie pobrežné oblasti v západnej a južnej časti polostrova.
Od roku 611 Slovania intenzívnejšie prenikali aj do oblasti Istrie a Dalmácie. Niekedy medzi rokmi 614/615 zanikla väčšina miest na východnom pobreží Jadranského mora. Zvyšky miestneho romanizovaného obyvateľstva sa udržali už len v dalmátskych mestách Jader (Zadar), Tragurium (Trogir), Budua (Budva). To isté možno povedať aj o niektorých pobrežných mestách na území dnešného Albánska, ku ktorým patrila Scodra (Skutari) a Dyrrhachion. Pred nájazdami sa i naďalej uchránilo aj centrum provincie Dalmácia – Salona. Pôvodne sa predpokladalo, že útočníkom padla za obeť už okolo roku 614, avšak najnovšie poznatky naznačujú, že mesto sa udržalo až do tridsiatych rokov 7. storočia.
Slovanskou migračnou vlnou nebola zjavne zasiahnutá východná časť Peloponézu, no i tu sa mestá, ak sa udržali, scvrkli na opevnené pahorky (akropoly). Podobné opevnené sídla (Monembasia, Kalamata, Korone, či Arkadia) zasa vybudovali utečenci z iných oblastí.
Približne v tomto čase začali Slovania podnikať námorné útoky na ostrovy v Egejskom mori, z ktorých sa osobitne spomína Kréta.O skorej prítomnosti slovanského osídlenia tu svedčia niektoré zachované miestne názvy. Okolo rokov 614/615 sa spomínajú slovanské útoky na pobrežné časti Grécka a Albánska a dokonca až k brehom Malej Ázie.
V tomto období nemáme žiadne správy o vojenských akciách východorímskej armády na Balkáne. Mestá, ktoré pretrvali, sa museli spoľahnúť len na vlastné posádky a nebeských patrónov. Niekedy okolo roku 616 sa Slovania rozhodli obsadiť aj centrum illýrskej prefektúry Solún. K tomuto účelu sa zhromaždilo údajne nesčíselné množstvo Slovanov, menovite Draguvitov, Sagudatov, Velegezitov, Vajonitov a Verzitov. Po prvýkrát sa tu stretávame s diferencovanejším obrazom útočníkov. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že išlo o slovanské kmene, ktorých etnogenéza sa dotvárala v novom prostredí počas balkánskych migrácií.
Zmienený útok nebol púhou koristníckou akciou, na akú boli Solúnčania z minulosti zvyknutí. Slovania neprišli sami, ale aj so svojimi rodinami, pretože sa chceli v dobytom meste usadiť. Tento útok napokon skončil neúspechom, po ktorom Slovania síce odišli z bezprostredného okolia mesta, no mnohí z nich sa natrvalo usadili v priľahlých oblastiach.
Avarská ofenzíva
Nový kagan, ktorým bol nemenovaný starší Bajanov syn, vypovedal mier a zahájil ofenzívu proti pevnostiam v juhovýchodnej časti Balkánu. Táto oblasť bola oddávna tradičným terčom avarských útokov. Tentoraz však avarské vojsko napadlo aj doposiaľ nedotknuté kľúčové oporné body na hlavnej transbalkánskej trase, ktorá viedla ku Konštantínopolu. Avari dobyli Naissus (Niš) a Serdiku (Sofia) a možno aj ďalšie mestá a pevnosti. Aj z tohto dôvodu kagan pravdepodobne najskôr odmietol prosbu Slovanov k spoločnej akcii na Solún. Jeho prioritou boli zjavne iné oblasti, najmä východná Trácia, ktorej rovinatý terén umožňoval nomádskej jazde rýchly presun a plienenie.
Okolo roku 618 však napokon Avari podporili aktivity Slovanov a zaútočili na Solún, ktorý spoločne obliehali celý jeden mesiac. Kaganovo vojsko napokon neuspelo a odišlo, no jeho spojenci Slovania už natrvalo zostali v okolí mesta. Do roku 620 prestala existovať drvivá väčšina vnútrozemských miest Balkánu. Niektoré z nich dokonca stratili aj svoj pôvodný názov a po nejakom čase sa začali v prameňoch objavovať pod novými, zväčša slovanskými pomenovaniami.
Druhá päťročnica Herakleiovej vlády sa nedá označiť inak než ako jedna veľká katastrofa. V tom čase bolo len veľmi málo oblastí, ktoré by sa nenachádzali v stave chaosu a vnútorného rozvratu. Životný priestor Východorímskej ríše sa zmenšoval a s ním i jeho základné bunky – mestá, ktoré definitívne stratili svoj neskoroantický civilizovaný vzhľad a menili sa na obyčajné malé opevnené hradiská.
Perzská vojna cisára Herakleia
Herakleios postupne začal s výcvikom vojska, no až roku 622 sa odhodlal k útoku proti Peržanom. Jeho ofenzívu, ktorá mala za cieľ vytlačiť protivníka zo severu Malej Ázie, neočakávane ohrozili Avari. Mladší syn kagana Bajana, ktorého meno nepoznáme, prevzal mocenské žezlo po svojom bratovi a hrozil porušením mierovej zmluvy. Herakleios sa musel odobrať do Konštantínopola a prerokovať nové podmienky dohody. V lete roku 623 obe strany pripravili stretnutie na najvyššej úrovni, ktoré sa malo uskutočniť v marmarskom prístave Herakleia. Avari sa ešte pred ním pokúsili cisára zajať a keď ich úskok nevyšiel, kruto vyplienili predmestia Konštantínopola. Aj napriek tomu napokon Herakleios dosiahol vytúžený mier s kaganátom a zaviazal sa mu platiť vysoký ročný poplatok v sume 200 000 zlatých.
Po týchto udalostiach zameral cisár pozornosť výlučne na boj s Perziou. V rokoch 624/625 osobne podnikol rozsiahlu protiofenzívu do perzskej Arménie a Azerbajdžanu a nadviazal spojenectvo s kaganátom západných Turkov. Nových spojencov však hľadal aj Herakleiov protivník – perzský kráľ Husrav II., ktorého vyslanci nadviazali kontakty s Avarmi. Na rok 626 Peržania pripravili mohutnú ofenzívu v Malej Ázii, ktorou chceli definitívne ukončiť dlhotrvajúci konflikt vo svoj prospech. Husrav k tomuto účelu zmobilizoval elitu vojsk a plánoval útok na Konštantínopol spoločne s Avarmi, ktorí sa niekedy v jarných mesiacoch roka presunuli k Adrianopolu. Herakleios však rozhodným spôsobom porazil hlavné perzské sily a hlavnému mestu poslal na pomoc posily pod vedením svojho brata Theodora. V Konštantínopole cisára zastupovala regentská rada, ktorá sa najskôr pokúsila vyjednávať s avarským kaganom, avšak tieto rozhovory stroskotali. Kagan nakoniec vsadil na riskantnú kartu a rozhodol sa uskutočniť doposiaľ nevídanú akciu – zaútočiť priamo na Konštantínopol. Túto akciu sa rozhodol koordinovať so zvyšnými silami Peržanov, ktorí zaujali pozície na ázijskom brehu bosporskej úžiny.
Útok najskôr začali Avari a ich spojenci Bulhari, Slovania a Gepidi. Po zmarení prvých útokov kagan vyzval predstaviteľov mestskej rady k rokovaniu o mieri, ktoré sa uskutočnilo dňa 2. augusta. Keďže vyslanci odmietli kapituláciu, kagan sa rozhodol pokračovať v obliehaní a pomocou slovanských člnov sa pokúsil prepraviť svojich perzských spojencov na európsku stranu Bosporu. Konštantínopolské strážne lode však potopili ľahké slovanské člny zvané monoxyly i s perzskými vojakmi, takže kaganovi nakoniec nezostalo nič iné len pokúsiť sa o generálny útok na mesto. Na desiaty deň obliehania, dňa 7. augusta, Avari a ich spojenci napadli severnú časť Konštantínopola pri pobreží zálivu Zlatého rohu. Kaganova snaha o koordináciu útoku v spolupráci so zvyšnými slovanskými člnmi však nakoniec dopadla neúspešne. Hliadkujúce konštantínopolské lode v zálive nedovolili monoxylom prienik, pričom im pravdepodobne pomohla náhla letná búrka. Avari zostali bez spojencov, pretože ani Peržania sa nedokázali preplaviť cez Bospor a zasiahnuť do bojov. Zvyšky avarských hord spálili svoje obliehacie stroje a odtiahli späť za Dunaj. Kagan síce sľuboval odvetný útok, ale už k nemu nikdy nedošlo. Samotné obliehanie Konštantínopola trvalo desať dní, od 29. júla do 7. augusta.
Toto víťazstvo predstavovalo nielen dôležitý psychologický triumf, ale zároveň aj konečný bod obratu v dlhej rímsko-perzskej vojne. Herakleios sa mohol odvtedy naplno sústrediť na vojnu s Peržanmi a roku 627 proti nim zaútočil v Zakaukazsku za pomoci nových spojencov – Turkov. Po dobytí mesta Tiflis (dn. Tbilisi v Gruzínsku) prešiel cisár perzskou Arméniou a Azerbajdžanom a napokon vpadol cez mohutné pohorie Zagros do centra Perzie. V decembri roku 627 porazil zvyškové sily protivníka v bitke pri ruinách starovekého mesta Ninive a obsadil kráľovskú rezidenciu Dastagerd. Herakleios však napokon nezaútočil na hlavné perzské mesto Ktesifont, kam sa uchýlil porazený kráľ Husrav, ale taktikou ničenia a pálenia si napokon vynútil dohodu. V zložitej politickej a ekonomickej situácii sa proti starnúcemu perzskému kráľovi vzbúrila vojenská aristokracia, ktorá ho napokon zosadila z trónu. Husravovým nástupcom sa stal najstarší syn Kavad Široe, ktorému jeho otec pred časom odoprel následníctvo.
O niečo neskôr uzavrel Herakleios s Peržanmi novú mierovú zmluvu. Kavad sa zaviazal vrátiť okupované územia a takzvaná posledná vojna antiky definitívne skončila. Cisár usporiadal v Konštantínopole triumf a rozdal značnú sumu peňazí, z ktorej časť pridelil cirkvi ako odškodnenie za predchádzajúcu pôžičku vo vojne. V Perzii však došlo k vnútorným konfliktom, ktoré dočasne skomplikovali návrat okupovaných území. Symbolickým zavŕšením celého konfliktu sa tak stala až Herakleiova slávnostná návšteva v oslobodenom Jeruzaleme roku 630. Dňa 21. marca cisár slávnostne vstúpil do chrámu Božieho hrobu, kde opätovne umiestnil Peržanmi vrátenú relikviu Kristovho kríža. Posledná rímsko-perzská vojna skončila po viac ako dvadsiatich rokoch. Východorímska ríša napokon zvíťazila, no oba štáty konflikt značne vyčerpal a podlomil ich materiálne i ľudské zdroje.