Spoločenské, administratívne, vojenské a spoločenské pomery vo Východorímskej ríši

Cisár a jeho postavenie |  Spoločenská štruktúra Východorímskej ríše |  Administratívna štruktúra |  Armáda |  Šírenie kresťanstva

Cisár a jeho postavenie

     Na čele spoločenského rebríčka Východorímskej ríše stál tradične cisár, ktorý už od čias rímskeho dominátu disponoval prinajmenšom v teórii absolutistickou a nikým neobmedzenou mocou. Bol najvyšším sudcom a vojvodcom, rozhodoval o mieri a vojne, niesol hlavnú zodpovednosť za riadenie štátu. Považoval sa za vládcu celého obývaného sveta (ekumény) a pre svojich poddaných predstavoval uctievanú osobu, ktorá mala aureolu svätosti. Svoju výnimočnosť čoraz viac zdôrazňoval izoláciou od ostatnej verejnosti v uzavretom palácovom komplexe. Prísny ceremoniál a s ním spojené orientálne zvyklosti boli produktom dlhodobého vývoja, ktorý začal už pred nástupom cisára Diocletiana. Tieto nové trendy súviseli s postupnou helenizáciou rímskej spoločnosti, ktorá so sebou prinášala zaužívané predstavy o panovníkovej moci i jej praktickom uplatňovaní. Ani vláda Konštantína Veľkého (324–337) neznamenala z tohto pohľadu zásadný odklon v náhľadoch na charakter cisárskej moci. S postupnou kristianizáciou sa síce rímsky panovník už nepovažoval za Boha, ale v podstate i naďalej zostal prostredníkom medzi pozemskou a nadpozemskou sférou. Cisári predstavovali námestníkov Krista na Zemi a svoju ríšu vnímali ako pozemský odraz nebeského Jeruzalema. Tieto idey však neboli nijako prevratné, pretože už v minulosti sa niektorí pohanskí rímski cisári vyhlasovali za pozemských správcov božského Jupitera. Bez ohľadu na prijatie kresťanstva považovali obyvatelia ríše rímskeho panovníka i naďalej za samovládcu, ktorému preukazovali predpísanú náboženskú úctu.
     Pri voľbe východorímskych cisárov sa spolupodieľali rôzne mocenské zoskupenia. Tradične silný politický vplyv mala armáda. Vzbúrené légie dokázali často presadiť vlastných kandidátov na trón, ale ešte častejšie boli prípady, kedy vplyvní germánski gardoví velitelia prakticky sami vyberali vhodných adeptov, aby napokon vládli v ich mene. V 6. storočí sa post veliteľa gardy obsadzoval domácimi (gréckymi a rímskymi) kandidátmi, ktorí sa napokon nezriedka sami stali cisármi. Druhou skupinou, ktorá mala vplyv na voľbu cisára, boli mocní senátori, tvoriaci ako celok osobitnú privilegovanú sociálnu vrstvu v štáte.
     V období neskorej antiky sa ešte silno prejavoval politický vplyv ľudových más, ktoré reprezentovali najmä démy. Išlo o zoskupenia športových klubov, ktoré sa zúčastňovali dostihov v hipodróme. Podľa farieb pretekárov sa delili na zelených, modrých a ich menšie odnože bielych a červených. Vybraní zástupcovia ľudu zvykli formálne potvrdzovať nového cisára v úrade, zatiaľ čo masy zhromaždené v hipodróme sa minimálne v jednom prípade dokonca podieľali na výbere vhodného kandidáta (Justinos I.). Všeľudové nepokoje zvykli ohrozovať stabilitou režimu. Mohol ich vyvolať nesúhlas s politikou cisára resp. jeho úradníkmi, daňový útlak, či zvyšovanie cien.
     Hlavný konštitutívny prvok pri voľbe cisára zohrávali aklamácie, teda obradné súhlasné zvolania zúčastnených predstaviteľov vojska, senátu a ľudu. Po prenesení moci od Konštantínopola začala celá korunovačná ceremónia naberať ustálenejší charakter. Voľbu vhodného adepta často ovplyvňovali príbuzní zosnulého cisára, ale aj senát, či velitelia gardy. Aj preto sa neskororímski panovníci zväčša snažili o založenie dynastie prostredníctvom vlastných synov alebo adoptovaných vyvolencov, ktorým ešte za života priznali podiel na moci formou spoluvlády.
     Samotná korunovácia sa spočiatku uskutočňovala na otvorenom priestranstve. V Konštantínopole ním bolo buď Martovo pole, alebo hipodróm, kde sa kvôli tejto ceremónii schádzal ľud, senátori i armáda. Postupom času sa však celý obrad preniesol do priestorov mestských kostolov, napokon však výlučne do katedrálneho chrámu Božej Múdrosti. Symbolické pomazanie a následnú korunováciu vykonával konštantínopolský patriarcha.
     Cisár rozhodoval o osobnom povýšení konkrétneho jednotlivca i jeho postavení v spoločnosti. Menoval nielen dvorských hodnostárov, ale aj veliteľov provincií a popredných duchovných prelátov. Každý z nich obdržal odznaky svojej hodnosti, ktoré mu otvárali cestu k osobnej kariére a obohateniu. Ak však upadol do nemilosti, mohol sa dostať do vyhnanstva a jeho zabavený majetok prepadol štátu.
     Cisár rozhodujúcim spôsobom ovplyvňoval chod kresťanskej cirkvi. Vystupoval ako najvyšší nositeľ a obranca kresťanstva. Zvolával a potvrdzoval rozhodnutia cirkevných snemov a často sám priamo ovplyvňoval formulovanie kresťanských dogiem. Bol to cisár, kto rozhodoval o výbere čelných cirkevných hodnostárov vrátane patriarchov a až do 8. storočia formálne potvrdzoval v úrade aj rímskych pápežov. Na základe cisárovej vôle dochádzalo k ustanovovaniu nových cirkevných provincií, či zmenám v ich organizačnej štruktúre. Tradičný termín cézaropapizmus, ktorý sa používa na vyjadrenie nadradenosti cisárov voči cirkvi, však nie je celkom presný, pretože vo Východorímskej ríši ani neskôr v Byzancii neexistovala medzi uvedenými inštitúciami jasná hranica.
     Už Konštantín Veľký sa považoval za „vonkajšieho“ biskupa (episkopos ton ektos), čím si osoboval právo niesť zodpovednosť za šírenie kresťanstva v ríši i mimo nej. Zúčastnení otcovia cirkevných snemov v cisároch videli osoby s božím pôvodom a vždy ich považovali za ochrancov cirkvi. Podľa tvrdenia diakona Agapeta, pôsobiaceho v časoch cisára Justiniána, sa rímsky panovník odlišoval od obyčajných smrteľníkov práve mocou svojho úradu, ktorou sa približoval Bohu. Tradičný rímsky titul najvyšší veľkňaz (pontifex maximus) sa však od čias Konštantína Veľkého objavoval len veľmi zriedka a naposledy sa vyskytol u cisára Anastasia (491–518).
     Aj napriek vonkajšej oslnivej moci a zákonne stanovenému majestátu bola pozícia východorímskeho (i neskôr byzantského) cisára veľmi vratká. Na jednej strane bol prostredníkom medzi pozemským a nebeským svetom, na strane druhej však jeho vláda úplne závisela od Božej milosti a úspechu. V ríši sa na rozdiel od západnej Európy úplne nepresadil princíp legitímnej dynastie, pretože aj naďalej pokračovala tradícia voleného cisárstva. O trón sa mohol prinajmenšom v teórii uchádzať každý jednotlivec a výnimkou neboli ani prípady uchvátenia moci osobami z najnižších spoločenských vrstiev.

Spoločenská štruktúra Východorímskej ríše

     Východorímska spoločnosť sa po reformách Diocletiana a Konštantína Veľkého delila predovšetkým na základe majetku. K bohatým a mocným skupinám v štáte patrila pôvodná i nová senátorska aristokracia, veľkostatkári, vyšší úradníci, mešťania a klérus, ako aj časť vzdelaných vrstiev – profesori, advokáti a ďalší. K takzvaným slabým patrili remeselníci, obchodníci, mestská chudoba, námorníci, mnísi, nižší klérus, roľníci a otroci.
     Hlavné bohatstvo, ktoré štátu prinášalo údajne až 95 percent príjmov, pochádzalo z pôdy. Základnou hospodárskou jednotkou bol naďalej veľkostatok, spravovaný príslušníkmi senátorskej aristokracie. Veľkým vlastníkom pôdy zostal štát a takisto cirkev, ktorá získala právo nadobúdať pozemkové vlastníctvo už od čias Konštantína Veľkého.
     Najrozšírenejšou pracovnou silou na vidieku boli kolóni. Pôvodne išlo o slobodných nájomcov pôdy, ktorí si ju prenajímali od veľkostatkárov za presne stanovených právnych podmienok. Postupom času sa zvýšil ekonomický tlak na kolónov. V dôsledku právnych nariadení museli zotrvávať na prenajatých pozemkoch a nesmeli slobodne opustiť pôdu. Kolóni odovzdávali časť úrody veľkostatkárom a vykonávali aj ďalšie povinnosti ich v prospech. V niektorých špecifických oblastiach ríše sa však i naďalej vyskytovalo slobodné roľníctvo s pozemkami v osobnom vlastníctve.
     Na druhej strane v ríši i naďalej existovalo otroctvo, a to aj napriek zmenám v dôsledku prijatia kresťanstva. Hoci predstavitelia cirkvi sa viackrát kriticky vyslovili proti týmto praktikám, otroctvo úplne nevymizlo zo života. Vlastníkom otrokov bola dokonca aj sama cirkev i členovia byrokratického aparátu, ktorí ich zamestnávali v cisárskych dielňach a na dvore. Od šiesteho storočia však bolo otroctvo na ústupe, hoci v strednobyzantskom období načas zažilo poslednú krátkodobú konjunktúru.
     Základnou štátnou daňou bola od čias cisára Diocletiana annona, (od latinského annus – rok), ktorá pozostávala z naturálnych dávok. Vyberala sa každoročne v závislosti od majetku konkrétneho daňovníka, obrazne povedané hlavy (caput) a podľa výmery pôdy a jej bonity (iugum – jarmo). Nový výmer daní sa stanovoval v pätnásťročných cykloch vždy k 1. septembru, ktorý sa považoval za počiatok nového kalendárneho roka. Počas tejto doby (indictio) sa nemala vymeraná daň meniť. Uvedená časová jednotka sa postupne začala považovať za jeden z hlavných spôsobov datovania vo Východorímskej a neskôr Byzantskej ríši. Od konca 4. storočia však annonu začali čoraz viac nahrádzať peňažné dane.

Administratívna štruktúra

     Východorímska ríša predstavovala byrokratický a centralisticky riadený štát s rozsiahlou administratívnou štruktúrou. Cisár Diocletian sa snažil prekonať oslabenie ríše v 3. storočí viacerými reformami. Za jeho nástupcov sa dotvorilo nové územno-správne členenie štátu. Najmenšou jednotkou sa stali provincie, na čele ktorých stáli praesides (správcovia). Väčšie celky predstavovali diecézy, ktoré riadili vicarii (vikárovia). Najvyššie stáli štyri prefektúry: Galia, Italia, Illyricum a Oriens (Východ). Na čele každej z nich stáli pretoriánski prefekti, kedysi gardoví velitelia, v danom období však výhradne civilní úradníci. Zodpovedali za fiškálnu správu zverených prefektúr, cisársku poštu i platby (annonae) pre armádu a administratívu. Po vzniku Východorímskej ríše sa pod jej správou ocitli prefektúry IIlyricum a Oriens. Správca posledne menovanej prefektúry mal svoje úrady priamo v Konštantínopole. Okolo roku 380 sa však Egypt spolu s časťou Líbye stal samostatnou diecézou na čele s prefectom augustalis.
     V Konštantínopole sídlili viaceré centrálne orgány. Na čele dvorskej kancelárie bol magister officiorum, ktorý zodpovedal za bezpečnosť panovníka a jeho pracovný program. Okrem toho velil palácovej garde, staral sa o zahraničnú politiku a vykonával vrchný dozor nad poštou a štátnymi remeselnými korporáciami. Ďalším významným úradníkom bol questor sacri palatii, cisárov hlavný právny poradca, ktorý mal v kompetencii koncipovanie zákonov a odpovedí na sťažnosti poddaných. Na finančnú stránku štátu dohliadali okrem pretoriánskych prefektov dva ďalšie úrady. Na čele prvého z nich stál comes sacrarum largitionum, ktorý mal vrchný dozor nad mincovňami, vybranými štátnymi manufaktúrami a kontroloval príjmy z niektorých špeciálnych daní a ciel. Druhý čelný úradník, comes rerum privatarum, sa staral o pôdu a majetok patriaci korune. Na čele čoraz ľudnatejšieho Konštantínopola bol eparchos, teda mestský prefekt, ktorý zastával popredné miesto v senáte a dozeral na súdnu, policajnú a hospodársku stránku čoraz ľudnatejšej metropoly.
     Veľký vplyv na cisára mali rôzni dvorania, sústredení v jeho blízkosti. Tieto funkcie sa vyhradzovali eunuchom, ktorí vďaka svojej telesnej vade nemohli uzurpovať trón. Právne existovali dve kategórie eunuchov. K prvej (spadones) patrili neplodní muži na základe telesných vád, ale aj takí, ktorým zdeformovali semenníky už pri narodení. K druhej (castrati) zasa všetci tí, ktorým chirurgicky úplne odstránili genitálie. Najdôležitejším dvorským eunuchom bol predstavený cisárskej spálne (praepositus sacri cubiculi). Eunuchovia však v podstate mohli zastávať všetky civilné i cirkevné hodnosti okrem cisárskej.
     Súčasťou politického života ríše bol i naďalej senát. Pôvodné funkcie, medzi ktoré patrilo právo vyhlásenia vojny, potvrdzovania zákonov, či prideľovanie peňažných prostriedkov prešli už dávnejšie pod kontrolu cisára a jeho úradníckeho aparátu. Neskororímsky senát bol skôr privilegovaným zoskupením nobility než politickou inštitúciou. Vybraní senátori sa schádzali pri rôznych ceremoniálnych príležitostiach a pôsobili ako poradný orgán cisára.

Armáda

     Významný mocenský faktor v ríši tradične predstavovala armáda. Po reformách v 3. a 4. storočí sa o jej financovanie starali prefekti pretória. Ozbrojené sily impéria sa delili na dve zložky. Prvú z nich predstavovali limitanei (pohraničníci), ktorí dostávali pozemky na vlastné zabezpečenie v čase mieru. K ich nasadeniu dochádzalo najmä v prípade vojenského ohrozenia ríše zo zahraničia.
     Oveľa dôležitejšie boli poľné armády (comitatenses), ktoré predstavovali elitné branné sily ríše. Na ich čele stáli velitelia s hodnosťou magister militum. Väčšia časť týchto armád sa nachádzala v strategických oblastiach Malej Ázie, v Sýrie a Balkánu. Dve z nich sa mali svoje základne v blízkosti Konštantínopola.
     Vojaci dostávali žold vo forme pravidelných finančných dávok, ktoré sa vyplácali v zlatých minciach. Okrem toho mali nárok aj na špeciálne peňažné bonusy pri rôznych príležitostiach, ako napríklad narodeniach v cisárskej rodine, alebo pri nástupoch nových cisárov na trón. Zvláštny právny štatút im zaručoval nedotknuteľnosť vo väčšine právnych sporov. Spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi boli oslobodení od väčšiny daní a rôznych špeciálnych poplatkov. Štát im navyše k platom prispieval finančnými čiastkami, za ktoré si vojaci zaobstarávali potrebnú zbroj a ošatenie. Mnohí pohraničníci, ale aj niektorí jednotlivci z poľných jednotiek navyše zastávali aj iné zamestnania. Pohraničníci však dostávali len polovičné dávky v porovnaní s elitnými mobilnými jednotkami.
     Spôsob priamych platieb fungoval dovtedy, dokiaľ mal štát dostatok peňazí. V druhej polovici šiesteho storočia sa však začali objavovať prvé náznaky problémov. Už počas vlády cisára Justiniána často meškali výplaty a reštrikčné opatrenia pocítili najviac pohraničné oddiely, ktoré postupne upadali, pretože ich najlepšie časti presunuli k mobilným armádam.

Šírenie kresťanstva

     Administratívne zmeny i legalizácia kresťanstva mali zásadný dopad na vývoj cirkevnej organizácie v ríši. Pôvodne sa kresťanstvo šírilo vďaka apoštolom – predovšetkým v mestách s dôležitými židovskými komunitami. Tieto mestá však boli zároveň aj centrami administratívnych oblastí v Rímskej ríši. Ich politický, ekonomický a kultúrny význam následne ovplyvnil aj postavenie tamojších kresťanských komunít. Ranná cirkev bola decentralizovaným voľným spoločenstvom početných biskupských obcí, ktoré spájala viera, tradícia a v praktickej rovine aj vzájomná komunikácia. Postupom času však biskupi silnejších a dôležitejších miest získali čoraz väčšiu kontrolu nad okolitými oblasťami.
     Najvýznamnejším centrom bol Rím a spolu s ním aj egyptská Alexandria a sýrska Antiochia. Biskupi uvedených miest mali najväčšiu autoritu v cirkvi, ktorá vyplývala nielen z početnosti ich veriacich a ekonomického vplyvu, ale aj z toho, že tieto kresťanské obce založili sami apoštoli. Na druhej strane sa nové hlavné mesto ríše Konštantínopol stalo významným biskupstvom predovšetkým vďaka tomu, že bolo trvalým sídlom cisárov. Na štvrtom ekumenickom sneme v Chalkedone roku 451 rozhodli východní biskupi o definitívnom zaradení Konštantínopola na druhé miesto v hierarchii cirkevných centier hneď za Rím.
     S uznesením koncilu však nesúhlasil vtedajší pápež Lev I., ktorý spochybnil najmä kritérium tejto voľby. Podľa neho sa Konštantínopol nemohol svojim významom vyrovnať cirkevným centrám na čele s Rímom, pretože za svoje postavenie vďačil iba politickej váhe cisárov a tamojšia cirkev sa nemohla preukázať apoštolským pôvodom. Bez ohľadu na tieto spory sa v tomto období ustanovila pätica najvýznamnejších biskupstiev ríše v poradí Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem, pre ktoré sa neskôr zaužíval termín patriarcháty.
     Dôležitou a často samostatnou zložkou rannej cirkvi sa stali mnísi. Svojim asketickým životom a morálnym príkladom nesmierne vplývali na masy prostého obyvateľstva, ktoré ich považovalo za svätcov žijúcich v bezprostrednom kontakte so silami dobra i zla. Mníšstvo sa vo svojej pustovníckej forme formovalo najskôr v Egypte. V dôsledku prenasledovania cirkvi v druhej polovici 3. storočia sa do nehostinných miest uchyľovali jednotlivci i skupiny kresťanov. Najčastejšie sa skrývali v jaskyniach, opustených domoch, hrobkách, či bývalých vojenských pevnostiach v závislosti od prostredia krajiny. Od prelomu 3. a 4. storočia, kedy došlo k legalizácii cirkvi, odchody veriacich ovplyvňovala skôr túžba po radikálnom zrieknutí sa materiálneho sveta. Prvým uznávaným pustovníkom bol sv. Antonios, ktorý prežil svoj život v egyptskej púšti v izolácii od ostatnej spoločnosti. Takýto spôsob mníšskeho života sa neskôr nazýval ako anachoretizmus (z gréckeho anachoretes – človek žijúci v ústraní), alebo eremitizmus (z gréckeho eremos – ústranie, púšť). Pustovníctvo sa postupne stávalo populárnou formou úniku od životnej reality a svojim spôsobom života zasahovalo chudobné i bohaté vrstvy obyvateľstva. Časom sa rozšírilo po celom kresťanskom svete, pričom najsilnejšie zázemie malo na Východe – v Egypte, Sýrii a Palestíne. Pustovníci žili buď osamotene, alebo vo voľných združeniach – laurách.
     Rozšírenejšiu formu mníšstva však napokon predstavoval koinobitizmus (z gréckeho koinos bios – spoločný život), ktorý sa takisto po prvýkrát objavil v Egypte. Mnísi postupne vytvorili komunity, ktoré spoločne žili v kláštore s pevnými pravidlami života. Za zakladateľa tohto smeru sa uvádza Pachomios (ok. 290–346), avšak pevnú regulu týmto skupinám stanovil až významný cirkevný otec a svätec – Basileos Veľký.
     Vo Východorímskej ríši sa mnísi spočiatku organizovali nezávisle od miestnych biskupov a mali veľkú mieru autonómie. Rozhodnutím 4. ekumenického snemu v Chalkedone roku 451 však museli rešpektovať autoritu miestnych biskupov. Väčšina mníchov bola laikmi, a hoci sa v ich radoch vyskytovali aj kňazi, nemali nijaké výnimočné postavenie. Na kresťanskom Východe sa sformovala iba jediná a to basiliánska rehoľa, ktorej príslušníci žili v mužských i ženských kláštoroch.
     V období vlády Konštantína Veľkého sa pôvodne apoštolská a biskupská cirkev stala ríšskou. Štát prostredníctvom panovníka čoraz viac ovplyvňoval jej vnútorný život a usporiadanie. Vieroučné rozpory, ktoré medzi kresťanmi existovali aj predtým, sa odteraz stali celospoločenskými témami. Predstavitelia jednotlivých teologických prúdov sa odlišovali najmä v názoroch na povahu sv. Trojice a vzťahy medzi Otcom, Synom a Duchom sv. Bezprostrednou príčinou prvého veľkého vnútrocirkevného rozkolu na Východe sa stal spor v Alexandrii, ktorý prepukol medzi presbyterom Areom a tamojším biskupom Alexandrom. Areos síce tvrdil, že Kristus existoval pred všetkými vekmi, ale predsa len ho považoval za druhotného Boha podriadeného Otcovi. Naproti tomu Alexander rozhodne odmietol akúkoľvek hierarchizáciu Trojice a Area exkomunikoval z cirkvi. Ten však mal podporu niektorých vplyvných maloázijských a palestínskych klerikov a tak celý rozkol naberal na intenzite. V Alexandrii vypukli nepokoje a eskaláciu napätia nedokázal zastaviť ani vtedajší rímsky cisár Licinius.
     Keď sa stal jediným vládcom impéria Konštantín Veľký, rozhodol sa celý problém riešiť zvolaním veľkého cirkevného snemu, ktorý sa uskutočnil roku 325 v maloázijskej Nikaii. Jeho účastníci exkomunikovali Area a vyhlásili jednotné vyznanie viery (credo) pre celú cirkev, v ktorom zdôraznili úplné božstvo Syna a odmietli jeho podriadenosť Otcovi. Pri zadefinovaní vzťahu oboch osôb Trojice sa biskupi priklonili na nátlak cisára k termínu homousios (spolubytný), ktorý interpretovali v tom zmysle, že Otec a Syn zdieľajú jednu a tú istú bytnosť.
     Nikaiske vyznanie viery (credo) však stalo natoľko problematickým, že ho postupne odmietla veľká časť východných biskupov. Až doposiaľ sa totiž vyznania viery skladali výhradne z výrokov použitých v Písme. Termín homousios, však bol filozofickým pojmom, ktorý sa objavil po prvýkrát už u gnostikov a neskôr v spisoch kresťanského teológa Origiena. Roku 269 ho dokonca odmietli účastníci miestneho cirkevného snemu v Antiochii, pretože podľa nich odstraňoval akýkoľvek rozdiel medzi Otcom a Synom. Treba však povedať, že tieto rozpory pramenili z terminologických nepresností a nerozlišovania Božej bytnosti (podstaty) a jednotlivých osôb v Trojici.
     Po I. ekumenickom koncile v Nikai sa teda duchovenstvo na Východe rozdelilo na dva tábory. Prívrženci Nikaiskeho kréda, ktorí boli spočiatku v menšine, považovali svojich názorových odporcov za stúpencov Areovho učenia – ariánov bez ohľadu na to, či sa títo k Areovi hlásili alebo nie. Medzi takzvanými ariánmi sa však nachádzali rôzne názorové prúdy – od radikálov, ktorí zdôrazňovali úplnú odlišnosť Otca od Syna, až po konzervatívcov, čo v zásade súhlasili s obsahom nikaiskeho vyznania viery s výnimkou problematického homousios. Zmienené spory sa predovšetkým týkali vyjasnenia učenia o sv. Trojici. Cirkevní otcovia z maloázijskej Kapadókie – Basileios Veľký, Gregor z Nazianzu a Gregor z Nyssy položili základy trojičnej doktríny a definovali vzťahy medzi Otcom, Synom a Duchom sv. Najmä vďaka ich úsiliu bolo možné dosiahnuť kompromis medzi tradičnými zástancami Nikaiskeho vyznania viery a veľkou časťou konzervatívnych východných biskupov, ktorí termín homousios chápali v zmysle odstránenia akýchkoľvek rozdielov v Trojici. Definitívnu jednotu však dosiahla cirkev až roku 381 po zvolaní druhého ekumenického snemu za cisára Theodosia I. Zúčastnení biskupi ešte raz potvrdili závery Nikaiskeho snemu a definitívne kánonmi zakotvili spolubytnosť (homousios) Otca a Syna a rovnako tak priznali úplné božstvo aj sv. Duchu.
     V 5. storočí sa v cirkvi viedli diskusie o vzťahu človečenstva a božstva v Kristovi. Významní alexandrijskí teológovia ako svätý Athanasios a neskôr Kyrill kládli dôraz na integritu Spasiteľa a zároveň hlásali učenie o tesnom spojení človeka i Božieho Slova po jeho vtelení. Naproti tomu predstavitelia sýrskej školy v Antiochii tvrdili, že Kristus bol nielen Bohom, ale zároveň aj dokonalým človekom s vlastným rozumom, premenlivosťou zmýšľania a vôľou. Tieto diskusie prepukli do sporov v prvej polovici 5. storočia. Alexandrijský patriarcha Kyrill obvinil svojho konkurenta na konštantínopolskom stolci Nestoria z rozdvojenia Kristovej osoby. Sám Nestorios tieto obvinenia síce odmietal, no z jeho učenia vyplývalo, že v Kristovi poznával dve samostatné osoby – človeka Ježiša a Božie Slovo, ktorých jednotu podľa neho zabezpečovalo iba spoločné meno (Kristus) a uctievanie. Táto jednota teda nebola bytostná, ale len pojmová a kultická. Najmä preto Nestorios odmietal priznať Panne Márii štatút Bohorodičky a navrhoval pre ňu pomenovanie Kristorodička, pretože v súlade s jeho teologickým uvažovaním sa takto najlepšie vyjadril fakt, že Mária bola nielen matkou Božieho Slova (Logu), ale aj človeka (Ježiša z Nazaretu).
     Celý spor mal riešiť koncil v Efeze, ktorý sa zišiel roku 431 na podnet cisára Theodosia II. Počas neho sa alexandrijskí i antiochijskí teológovia vzájomne vyobcovali z cirkvi. Cisár dal najskôr príkaz na zatknutie Kyrilla i Nestoria, avšak nakoniec zmenil svoje rozhodnutie a priklonil sa na stranu alexandrijských teológov. Nestorios skončil vo vyhnanstve, zatiaľ čo jeho prívrženci, s ktorými on sám nemal spojenie, našli azyl v sasánovskej Perzii.
     Roku 433 však víťazný Kyrill predsa len dosiahol kompromis s antiochijskými oponentmi a pripustil teoretické rozlišovanie človečenstva a božstva v Kristovi. V dekréte opätovného zjednotenia tak už netrval na svojom spornom výroku o jednej prirodzenosti (fysis) vteleného Slova, ktorá sa mohla chápať v zmysle stierania akýchkoľvek rozdielov medzi božstvom a človečenstvom v Kristovi po jeho vtelení.
     Radikálnu odozvu na Nestoriovo učenie priniesol konštantínopolský mních Eutyches. Svojim výrokmi sa síce odvolával na Kyrilla, avšak tvrdil, že Kristus prijal len abstraktné ľudské telo, ktoré bolo inej kvality než u obyčajných smrteľníkov. Nové spory neodstránil ani ďalší snem, ktorý sa zišiel roku 449 v Efeze. Kvôli kontroverziám alexandrijských teológov s vtedajším pápežom Leom I. do histórie vošiel pod názvom Latrocinium, teda zbojnícka synoda.
     Po nástupe nového cisára Markiana však došlo k zmene pomerov a roku 451 sa v konštantínopolskom predmestí Chalkedone zišiel najpočetnejší ekumenický koncil neskorej antiky. Obnovil síce jednotu medzi Konštantínopolom a Rímom, avšak spôsobil rozkol s veľkými cirkevnými centrami Alexandriou a Antiochiou i prevažnou časťou obyvateľstva východných provincii.
     Väčšina tamojších biskupov podporovaná pápežom Levom I. a konštantínopolským patriarchom Anatoliom totiž napokon pod tlakom východorímskeho cisára Markiana a rímskych legátov prijala novú záväznú dogmatickú formuláciu. Jej najzávažnejšou časťou bolo učenie, podľa ktorého sa Ježiš Kristus má vyznávať v dvoch prirodzenostiach (fysis) – božskej a ľudskej spojených nezmiešane, nezmeniteľne, neoddelene a nerozlučiteľne v jednej osobe a hypostáze. Uvedená formulácia narušila krehký konsenzus medzi rôznymi prúdmi v kresťanskej cirkvi a postupne ju odmietla prevažná časť kléru blízkovýchodných oblastí ríše. Nekonečné debaty po koncile napokon rozdelili rímsky svet na dva znesvárené tábory.
     Prívrženci Chalkedonu obvinili svojich konkurentov zo zmiešania božskej a ľudskej prirodzenosti v Kristovi. Pôvodne ich označovali rôznymi nálepkami polemickej až hanlivej povahy. Až neskôr začali týchto odporcov súhrnne nazývať monofyzitmi, teda doslovne vyznávačmi jedinej prirodzenosti (moné fýsis).
     Treba však povedať, že odporcovia Chalcedonského koncilu rozhodne neboli nejakou jednoliatou a jednotnou opozíciou. Postupom času sa medzi nimi kryštalizovalo viacero teologických prúdov, z ktorých niektoré stáli veľmi blízko chalkedonskej kristológii. Tieto opozičné skupiny sa koncentrovali najmä v Egypte, Sýrii a neskôr v Arménii, teda kultúrne a jazykovo odlišných regiónoch. V zásade ich zjednocovali dve veci. Prvou z nich bol odpor voči záverom Chalkedonského koncilu, najmä učeniu o viere v Krista jestvujúceho v dvoch prirodzenostiach. Druhou z nich bola vernosť učeniu alexandrijského patriarchu Kyrilla (ok. 376 – 444) – hlavnej duchovnej autority kresťanského blízkeho Východu. Ten vo svojich polemikách s konštantínopolským patriarchom Nestoriom (428-431) zdôrazňoval integritu človečenstva a božstva v Kristovi po jeho vtelení, ktorú vyjadril ale vyjadroval termínom mia fysis (jedna prirodzenosť). V súlade s touto formuláciou teda východní klerici zdôrazňovali, že Chalkedonský snem namiesto stanovenia jednoty rozdvojil Krista na dve samostatné individuality – človeka a Boha, čím podľa nich rehabilitoval učenie zosadeného patriarchu Nestoria.
     Pochopiteľne, prívrženci i odporcovia Chalkedonského snemu boli presvedčení o svojej pravovernosti a tvrdili, že do omylu upadla konkurenčná strana. Pre celkové zjednodušenie a lepšiu orientáciu budeme stúpencov Chalkedonu i naďalej tradične nazývať ortodoxnou stranou a ich oponentov monofyzitmi. Treba si však uvedomiť, že takéto označenia sú výsledným produktom európskej cirkevnej tradície a jej výkladu ranokresťanských dejín. Na základe zachovaného pramenného materiálu sa totiž ukazuje, že teologické rozdiely medzi oboma stranami neboli až také neprekonateľné, ako sa na prvý pohľad javili. Tak či onak, v ríši vznikol skutočný cirkevný rozkol, pretože vodcovia oboch spoločenstiev zastupovali veľké skupiny veriacich. Predošlí cisári reagovali na prehlbujúcu krízu pokusmi o úniu, no tie sa míňali účinkom.
     Postupom času sa začali utvárať cirkevné štruktúry monofyzitov. Na Blízkom Východe čoskoro predstavovali protiváhu štátom podporovaného kresťanstva s ortodoxnými (dyofyzitskými) patriarchami. V Egypte, v ktorom prevažovalo pôvodné koptské obyvateľstvo, existoval monofyzitský patriarchát s prerušeniami už od koncilu v Chalkedone. Egypt sa postupom času definitívne rozdelil na dva tábory podľa kultúrnych a jazykových kritérií. S definitívnou platnosťou sa nezávislý monofyzitský patriarchát etabloval v roku 577. Po vynútenom opustení Alexandrie sa jeho centrom stal kláštor svätého Makaria v juhozápadnej časti Nílskej delty. Okolo roku 600 sa k ortodoxnej (dyofyzitskej) doktríne hlásila iba helenizovaná menšina Egypta, ktorá bola jazykovo a kultúrne spätá s Konštantínopolom. Podľa súčasných odhadov sa však vo vtedajšom Egypte nachádzalo viac ako 5 miliónov zväčša monofyzitských Koptov.
     V Sýrii sa monofyzitský patriarchát konštituoval za pôsobenia Jakuba Bar’adaia. Ani tu patriarchovia nesídlili priamo v metropolitnom meste Antiochii, ale v kláštore Gubba Barraya, ktorý sa nachádzal v severnej Sýrii. K silným strediskám monofyzitov patrila aj blízkovýchodná Mezopotámia s centrom v Edesse. Naproti tomu v Palestíne vyznávala väčšina obyvateľstva ortodoxné učenie. Monofyziti dominovali vo východných oblastiach ríše, avšak v zvyškových územiach na čele s Konštantínopolom tvorili len nepatrnú menšinu.
     Východorímsku ríšu dlhodobo zaťažovali spory oboch znepriatelených náboženských táborov. Monofyziti ovládali prakticky celý sýrsky a egyptský vidiek. Východorímski cisári sa snažili o dosiahnutie jednoty cestou represie i zjednocovacími dekrétmi. Monofyziti nikdy priamo neohrozovali autoritu cisárov, pretože vo svojej bytostnej podstate vždy zostávali náboženským, nie politickým hnutím. Jazykové a kultúrne odlišnosti Arménov, Sýrčanov a Koptov sa ešte viac posilnili vďaka bohoslužbám v domácich jazykoch. Tento separatizmus však nebol určujúcou hybnou silou náboženského rozkolu ríše, ale len jeho sprievodným javom. Narastanie odporu monofyzitov spôsobili predovšetkým represie zo strany štátu a neochota ku kompromisu. Monofyzitov však oslabovalo rozdelenie na množstvo znepriatelených frakcií, ako aj tradičné súperenie dvoch veľkých blízkovýchodných centier – Antiochie a Alexandrie. Aj preto sa mnohí cisári pokúšali najskôr o nápravu a vytvorenie jednoty medzi samotnými monofyzitmi, pretože len takýto krok mohol do budúcna zabezpečiť toľko želanú všeobecnú jednotu vyznania.
© 2019 UKM