Vláda cisára Foku

     Nečakaný vojenský prevrat destabilizoval situáciu vo Východorímskej ríši. Nový cisár Fokas (602–610)nechal fyzicky zlikvidovať svojho predchodcu Maurikia s celou jeho rodinou i poprednými predstaviteľmi vojenskej a civilnej administratívy. Krvavú zmenu na tróne však neuznal perzský kráľ Husrav II., ktorý bol Maurikiovým spojencom. Vypukla posledná rímsko-perzská vojna (602–628), ktorá radikálnym spôsobom zmenila pomery nielen na Balkáne, ale v celom východnom Stredomorí. Fokas sústredil všetky dostupné vojenské jednotky pre boj s Perziou a uzavrel mier s tradičnými protivníkmi ríše – Longobardmi a Avarmi. V rokoch 602–608 dokázal ako-tak čeliť vojenskej prevahe Peržanov, ktorí útočili po celej dĺžke hranice v Mezopotámii aj Arménii.
     Na druhej strane Fokova vojenská vzbura neznamenala koniec ríšskej kontroly dunajskej hranice. Avari a Slovania v tomto období ešte masovo nezaplavili Balkán, v neposlednom rade aj preto, že dlhodobé boje vyčerpali vojenský potenciál kaganátu a Avari sa radšej uspokojili s novými platbami.
     Cisár stabilizoval pomery na Balkáne, hoci len za cenu zvýšenia tribútu Avarom. Nemusel sa aspoň predbežne obávať masového útoku pohyblivej avarskej jazdy do zraniteľného priestoru Trácie a mohol nasadiť väčšinu svojich elitných vojsk v obnovenej vojne s Peržanmi. Na druhej strane zmluva s Avarmi mohla sotva zabrániť dolnodunajským Slovanom v plienení a útokoch v odľahlých severozápadných častiach Balkánu. Časť z nich sa tu dokonca začala usadzovať, avšak v masovom rozsahu až neskôr za Fokovho nástupcu cisára Herakleia.