Úvod

     V odbornej literatúre sa v súvislosti s dejinami východnej časti rímskeho impéria stretávame s termínom Byzancia, resp. Byzantská ríša. Vo všeobecnosti však neexistuje jednotný názor ohľadom počiatku byzantských dejín.
     Byzancia alebo Byzantská ríša nie je adekvátny názov pre označenie celého, takmer tisícročného obdobia trvania východného impéria. Sami obyvatelia impéria sa nazývali Rimanmi (gr. Romaioi), no moderná historiografia im prisúdila meno Byzantínci. Uvedený termín pochádza od názvu maloázijskej osady Byzantion (predchodkyne hlavného mesta Byzantskej ríše Konštantínopolu) založenej v 7. storočí pred Kr. gréckymi kolonistami z Megary.
     Označenie Byzantská ríša použil po prvýkrát nemecký humanista a historik Hieronymus Wolf (1516-1580), aby z praktických dôvodov odlíšil Východ a Západ Rímskej ríše. Uvedený termín sa však až do 19. storočia príliš nepoužíval a rozšíril sa až zásluhou nemeckých a ruských bádateľov. Približne v tomto období sa vďaka prácam Karla Krumbachera konštituuje aj byzantológia – teda interdisciplinárny vedecký odbor zaoberajúci sa dejinami Byzancie.
     Jeden z najvýznamnejších byzantológov Georgij A. Ostrogorskij (1902-1976) charakterizoval Byzanciu ako syntézu rímskej štátnej formy, helenistickej kultúry a kresťanského náboženstva. V odbornej literatúre sa za počiatok byzantských dejín zvykne považovať vysvätenie novej rímskej cisárskej metropoly - Konštantínopola roku 330 cisárom Konštantínom Veľkým. Za koncový letopočet sa považuje rok 1453, keď Konštantínopol, ovládli osmanskí Turci. Zánik Byzancie nevyvoláva veľké polemiky, hoci treba povedať, že zvyšky byzantských dŕžav (Morejský despotát na Peloponéze, Trapezuntské cisárstvo v severovýchodnej časti Malej Ázie) zanikli až o niekoľko rokov neskôr. Inak je tomu v prípade stanovenia začiatku byzantských dejín, pretože tie v mnohých ohľadoch vychádzajú z dejín neskororímskeho impéria.
     Už v roku 395, keď cisár Theodosius I. Veľky rozdelil Rímsku ríšu medzi svojich dvoch synov Arkádia a Honoria, sa obe jej časti od seba značne odlišovali tak v politickej, kultúrnej, jazykovej i náboženskej rovine. Po rozklade Západorímskej ríše na konci 5. storočia, zostala Východorímska ríša a jej panovníci legitimnými pokračovateľmi imperiálnej tradície.
     Na tomto mieste by sme však chceli poukázať na rozdiel medzi východnou neskoroantickou a ranostredovekou epochou, medzi Východorímskou ríšou, a niečím, čo môžeme definovať už ako stredoveká Byzancia. Stredoveká preto, lebo vidíme istý posun v štátoprávnom, sociálnom, náboženskom, kultúrnom, urbanistickom a nakoniec i spoločenskom zmysle. Tento posun sa ale neudial zo dňa na deň. Istú paralelu môžeme vidieť na Západe, keď germánsky náčelník Odoakar roku 476 detronizoval mladého západorímskeho cisára Romula, sám sa stal kráľom a Západorímska ríša de facto prestala existovať. Niekoľko hodín pred Romulovým zvrhnutím predsa nehovoríme o staroveku a naopak, niekoľko hodín po ňom o stredoveku. Kontinuita Východorímskej ríše pretrvávala, no s prispením určitých zásadných udalostí, ktoré datujeme od vlády cisára Justiniána, sa pomaly a postupne začala transformovať na stredovekú Byzanciu.
© 2019 UKM