Hospodárske, administratívne a etnické pomery v Byzancii

Hospodárske a administratívne zmeny v Byzancii v 7. – 8. storočí

     Od začiatku 7. storočia sa Východorímska ríša ocitla vo vzrastajúcich ekonomických ťažkostiach, ktoré sa prejavovali v postupnom znehodnocovaní základného platidla – medenej mince zvanej follis. Okolo roku 615 vydal cisár Herakleios do obehu nový strieborný peniaz zvaný Hexagram a jeho umelým nadhodnotením radikálne skrátil platy vojsku a štátnym úradníkom.
     Potrebu zlepšenia stavu financovania vojska pociťoval už Herakleiov predchodca Fokas. Zhoršená situácia na bojiskách ho donútila k reorganizácií armády a jej financovania. No vytvorenie novej administratívnej štruktúry, ktorá by lepšie vyhovovala potrebám militarizovanej ekonomiky, sa uskutočnilo až za jeho nástupcov.
     Po definitívnej strate celého Blízkeho Východu v druhej polovici 7. storočia prestalo plynúť do štátnej pokladnice až okolo 75 percent niekdajších príjmov. Najväčšiu časť týchto financií pohlcovala armáda. Jej príslušníci dostávali pravidelný žold v zlatých minciach a rôzne špeciálne bonusy ako príspevky na nákup zbraní a ošatenia. Spolu so svojimi rodinami boli oslobodení od väčšiny daní a rôznych poplatkov. V období veľkej krízy počas vojny s Peržanmi Herakleiova vláda skresala platy vojakom na polovicu. Aj táto čiastka bola pre zmenšenú ríšu priveľká a tak vláda Konstanta II. uskutočnila ďalšie radikálne zníženie platov vojakov. Ak si však chcel štát uchovať bojaschopnú armádu, musel v krátkom čase pristúpiť k opatreniam, ktoré by kompenzovali nedostatok financií inými výhodami.
     Veľké organizačné zmeny, ktorými prešla rodiaca sa byzantská spoločnosť v 7. storočí, mali za následok postupný rozklad dovtedajšieho administratívneho systému. Pod vplyvom neustálych nájazdov Arabov musel štát prispôsobiť svoju ekonomiku a administratívu podmienkam neustáleho zápasu o prežitie. Starý systém delenia moci medzi vojenskú a civilnú zložku postupne prestával platiť a vojenskí velitelia sa stali dominantnou politickou silou v ríši.
     V priebehu 7. storočia Byzantínci totiž museli úplne zmeniť dovtedajšiu vojenskú stratégiu, pretože stratili dlho a pracne budované hraničné pevnosti na Balkáne a Mezopotámií. Pohraničné vojská boli v rozklade už od režimu cisára Justiniána, ktorý im prestal vyplácať žold. Po okupácii Blízkeho Východu Arabmi byzantská administratíva postupne začala so sťahovaním vojsk do vnútrozemia Malej Ázie. Táto evakuácia pravdepodobne nastala po veľkej porážke v kaňone rieky Jarmuk roku 636. Cisár Herakleios vydal vzápätí výslovný zákaz ďalšieho ofenzívneho boja a nariadil, aby sa zvyšky armád stiahli do vnútrozemia Malej Ázie.

Vznik militarizovaných provincií: byzantské themata

     V dôsledku trvalého rozmiestnenia armád v jednotlivých oblastiach Malej Ázie sa v priebehu 7. storočia začalo meniť administratívne usporiadanie zmenšeného byzantského impéria. Pôvodné diecézy na čele s vikármi zanikli, avšak najmenšie územné jednotky – provincie existovali ešte nejaký čas. Postupne sa však základnou administratívnou jednotkou stalo thema – vojenská provincia, na čele ktorej stál strategos (stratég), ktorý bol najvyšším vojenským i civilným predstaviteľom. Vznik tohto systému sa spočiatku dlhodobo pripisoval cisárovi Herakleiovi. Ten síce uskutočnil čiastočnú reorganizáciu armády, no systém militarizovaných provincií sa objavil až za jeho nástupcov. Pôvod slova thema nie je doposiaľ spoľahlivo objasnený, faktom však zostáva, že spočiatku jednoducho označoval armádu. Od konca Herakleiovej vlády a najmä po strate východných provincií našli zvyšné byzantské armády trvalé útočisko na území Malej Ázie. Keďže sa však štát nachádzal v zúfalej finančnej situácii, musel nutne pristúpiť k zníženiu dovtedajších platieb vojakom. Otázne však je, akými prostriedkami im tieto straty nahradil. Jednou z možností bol zrejme tradičný spôsob zásobovania vojska v naturáliách, ktoré sa vyberali od miestneho obyvateľstva. Inou zasa zabezpečenie potrebných zbraní a šatstva buď zo štátnych manufaktúr, alebo od súkromných spoločností vo forme dane.
     Ďalšou možnosťou bolo prideľovanie pôdy, ktorá zabezpečovala obživu pre konkrétneho vojaka a jeho rodinu. Podľa väčšinového názoru išlo o dominantnú praktiku už v počiatočnom období, avšak kritici poukazujú na to, že také niečo nie je možné preukázateľne dokázať v zachovalých prameňoch. Faktom zostáva, že vojaci sa postupne začali trvalo viazať k určitému regiónu a tým si v ňom vytvárať rodinné a spoločenské väzby. Produkcia z takýchto statkov a pôdy teda mohla sčasti pokrývať náklady na živobytie rodín vojakov v čase ich neprítomnosti. Treba v tejto súvislosti podotknúť, že aj v 7. storočí sa vojenská služba ešte stále spájala s lákavými privilégiami, medzi ktoré patrilo oslobodenie od všetkých základných verejných daní.
     Lokálne väzby vojska k provincii vyhovovali defenzívnemu spôsobu boja. Do istej miery sme sa s takouto praxou stretli už u neskororímskych pohraničníkov (limitanei). O vytvorenie podobných branných síl sa v čase ohrozenia Balkánu Avarmi a Slovanmi pokúšal aj cisár Maurikios, ktorý plánoval presídlenie veľkého počtu Arménov a ich usadenie v Trácií výmenou za vojenskú službu, ale so svojimi plánmi napokon neuspel. Cisár Justinián II. zasa zjavne pre rovnakú príčinu presídlil do Malej Ázie tisíce Slovanov.

     Súhrnne môžeme povedať, že od druhej polovice 7. storočia sa štát zbavil väčšiny finančných záväzkov voči vojakom, ktorých odškodňoval naturáliami a neskôr prideľovaním pôdy. Organizácia vojska v Malej Ázii sa napokon stala takou prioritnou, že viedla k úplnému rozpadu starého civilného systému ríše na úkor nových militarizovaných provincií – themat.
     Prvé takéto provincie boli pomerne rozľahlé a svojim názvom odkazovali na niekdajšie pomenovania neskororímskych poľných armád. V severozápadnej časti Malej Ázie to bolo thema Opsikion, o ktorom máme prvú zmienku z roku 680, no je pravdepodobné že existovalo už v 40 rokoch 7. storočia. Je možné, že vzniklo zo zvyškov armády rozmiestnenej v Trácii. V centrálnej časti Anatólie vzniklo thema Anatolikon, kde boli umiestnené zvyšky armády zo Sýrie a Mezopotámie. Východne od neho sa rozkladalo thema Armeniakon, ktorého vojsko tvorili oddiely z byzantskej Arménie. V južných pobrežných častiach Malej Ázie vzniklo thema Karabisianoi. Rozkladalo sa na Byzanciou kontrolovaných územiach v Grécku, egejských ostrovoch a južnom pobreží Anatólie. Pravdepodobne nadviazalo na niekdajšiu Justiniánovu správnu jednotku Quaesturu exercitus, ktorá vznikla kvôli finančnému zabezpečeniu rizikovej dunajskej hranice.
     Na Balkáne sa systém themat začal etablovať až oveľa neskôr. Byzancia ovládala z neho spočiatku len veľmi málo a nemala pod kontrolou ani hlavnú cestu z Konštantínopola do Solúna. Až roku 678 cisár Konštantín IV. vyčistil túto trasu od záškodníckych bánd Slovanov a krátko nato zriadil rozsahom neveľké thema Thrake (Trácia) na obranu proti nomádskym Bulharom. Konštantínov nástupca Justinián II. potom zriadil thema Hellas a problém s tamojšími Slovanmi riešil ich hromadným presídľovaním do Malej Ázie, kde im prideľoval pôdu. Z bojaschopných jedincov potom vytvoril nový regiment, ktorý nasadil proti Arabom, ale neúspešne, pretože väčšina zo Slovanov dezertovala a prešla na stranu protivníka.
     Formovanie militarizovaných provincií – themat samozrejme ovplyvnilo aj civilnú administratívu ríše. Veľké prefektúry postupne strácali na význame a napokon zanikli. Prefektúra Illyricum v podstate stratila svoje opodstatnenie už po obsadení väčšiny Balkánu Slovanmi. Rozsiahly administratívny aparát prefektúry Východ sa zasa postupne rozpadol na viacero samostatných úradov, nad ktorými vykonával dohľad sakellarios. Za daňovú oblasť zodpovedal logothetes tu geniku a vyplácanie armády mal na starosti logothetes tou stratiotiku. V Konštantínopole sa najdôležitejším úradníkom stal logothetes tou dromou, ktorý zodpovedal za zahraničnú politiku a vnútornú bezpečnosť. Na rozdiel od prefektúr podliehali všetky spomínané úrady priamo cisárovi. Systém prefektúr však neprestal ani v tomto období úplne existovať a prekrýval sa s novou administratívnou štruktúrou.

Transformácia miest a vidieka

     Ešte v 6. storočí sa na území Justiniánovej ríše nachádzalo okolo 900 miest, ak pravda nerátame neskôr pričlenené západné provincie – Itáliu, severnú Afriku a časť Hispánie. Treba však povedať, že väčšina z nich predstavovala v podstate malé aglomerácie, ktoré boli mestami iba podľa platného práva. Na druhej strane jestvovalo stále dosť takých, ktorých populácia prevyšovala počet 10 000. V troch najväčších metropolách – Konštantínopole, Alexandrii a Antiochii mohlo v tom čase spolu žiť okolo milióna obyvateľov.
     V polovici 6. storočia vypukla veľká morová epidémia, ktorá sa opakovala v 10–15 ročných intervaloch až do polovice 8. storočia. Spolu s ňou prišli ďalšie prírodné katastrofy. Mestá a ich zázemia trpeli častými suchami, ktoré spôsobovali hladomory. V tektonických oblastiach Malej Ázie a Blízkeho Východu dochádzalo v tomto období k častým zemetraseniam a povodniam. Pod úpadok sa takisto pripísali veľké finančné zaťaženia zo strany štátu, ktorý potreboval čoraz väčšie prostriedky na vedenie nákladných vojenských konfliktov.
     V dôsledku týchto faktorov dochádzalo k mestám k spontánnym výbuchom nespokojnosti. Morová epidémia spôsobila podľa niektorých odhadov až polovičný úbytok populácie. Došlo k radikálnemu zmenšeniu populácie, aj keď treba povedať, že morové epidémie nezasahovali všetky územia ríše rovnako. K negatívnym faktorom sa pridali časté nájazdy Slovanov a turkických nomádov na Balkáne, ako aj Peržanov a neskôr Arabov v Oriente. Vzhľad antických miest, ktorý bol tak typický stovky rokov, so svojimi fórami, verejnými budovami, akvaduktami, širokými hlavnými ulicami, pravidelnou štruktúrou, kúpeľmi a štadiónmi, sa v siedmom storočí stal definitívne minulosťou. Veľkú časť týchto znakov však mestá strácali postupne už v predošlom období. Fóra sa postupne prehradzovali zástavbou, alebo sa prestali používať a to isté platilo aj pre väčšinu verejných budov. Vytrácala sa pravidelná štruktúra uličnej siete.
     Mestá prestali byť centrami ekonomického života. Vymizol z nich lokálpatriotizmus, ktorého nositeľmi boli bohatí mešťania. Už šiestom storočí sa mestské rady (curiae) nachádzali v úpadku a štát prostredníctvom vlastných úradníkov prevzal veľkú väčšinu ich povinností. Stredná a vyššia trieda mešťanov (curiales/decuriones) zanikla neskôr úplne. Ranobyzantské mesto v tomto období spĺňalo predovšetkým funkciu útočiska pred nepriateľskými vpádmi a centra štátnej a cirkevnej správy. Na druhej strane stratilo svoje kultúrne postavenie. Vyššie školstvo v Byzancii prestalo úplne existovať, no isté typy stredných súkromných škôl zrejme pretrvávali i naďalej. Faktom však zostáva, že rozsiahla antická spisba sa naďalej uchovávala vďaka prepisov rukopisov, hoci zďaleka nie v takom množstve ako predtým, pretože štát, ktorý zápasil o prežitie, nepotreboval vzdelancov.
     Doposiaľ nie je celkom zrejmé, či antické mestá zanikli viac z dôvodu nepriateľských vpádov, alebo vnútorných faktorov. Faktom je, že v priebehu 6. a 7. storočia buď prestali existovať, alebo sa radikálnym spôsobom zmenili. Spoločným znakom bolo zmenšenie zastavanej plochy. Mestá, ktoré nezanikli, sa často scvrkli len na svoju opevnenú citadelu umiestnenú na pahorku. Tie, ktoré vznikli nanovo, využívali dostupné prírodné bariéry, pretože ich hlavnou funkciou bola obrana proti nájazdom cudzích etník. V Malej Ázii, ktorá bola hlavnou oblasťou zmenšenej ríše, prežili z kedysi veľkých miest len niektoré. Aj najvýznamnejšie z nich sa však zachovali v zredukovanej podobe ako Nikaia, Efez, Sardy, Trapezunt. Všetky neskôr zatienilo Amorion – v 8. storočí pravdepodobne tretie najľudnatejšie byzantské mesto.

Mestá na Balkáne

     Ešte dramatickejšia situácia bola na Balkáne, ktorý ako sme už povedali, svojou urbánnou štruktúrou zaostával za bohatšími regiónmi ríše. Justiniánove budovateľské aktivity síce zanechali svoje stopy aj tu, avšak len v nepatrnej miere, ktorá sa nevzťahovala na obnovu niekdajších monumentov miest. Tak napríklad fórum gréckeho mesta Korint stratilo svoj pôvodný účel už okolo roku 500. Podobne ako v ostatných častiach v neskororímskej ríše, aj balkánske mestá prestali používať niektoré verejné budovy. Rovnako to platí aj pre verejné kúpele, gymnázia, divadlá, či zostatkové pohanské chrámy. Najvýznamnejším dokladom týchto zmien je archeologická lokalita Caričin Grad, ktorá sa považuje za pozostatky mesta Justiniana Prima založeného cisárom Justiniánom neďaleko jeho rodnej dediny. Justiniana Prima nemala takmer nijaké verejné budovy, ako bolo zvykom. Dominovali jej dve hlavné triedy s kolonádami, ktoré sa stretávali na veľkom námestí, zatiaľ čo ústredným bodom celého komplexu bol biskupský palác.
     Na Balkáne bolo len veľmi málo miest, ktorých počet by prevyšoval 10 000 obyvateľov. Už v druhej polovici 6. storočia sa väčšina mestečiek a pevností ocitla v ruinách. Pomerne rozľahlé antické mesto Nicopolis ad Istrum, založené ešte cisárom Trajánom, jeho obyvatelia úplne opustili a presídlili na neďaleký pahorok, ktorý sa oveľa neskôr stal centrom stredovekého Bulharska – Trnovom. Najvýznamnejšia metropola v dunajskej oblasti – Sirmium stratilo mnoho zo svojho lesku už za vlády Ostrogótov a Gepidov. Po jeho obsadení Avarmi roku 582 vypukol požiar, po ktorom zostalo stáročia v ruinách. V 7. storočí zostali na Dunaji a priľahlom čiernomorskom pobreží len niektoré izolované a značne schudobnené pobrežné mestá, z ktorých najdôležitejšími boli Silistria a Tomi.
     Avšak rozsiahle škody podstúpili aj mestá vnútrozemského Balkánu. Preslávené Athény upadali už po zavretí platónskej akadémie. V druhej polovici 6. storočia bola zničená Agora a vo verejných budovách sa postupne usídlili utečenci z iných regiónov. Iné väčšie mesta v Grécku ako Sparta, Argos a Korint sa zredukovali na opevnené akropoly, ktoré do svojich hradieb pojali zvyšky obyvateľstva. Takéto útočiská však vznikali aj takpovediac na zelenej lúke – príkladom bolo mesto-pevnosť Monembasia na východnom pobreží Peloponézu. Strategicky dôležité metropoly, ktoré sa nachádzali na transbalkánskej trase (Via militaris), takisto z veľkej miery dočasne zanikli, alebo o ich existencii v období 7. a 8. storočia nie je nič známe.
     Rovnaký obraz poskytoval aj západný Balkán. Dalmátska metropola Salona zanikla najneskôr do konca vlády cisára Herakleia. Utečenci z nej sa postupne usadili v opustenom Diokletianovom paláci, ktorý sa stal jadrom stredovekého mesta Split. Na druhej strane iné prímorské metropoly v Istrii a Dalmácii si podržali štatút miest i napriek kríze, k čomu prispel fakt, že ich Slovania ani Avari nikdy nedobyli. To isté platí aj pre albánsky prístav Dyrrhachion (Drač), ktorý zostal v byzantských rukách aj v obdobiach temných storočí. O niečo lepšia bola situácia v južnej Trácii, ktorá sa nachádzala čiastočne pod byzantskou kontrolou. Nezanikli akiste mestá pri pobreží Čierneho a Marmarského mora, no i u nich muselo nutne dôjsť k úpadku.
     Výnimku z tohto pohľadu predstavovali len dve mestá, zhodou okolností najľudnatejšie v celej ríši – Solún a Konštantínopol. Aj v časoch temných storočí patril Solún k významným aglomeráciam s populáciou okolo 20–30 tisíc ľudí. Bol dôležitým prístavom a vďaka svojej nedobytnosti si udržal postavenie ríšskeho predpolia v Macedónii, ktorú z veľkej časti obsadili slovanské kmene. Solún aj v temných storočiach stále disponoval verejnými kúpeľmi, či hipodrómom a svojim bohatstvom priťahoval pozornosť okolitých slovanských kmeňov. Patrón Solúna – sv. Demetrios, bol symbolom nedobytnosti a nebeskej ochrany mesta a slúžil ako ideový nástroj neskoršej kristianizácie Slovanov. Nevýhodou Solúna bola silná potravinová závislosť na dodávkach z centra ríše, takže v prípade nepriateľských útokov, obyvatelia často trpeli hladom a nedostatkom poživne.
     Jediným skutočným veľkomestom Balkánu (a zároveň Byzancie) zostal Konštantínopol. V dôsledku opakujúcich sa epidémií moru a problémov so zásobovaním však aj tu došlo k radikálnej redukcii obyvateľstva. Na základe odhadov a nepriamych svedectiev mohla jeho populácia za Herakleia a nástupcov dosahovať približne 100 000 obyvateľov, avšak tento počet sa pravdepodobne v 8. storočí ešte viac znížil. V meste sa ešte stále nachádzalo dosť príkladov a typologických znakov antickej architektúry – veľké hlavné ulice lemované kolonádami, fóra, paláce i verejné budovy. No rozsiahle zemetrasenia postupne pretvárali uličnú sieť a za obeť im padlo množstvo cenných objektov. Počas 7. a 8. storočia v Konštantínopole úplne utíchla veľká stavebná činnosť. V Konštantínopole sa vytratili antické monumenty, k akým patrili divadlá a amfiteátre. Svoju funkciu si podržal len veľký hipodróm, ktorý však nadobro prestal byť hlavným zhromaždiskom zredukovaného konštantínopolského obyvateľstva.
     V celej ríši výrazným spôsobom poklesla peňažná výmena najmä bronzových mincí, ktoré sa používali ako základné platidlo pri obchodných transakciách. Štát naďalej vyplácal armádu a príslušníkov civilnej administratívy, hoci v zredukovanom množstve zlatých mincí. Mestá prestali byť strediskami výberu daní, ktoré sa teraz získavali priamo z každého jednotlivého typu osídlenia. Pravdepodobne sa zmenšil počet veľkostatkov, avšak ich úplný zánik zrejme nenastal. Často diskutovaný právny dokument Nomos georgikos neodzrkadľuje radikálnu zmenu pomerov v celej byzantskej spoločnosti, ako sa domnievali starší historici, pretože jeho jednotlivé články si všímajú len kategóriu slobodného roľníctva. Z dokumentu vyplýva, že pozemky roľníci obhospodarovali individuálne, no za odvod daní zodpovedala dedina ako celok. V jej kolektívnom vlastníctve zostávali už len lúky, pastviny a lesy. Trvalá držba pozemkov spôsobovala vzrast sociálnych rozdielov v dedinskej pospolitosti, ktorá sa neskôr prejavila vo formovaní sa novej byzantskej pozemkovej aristokracie v 9. a 10. storočí.

Cirkevná štruktúra

Na územiach Balkánu, ktoré obsadili Slovania, prestala úplne existovať dovtedajšia cirkevná organizácia na čele s biskupmi a metropolitmi. Biskupstvá pretrvali zväčša len v prímorských enklávach. Na Istrii to boli Parentium (Poreč) a Pola (Pula), ďalej v Dalmácii predovšetkým Catarum (Kotor), Tragurium (Trogir) a Jadera (Zadar), ďalej silno opevnené Dyrrhachion (Drač). Biskupstvá existovali tiež v niektorých pobrežných mestách Grécka, ako napríklad Korint, Athény, Patras či Monembasia, kde si Konštantínopol udržal aj väčší stupeň politickej kontroly. Iná situácia bola vo vnútrozemí Balkánu. Akty takzvaného piato-šiesteho koncilu z roku 692 podpísalo viacero biskupov z niekdajšej oblasti Macedónie, ale je otázne či v svojich diecézach aj skutočne sídlili. Z vnútrozemských miest Balkánu existovala cirkevná organizácia určite v thesálskej Larisse a tráckom Filippopole a Adrianopole. Na pobreží Čierneho mora pretrvala vo viacerých mestách ako napríklad Odessos (Varna), Tomi (blízko dnešného rumunského mesta Constanta) a v bezprostrednom okolí Konštantínopola (Sozopolis, Mesembria, Anchialos).

Etnické zmeny

     Migračné pohyby Germánov ani nomádskych Avarov zásadným spôsobom neovplyvnili etnickú skladbu Balkánu. Situácia sa radikálne zmenila až s príchodom Slovanov, ktorí začali osídľovať územia južne od Dunaja: sporadicky od konca 6. storočia, no vo väčšom počte od začiatku 7. storočia.
     Slovanská migrácia bola najdôležitejšou etnickou zmenou na Balkáne od čias príchodu Rimanov. Jednoznačná chronológia a spôsob usadzovania tejto skupiny obyvateľstva nie sú doposiaľ vyjasnené. V 6. storočí kulminovali rozsiahle vpády Slovanov na juh od Dunaja. Útočníci zostávali často dlhé obdobie na ríšskom území, no len veľmi malá časť sa na ňom trvalo usadila. Stopy takéhoto ranného osídlenia môžeme nájsť v hornatých regiónoch Bosny, Albánska, Macedónie, Grécka a severovýchodného Bulharska.
     Okolo roku 615 sa v byzantských prameňoch po prvýkrát spomínajú slovanské kmene v okolí Solúna. Ich usadenie išlo ruka v ruke s veľkým demografickým poklesom v juhovýchodnej Európe. Slovania osídlili takmer celé vnútrozemie Balkánskeho polostrova. Silná koncentrácia Slovanov bola na území dnešného Bulharska, Macedónska, Srbska, Chorvátska, Slovinska, Čiernej Hory a Bosny a Hercegoviny. Významné bolo aj slovanské osídlenie v severozápadnom Grécku a na Peloponéze. S výnimkou posledne menovaných území sa Slovania všade stali majoritnou etnickou skupinou. Na druhej strane slabšia koncentrácia tohto obyvateľstva bola v hornatých častiach Epiru (zhruba dn. severozápadného Grécka a južného Albánska).
     Na obsadených územiach vznikali autonómne oblasti osídlené Slovanmi zvané sklavinie. V dôsledku príchodu nových obyvateľov sa zastavil dlhodobý proces grécizácie a romanizácie Balkánu. Kvôli vpádom a príchodu nových usadlíkov nastala asimilácia a pokles pôvodného tráckeho a illýrskeho obyvateľstva, ktoré sa muselo uchýliť do nedostupných vysokohorských oblastí. V zmenených životných podmienkach sa menil aj jeho dovtedajší spôsob života – z usadlých poľnohospodárov sa stali kočujúci pastieri. Pôvodné obyvateľstvo pritom často splynulo so Slovanmi, pretože praktikovalo podobný spôsob života.

Kontinuita Grékov

     V 7. storočí sa Byzancia stala etnicky homogénnejším štátom. V Malej Ázii sa už pred 6. storočím postupne pogréčtili zvyškové domorodé kmene, ktoré sa nachádzali najmä v hornatej Isaurii. Významnú etnickú skupinu predstavovalo arménske obyvateľstvo. Veľká časť Arménov tvorila vojenské a administratívne elity Byzancie a gréčtinu používala ako hlavný dorozumievací prostriedok.
     Na druhej strane Balkán zaznamenal v dôsledku príchodu Slovanov značný pokles gréckeho obyvateľstva. Gréci sa udržali najmä na územiach, ktoré aj naďalej podliehali Byzancii. Medzi ne patrili úzke pobrežné koridory prístavov na pobreží Egejského a Čierneho mora, východná Trácia, ale aj východná časť Grécka a Peloponézu.
     Po zániku Byzancie roku 1453 sa síce Gréci stali súčasťou Osmanskej ríše, no ich hlavným identifikačným kritériom ostávala aj naďalej ortodoxná viera, ktorú garantovala moc osmanských sultánov. Podľa názoru predstaviteľov pravoslávnej cirkvi ortodoxia a silná spätosť s tradíciou byzantského štátu ochraňovali Grékov nielen proti katolicizmu, ale údajne aj zhubným a rozkladným západným vplyvom, k akým rátali reformáciu i osvietenstvo. Ortodoxné duchovenstvo, ale aj prostí veriaci sa naďalej definovali ako Romaioi (Rimania), teda v našom ponímaní Byzantínci.
     V oblasti kontinentálneho Grécka i polostrova Peloponézu nemožno pochybovať o kontinuite gréckeho osídlenia, hoci na obsadených územiach Slovanmi išlo pravdepodobne málopočetné a izolované skupiny.

Latinské obyvateľstvo

Zvyšky latinsky hovoriaceho obyvateľstva sa po osídlení Balkánu Slovanmi zachovali predovšetkým v jadranských pobrežných mestách. V prameňoch sa takéto obyvateľstvo neskôr nazývalo Romani (grécky Romanoi) neskôr Latinovia. Pôvodný latinský dialekt týchto ľudí definitívne zanikol na konci 17. storočia. Románske obyvateľstvo sa však na pobreží Dalmácie zachovalo vďaka trvalej mocenskej prítomnosti Benátčanov. Na druhej strane veľké vnútrozemské mestá prestali existovať a v mnohých prípadoch si často nezachovali ani svoje pôvodné latinské názvy – napríklad Singidunum (Belehrad), či Viminacium (Kostolac). Romanizované obyvateľstvo ustúpilo do nehostinných oblastí a zmienky o ňom sa začínajú objavovať až od 11. storočia. V tomto čase vystupujú pod názvom Vlasi (Valasi). Uvedený názov niektorí odvodzovali od jedného z galských kmeňov, iní zasa od albánskeho slova vla (brat), podľa ďalších takto Gréci nazývali rímskych kolonistov. V Konštantínopole existovala jedna z významných štvrtí ktorá sa nazývala Blacherny (čítaj Vlacherny). Najčastejšie sa však termín Vlach odvodzuje z germánskeho slova walh (plurál walha), ktoré v preklade znamená cudzinec. Germáni ním označovali svojich románskych a keltských susedov. V stredoveku tento termín označoval etnikum, ale aj sociálnu skupinu zaoberajúcu sa pastierstvom. Postupom času sa niektorí z Valachov poslovančili, iní si zasa udržali svoj jazyk do dnešných čias ako napríklad dnešní Arumuni, Megleniti, Cincari, Karakačanci, Kucovlasi v Macedónsku a Grécku.