Počiatky stredovekej Byzancie

Úvod |  Byzantská ríša v rokoch 641–718 |  Obrazoborectvo v Byzancii

Úvod

     V priebehu 6. a 7. storočia sa vo Východorímskej ríši odohrali zásadné politické, etnické, sociálne, ekonomické a kultúrne zmeny. Tamojšie elity sa síce i naďalej považovali za Rimanov obývajúcich Rímsku ríšu, no štát, ktorý sa utváral od druhej polovice 7. storočia, len v máločom pripomínal svoj neskoroantický vzor. Aj preto súčasní historici, keď pomenúvajú takúto zmenu, hovoria o transformácií neskoroantického rímskeho impéria na kvalitatívne iný typ štátu, ktorý pomenúvajú novodobým termínom Byzantská ríša.
     V priebehu desiatich rokov (635–645) stratila Východorímska ríša svoje najbohatšie regióny Sýriu, Mezopotámiu, Palestínu a najmä Egypt. Išlo o pomerne husto zaľudnené regióny s vysokým podielom miest. Veľké metropoly Východu Alexandria a Antiochia sa ocitli v rukách Arabov podobne ako centrum celého kresťanstva – Jeruzalem. Ríša sa nielen zmenšila, ale stratila svoje dlho a pracne vybudované hraničné územia v Mezopotámii a neskôr aj Arménii. Už v počiatku Herakleiovej vlády Slovania obsadili takmer celé územie Balkánu. Na rozdiel od Blízkeho Východu, v ktorom pretrvala kontinuita miest i vidieckych usadlostí, v juhovýchodnej Európe došlo k úplnému zániku dovtedajšieho spôsobu života. Mestá z veľkej väčšiny zanikli, alebo radikálne zmenili svoj vzhľad i funkciu. Rovnako tak sa zmenili pomery na vidieku, kde na obsadených územiach prakticky zanikli veľkostatky. Zatiaľ čo na okupovaných územiach Arabmi neprestala fungovať cirkevná organizácia tak v ortodoxnej, ako aj vo väčšinovej monofyzitskej forme, balkánske diecézy úplne prestali existovať až na pár izolovaných biskupstiev. Keďže tri východné ortodoxné patriarcháty Alexandria, Antiochia a Jeruzalem sa ocitli pod kontrolou Arabov, dosiahol na zvyškových ríšskych územiach výsadné postavenie konštantínopolský patriarcha.
     Územie Byzancie sa postupne zmenšilo na oblasť Malej Ázie, ale bez Arménie s Kilíkiou, ktorú tamojší cisári stratili v 8. storočí. Dŕžavy v Itálii sa takisto zmenšovali a po zániku Ravenského exarchátu roku 751 sa obmedzovali len na južnú Itáliu. Už v roku 698 Byzantínci prišli aj o severnú Afriku.
     Na Balkáne zostala pod kontrolou ríše v podstate iba južná Trácia spolu s úzkym pásom čiernomorských pobrežných miest, niektoré izolované pevnosti v centrálnom Balkáne, na Dunaji a pri jadranskom mori, a napokon významné mesto Solún a východnou časťou Peloponézu. V dôsledku rapídnej straty územia postupne prestala fungovať tradičná rímska administratívna štruktúra, ktorú nahradili militarizované provincie – themata.
     Na druhej strane sa ríša v dôsledku týchto strát stala politicky, nábožensky a etnicky homogénnejšou. Po zmarení úsilia cisára Herakleia o cirkevnú jednotu s monofyzitmi v Arménii, Sýrii a Egypte a po následnej strate týchto oblastí, štát rezignoval na kompromisy vo vierouke a nakoniec sa vrátil k jednote s Rímom a Západom. V zmenšenom cisárstve sa ešte viac posilnilo výsadné postavenie gréčtiny, ktorá bola už od čias helenizmu hlavným komunikačným prostriedkom pre etnicky rôznorodé skupiny ľudí juhovýchodnej Európy a blízkeho Východu, teda oblastí tvoriacich jadro Východorímskej ríše. Latinsky hovoriace obyvateľstvo severného Balkánu predstavovalo významný etnický, ale aj politický faktor ešte v 6. storočí. Cisári Justinos I., Justinián, Justinos II. boli reprezentantmi práve tejto vrstvy obyvateľstva. Po nich sa však definitívne cisármi stávali osoby, ktoré pochádzali z gréckeho prostredia. Nie je náhoda, že mnohé latinské, ale aj orientálne kroniky považujú za posledného rímskeho cisára Tiberia II. (578–582) a od tohoto momentu hovoria o gréckom, teda z nášho pohľadu byzantskom cisárstve. V dvorských kruhoch sa znalosť latinčiny od 7. storočia zredukovala na úzku skupinu tlmočníkov na cisárskom dvore. Právne edikty, ktoré sa v ríši od 7. storočia používali, vrátane latinského Corpus Iuris Civilis, sa zachovali už len v gréčtine. Podobne aj nový zákonník Ekloga, ktorý vznikol za cisára Leona III. (717–741), bol vo svojej podstate gréckym výťahom z justiniánovskej právnej zbierky. Roku 629 sa cisár Herakleios v jednom z právnych nariadení vyhlásil za basilea, teda kráľa. Išlo o zásadný rozchod s dovtedajšou imperiálnou tradíciou, pretože až doposiaľ sa na označenie Východorímskych cisárov používali tradičné rímske tituly prípadne ich grécke preklady.
     Veľké zmeny v 7. storočí spôsobili duchovný a intelektuálny prerod neskoroantickej spoločnosti. V dôsledku vojenských neúspechov, epidémií a prírodných katastrôf sa v ríši prehĺbila zbožnosť, ktorá sa prejavovala nielen v každodennej liturgii, ale v početných slávnostných procesiách, kulte svätcov a uctievaní obrazov.
     Víťazstvo obyvateľov nad Avarmi a Slovanmi roku 626 naplno etablovalo postavenie Konštantínopola ako najdôležitejšieho spirituálneho centra rozpadajúcej sa ríše. Od tohto času sa byzantská identita definitívne začala fixovať na hlavné mesto a cisára, ktorý v ňom sídlil. Toto víťazstvo presvedčilo obyvateľov, že za svoju spásu vďačili výhradne Bohorodičke. Podľa všeobecného presvedčenia sa Konštantínopol sa stal jej skutočným príbytkom a zostal ním až do svojho pádu v roku 1453.

Byzantská ríša v rokoch 641–718

     Po smrti Herakleia roku 641 sa síce pri moci udržali cisárovi synovia, no moc napokon konsolidoval až jeho rovnomenný vnuk, známejší pod menom Konstans II. (641–668). Tento panovník musel čeliť stupňujúcim sa útokom Arabov, ktorí obsadili Alexandriu a Lýbiu a začali podnikať pustošivé nájazdy do byzantskej Anatólie. V Itálii Konstans nedokázal zabrániť ďalším územným stratám po útoku Longobardov a v severnej Afrike musel dokonca čeliť vzbúrenej armáde, ktorá prehlásila za cisára tamojšieho guvernéra Gregoria.
     Od roku 654 začali Arabi podnikať útoky proti Byzancii aj na mori. Postupne zorganizovali veľké námorné výpravy proti Cypru a Kréte a obsadili strategický ostrov Rhodos. Súčasne s tým ich pozemné armády dobyli Ankyru (dn. Ankara v Turecku), jednu z kľúčových pevností na hlavnej maloázijskej vojenskej trase. Cisár podnikol všetky dostupné kroky, aby námornú expanziu Arabov zastavil. V nasledujúcom roku vystrojil veľkú flotilu a stretol sa s arabským loďstvom pri pobreží Lýkie neďaleko dnešného tureckého letoviska Antalya. V takzvanej „bitke sťažňov“ však utrpel ťažkú porážku.
     Stáročná rímska námorná hegemónia sa stala minulosťou a bolo len otázkou času, kedy Arabi začnú s priamymi útokmi na Konštantínopol, ktorý bez dostatočnej námornej ochrany nemal šancu na prežitie. V tom čase však došlo k neočakávanému oslabeniu aj na strane protivníka. Rok po víťaznej námornej bitke sa kalif Uthman z rodu Ummajovcov stal obeťou politickej vraždy a v krajine sa rozpútala občianska vojna medzi Mohamedovým zaťom Alim a správcom Sýrie Muavijom. Posledne menovaný pochádzal z vládnúceho rodu Ummajovcov a napokon svojho soka v tvrdom boji porazil. V snahe skonsolidovať kalifát podpísal s Konstantom prímerie, v ktorom sa Byzancii zaviazal platiť tribút.
     Neočakávaný vývoj v kalifáte zbavil Byzantskú ríšu načas priameho ohrozenia a tak Konstans mohol zamerať pozornosť na menšie nebezpečenstvo – balkánskych Slovanov. Cisárska armáda proti nim podnikla trestnú výpravu po viac ako päťdesiatich rokoch. V porovnaní s posledným takýmto útokom však sa položenie ríše značne zmenilo. Zatiaľ čo generáli cisára Maurikia v 6. storočí ešte dokázali zasadzovať Slovanom údery na ich vlastnom území za Dunajom, Konstans sa obmedzil len na vytlačenie čoraz rozpínavejších protivníkov z bezprostredného okolia Konštantínopola. V ostatných častiach Trácie a Macedónie ríšska administratíva prakticky neexistovala. Keď roku 662 chcel Konstans navštíviť významné mesto Solún, nepoužil rizikovú pozemnú balkánsku cestu Viu Egnatiu, ale rozhodol sa radšej pre bezpečnejšiu plavbu po mori. Zo Solúna cisár pokračoval ďalej na Západ, pretože vo svojich ďalekosiahlych plánoch rátal s obnovou byzantských pozícií v Itálii. Aj z tohto dôvodu preniesol svoje sídelné mesto do sicílskych Syrakúz a začal pripravovať útok proti Longobardom. Svoje plány však nedokázal uskutočniť, pretože ho zavraždil v kúpeľoch vlastný komorník. Okolnosti smrti zostali neobjasnené, faktom však zostáva, že cisár svojou despotickou politikou proti sebe popudil nielen obyvateľstvo Syrakúz a Sicílie, ale aj vlastnú armádu.
     Konstantov syn Konštantín IV. (668–685) musel zo všetkého najskôr čeliť opätovnej mocenskej hrozbe zo strany Arabov. Roku 661 sa v kalifáte skončila občianska vojna, ktorá opätovne vyniesla do čela Ummajovský klan. Novým kalifom sa stal niekdajší správca Sýrie a hlavný predstaviteľ agresívnej politiky voči Byzantskej ríši – Muavija. Už v počiatku Konštantínovej vlády Arabi obsadili významnú maloázijskú pevnosť Amorion, a hoci ju cisár dokázal dobyť naspäť, Muavijove vojská obsadili severnú Afriku a napokon aj Sicíliu so Syrakúzami. Od sedemdesiatych rokov 7. storočia čelila Byzancia vážnej hrozbe úplného zničenia. Arabi prenikli do Marmarského mora a obsadili polostrov Kyzikos, z ktorého si urobili trvalú základňu. Od roku 674 sa arabské lode čoraz viac približovali na dostrel samotného Konštantínopola. Námornú blokádu byzantskej metropoly navyše využili početné slovanské kmene, ktoré obľahli Solún, zatiaľ čo v južnej Itálii Longobardi obsadili veľkú časť tamojších byzantských dŕžav. Roku 678 však konštantínopolská flotila dosiahla veľké víťazstvo nad Arabmi za pomoci novej ničivej zbrane – gréckeho ohňa. Konečný triumf upevnil slabnúcu pozíciu Byzancie a zabezpečil jej výhodný mier s Ummajovským kalifátom na 30 rokov. Cisár Konštantín ho však dokázal využiť len na pacifikáciu časti Slovanov v bezprostrednom okolí hlavného mesta. V Itálii napokon akceptoval územné zisky Longobardov a na Balkáne zasa príchod nových nomádov – turkických Bulharov, ktorí sa pod vedením chána Asparucha usadili medzi Dunajom a pohorím Stará Planina. Roku 680 zvolal cisár do Konštantínopola cirkevný snem, ktorý obnovil náboženskú jednotu Byzancie so Západom. Konštantín týmto rozhodnutím definitívne rezignoval na možnosť integrácie východných monofyzitských cirkví s Konštantínopolom.
      Konštantínov nástupca Justinián II. bol posledným z Herakleiovskej dynastie. Už za jeho života sa v Byzancii rozpútalo nové obdobie vojenských uzurpácií trónu, ktoré sa dočasne skončilo až z nástupom cisára Leona III. roku 717. Na konci 7. storočia Arabi obsadili aj zostávajúce územia v severnej Afrike a juhovýchodnú časť Malej Ázie s Arméniou. Na začiatku 8. storočia sa začala druhá fáza veľkej arabskej expanzie. Arabi postupne zatlačili byzantskú obranu na líniu pohoria Antitauru. Roku 712 začala ich veľká ofenzíva pod vedením ambiciózneho generála Maslamu, ktorá vyvrcholila o päť rokov neskôr pokusom o zničenie Byzancie ako celku. Veľký námorný a pozemný útok proti Konštantínopolu nariadil vtedajší kalif Sulejman, ktorý pre tento účel zhromaždil obrovskú armádu, aj keď treba povedať, že udávaný počet 120 000 mužov a 1800 lodí je zjavne prehnaný. Ohrozenie byzantskej metropoly bolo o to vážnejšie, že v tom čase v ríši prebiehali vojenské vzbury. K moci sa napokon dostal Leon III. ktorý zosadil slabého cisára Theodosia III. (715 – 717) a urýchlene začal organizovať obranu Konštantínopola. Leon bol skúseným vojenským veliteľom, ktorý si začal budovať kariéru už v období vlády cisára Justiniána II. Bol mužom, ktorý pochádzal z byzantsko-arabského pohraničia a popri gréčtine zrejme ovládal aj arabský jazyk. Obratnou diplomaciou odďaľoval príchod protivníka ku Konštantínopolu a dokázal si zabezpečiť spojenectvo s dovtedajšími protivníkmi ríše na Balkáne – turkickými Bulharmi.
     V júli roku 717 obľahli Arabi Konštantínopol od súše a pomocou vonkajšieho valu ho odrezali od bulharských spojencov. Byzantské lode však opätovne použili svoju účinnú zbraň – grécky oheň a spálili časť zadného voja protivníka. Odvtedy sa Arabi obmedzili len na neúčinnú blokádu, ktorá nedokázala zabrániť Byzantíncom v doprave poživne do mesta. Maslamovym mužom ubúdali zásoby a prudko klesala morálka. Len s veľkými ťažkosťami dokázali prečkať mimoriadne krutú zimu, počas ktorej sneh pokryl celú oblasť na niekoľko mesiacov. Až na jar nasledujúceho roku poslal nový kalif Umar ďalšiu veľkú flotilu z Egypta a podpornú armádu, ktorá tiahla naprieč Malou Áziou. Po jej príchode pred Konštantínopol však dezertovali kresťanské posádky arabských plavidiel a pridali sa na Leonovu stranu. S ich pomocou sa cisár zmocnil zásobovacích lodí nepriateľa a jeho prevahu v tomto zápase dokladá fakt, že mal ešte dosť síl na to, aby prelomil blokádu a poslal menší oddiel na Sicíliu kvôli potlačeniu lokálnej vzbury. Arabskú pozemnú armádu zničili byzantské sily pri meste Nikaia, zatiaľ čo zvyšné sily protivníka v Trácii zasa Bulhari. Za tohto stavu nariadil kalif Umar skončenie obliehania, ktoré trvalo celý jeden rok. Heroická obrana Konštantínopola vyvolala ohlas v ostatnej Európe a posilnila slabnúcu pozíciu ríše a jej armády, ktorá zachránila nielen svoju metropolu, ale v konečnom dôsledku aj celú kresťanskú Európu.

Obrazoborectvo v Byzancii

     V marci roku 726 cisár Leon slávnostne vyhlásil novú právnu zbierku Eklogu, ktorá sa zaoberala predovšetkým otázkami manželského a rodinného práva. V jej predslove sa štylizoval do úlohy jediného skutočného reprezentanta kresťanstva a jeho ochrancu pred nepriateľmi. Od 7. storočia sa ríša neraz ocitala v existenčnom ohrození a panovalo všeobecné presvedčenie, že tieto údery predstavujú nebeský trest za hriechy jej obyvateľov.
     Podobnú mienku pravdepodobne zastával aj sám Leon, ktorý veril že k náprave môže dôjsť len duchovným očistcom a návratom k pôvodným kresťanským koreňom. Bezprostredným podnetom pre zmenu Leonovej cirkevnej politiky sa stal rozsiahly podmorský sopečný výbuch v Egejskom mori medzi ostrovmi Théra a Therasia. Prach a popol vtedy pohltili celé pobrežie od Macedónie až po Malú Áziu. Výbuch musel byť značne rozsiahly, pretože cisár ho vnímal ako nebeské varovanie pred škodlivými náboženskými praktikami. Do centra pozornosti sa dostali obrazy s náboženskou tematikou. Leonov odmietavý postoj k nim sa z dnešného pohľadu ťažko objasňuje, pretože zachované pramene, ktoré máme k dispozícii, sú spornej povahy.
     Za počiatok otvoreného vystúpenia proti ikonám sa tradične považuje práve rok 726, kedy došlo k spomínanému výbuchu v Egejskom mori. Leon vtedy nechal strhnúť z hlavnej brány cisárskeho paláca v Konštantínopole veľký obraz Krista, ktorý nahradil krížom. Tento symbol Spasiteľovho utrpenia, ale aj víťazstva nad nepriateľmi, povýšil Leon, podobne ako jeho dávni predchodcovia – cisári Konštantín Veľký a Herakleios – na hlavného ochrancu cisárskeho majestátu a ríše. Treba však povedať, že odstránenie ikony z brány Chalke je diskutovanou záležitosťou a nie je vôbec isté, či k danej udalosti naozaj došlo.
     V každom prípade medzi rokmi 726 – 730 sa Leon začal otvorene vyjadrovať proti existencii obrazov s náboženskou tematikou. V januári roku 730 na porade s čelnými civilnými hodnostármi vydal príkaz zničiť ikony svätcov, nie však samotného Krista. Konštantínopolský patriarcha Germanos pravdepodobne v dôsledku tohto konania rezignoval na svoju funkciu.
     Leonov postup vyvoláva dodnes otázniky. Jeho motiváciou bola zrejme snaha o duchovnú a morálnu očistu ríše, ktorá v dôsledku údajne nevhodných prejavov zbožnosti upadla a on ju chcel opäť povzniesť k dávnej sláve. Cisár sa narodil v byzantsko-arabskom pohraničí a akiste poznal odpor moslimov voči figurálnemu zobrazovaniu. Roku 721 dokonca ummajovský kalif Jazid II. (720–724) vydal edikt, v ktorom nariaďoval odstránenie obrazov zo všetkých kresťanských kostolov. Nemožno úplne vylúčiť, že Leon sa o tomto kroku dozvedel a nechal sa ním inšpirovať. Na druhej strane zachované správy, ktoré takúto spojitosť dokazujú, sú zjavne neskoršími legendami. To isté platí aj pri hodnotení ďalších prameňov, podľa ktorých cisárovo rozhodnutie odstrániť obrazy ovplyvnil akýsi židovský prorok.
     Obrazy boli na Východe súčasťou náboženského života už od čias legalizácie kresťanstva. No len máloktorým z nich sa vzdávala aj osobitná úcta. V kostoloch obrazy slúžili k didaktickým účelom pre poučenie a inšpiráciu širokých más obyvateľstva. Až do šiesteho storočia existoval len jeden typ posvätných obrazov, ktorým sa ľudia klaňali. Išlo o portréty cisárov, ktoré takýto účel spĺňali už v predkresťanských dobách. Od čias Konštantína Veľkého síce cisári prestali byť bohmi, no ako zástupcovia Krista na zemi mali aj naďalej nárok na predpísané pocty.
     Obrazy s nadprirodzeným pôvodom sa v kresťanstve spočiatku nevyskytovali. Kresťania ich považovali za modly, pretože mali ešte v živej pamäti používanie takýchto predmetov v náboženských procesiách. Pohania pripisovali nebeský pôvod viacerým obrazom. Medzi najznámejšie patrilo Trójske palladion, Artemidin obraz v Efeze, či obraz bohyne Serapis uložený v Alexandrii.
     V antike obrazy symbolicky prebývali vo svojich domovoch (chrámoch) a stávali sa predmetom kultu. Mnohé ochraňovali mestá, ako napríklad Athéna. Podobne predstavy o obrazoch postupne prevzali kresťania. Napriek počiatočnému odporu zostali v mnohom verní tradičným myšlienkovým schémam antiky, ale naplnili ich novým obsahom prispôsobeným vlastným potrebám.
     V druhej polovici 6. storočia sa začali objavovať portréty Krista, o ktorých sa verilo, že neboli vytvorené ľudskými rukami. Kresťania ich neskôr začali označovať termínom acheiropoietos (doslovne ne-rukou-stvorený). Tieto obrazy boli pravdepodobne reakciou ľudí na krízu Východorímskej ríše. Kresťania ich čoskoro považovali za akúsi náhradu pozemských autorít, ktoré nedokázali zabezpečiť poriadok a odvrátiť katastrofy rôzneho druhu. Niektoré z týchto obrazov sa objavili počas vojen Východorímskej ríše s Perziou, ako nové integrujúce symboly v dobe všeobecného ohrozenia. Bol to však najmä nadprirodzený spôsob vyhotovenia, ktorý z nich vytvoril kultové predmety. Pre dosiahnutie božského pôvodu obrazu bol dôležitý spôsob jeho vyhotovenia, ktorý v ničom nepripomínal maliarsku techniku bežných ľudí. Išlo pôvodne o odtlačky vytvorené na rôznych materiáloch vrátane plátna.
     Rukou nestvorené obrazy boli síce objektom uctievania, ale sami mali len ochrannú a statickú funkciu. Chránili mestá, cisárske armády, i jednotlivcov pred nešťastiami rôzneho druhu. Podobnú úlohu začali neskôr spĺňať aj iné typy obrazov. Objavila sa typicky byzantská ikona – teda maľba na drevenom prenosnom paneli. V období čoraz zmenšujúceho sa cisárstva sa s obrazmi identifikovali nielen obyčajní ľudia, ale aj vládnuce špičky. Cisár Justinián II. tak napríklad umiestnil nad vstupnou bránou do konštantínopolského svätého paláca obraz Krista. Roku 691 na takzvanom piato-šiestom koncile v Konštantínopole zúčastnení otcovia kánonicky rozhodli, aby sa do budúcna nahradilo symbolické zobrazenie Krista v podobe baránka jeho vlastným portrétom. No aj tu spočívali dôvody predovšetkým v didaktickej a pedagogickej funkcii obrazu.
     Pod vplyvom spoločenskej krízy neskoroantického sveta v 7. storočí sa obrazy už nepovažovali len za ochranné predmety. V častiach ríše začalo dochádzať k ich uctievaniu. Od druhej polovice 6. storočia sa objavujú zmienky o obrazoch, ktoré dokážu sami spôsobiť zázrak. Rozšírenosť a funkcia takýchto objektov pred nástupom obrazoborectva je predmetom diskusie. Zdá sa však, že uvedený kult nebol v tom čase ešte nijako výrazný. Časť byzantských klerikov naň hľadela ako na novinku a odklon od dovtedajšej liturgickej praxe. Oporu pritom hľadali v názoroch niektorých starších cirkevných autorít, ktoré používanie obrazov v kresťanstve odmietali. Vo svojej argumentácii vychádzali z Starého zákona a jeho striktného zákazu zobrazovania Boha. Na začiatku 8. storočia, v čase nástupu cisára Leona III. na trón, uctievanie obrazov kritizovali niektorí maloázijskí klerici ako Konštantín z Nakoleie a Tomáš z Klaudiupola, ale nie je známe, či sa cisár nechal inšpirovať ich názormi pred začatím svojej náboženskej reformy.
     Najneskôr od roku 730 sa teda v Byzancii začali utvárať dva protikladné tábory, ktoré sa rozchádzali v názore na to, či je oprávnené pripisovať religióznu úctu obrazom Krista, Márie a svätcom. Zatiaľ čo prívrženci obrazov (ikonoduli – doslovne služobníci obrazov) takéto prejavy akceptovali, ich odporcovia (ikonoklasti – obrazoborci) vyrukovali s tvrdou kritikou a obvinili svojich konkurentov z modloslužobníctva.
     Počas Leonovej vlády začalo systematické odstraňovanie obrazov z kostolov a iných sakrálnych priestorov. Cisár spočiatku nenarazil na veľký odpor a nemusel sa preto uchyľovať k perzekúciám svojich odporcov. Leonove nariadenia spôsobili odmietavú reakciu skôr v Itálii, aj keď sa zdá, že jej obyvateľov na čele s pápežom Gregorom II. viac pobúrili čoraz vyššie dane, ktorými museli prispievať na obnovu zničených ríšskych oblastí. Gregor však napriek tomu cisára nevyobcoval z cirkvi, pretože dúfal v zmenu jeho postoja a potreboval byzantskú pomoc proti Arabom. Nový pápež Gregor III. však pritvrdil politický kurz a na synode zvolanej v roku 731 za prítomnosti biskupov Itálie, rímskeho kléru, zástupcov ľudu a šľachty ostro odsúdil obrazoborectvo. Ako reakciu na tento krok Leon odobral rímskej kúrii práva nad byzantskou južnou Itáliou a niekdajšou prefektúrou východného Illyrica. Tieto územia síce po právnej stránke politicky náležali Byzantskej ríši, ale cirkevne podliehali Rímu. Pápeža zasiahla najmä strata príjmov z juhoitalských diecéz. Na druhej strane bolo odobratie Illyrica viac menej symbolické, pretože v tom čase na väčšine jeho územia sídlili Slovania. Aj napriek tomu však pápežská kúria nikdy nerezignovala na svoje niekdajšie práva, čo v prípade Balkánu znamenalo v 9. storočí nový ideologický stret s Konštantínopolom a ten mal ďalekosiahle dopady na celé kresťanstvo.
     Po Leonovej smrti roku 741 pokračoval v obrazoboreckej politike jeho syn Konštantín V. (741–775), ktorý však najskôr musel viesť vyše dva roky občiansku vojnu s uzurpátorom trónu generálom Artabasdom. Za Konštantínovej vlády nadobudlo obrazoborecké hnutie koncepčnejší a teologicky prepracovanejší charakter. No až roku 754 sa cisár odhodlal zvolať snem, ktorý sa oficiálne vyslovil proti ikonám. Uskutočnil sa v paláci Hierea na ázijskom predmestí Konštantínopola, avšak bez účasti konštantínopolského patriarchu, nakoľko cisár nechal tento post neobsadený. Koncil mal síce ambíciu stať sa ekumenickým, avšak odignoroval ho pápež i zástupcovia východných patriarchátov. Cisár tak naplno prejavil svoju autoritu v náboženských otázkach a pričinil sa o to, že účastníci snemu exkomunikovali niekdajšie patriarchu Germana, ako aj hlavnú cirkevnú autoritu orientálnych kresťanov – Jána z Damašku. Obrazoborci sa odvolávali na tradíciu predchádzajúcich ekumenických koncilov, ktoré sa podľa nich schádzali najmä preto, aby odsúdili herézy. Za herézu totiž považovali aj uctievanie ikon a odmietali takéto praktiky na základe starozákonného zákazu, podľa ktorého Boh nedovoľoval ľuďom vytvárať modly a klaňať sa im. Obrazoborci vychádzali z učenia o dvoch nerozdeliteľných a nezmiešateľných prirodzeností Krista – božskej a ľudskej, ako ich už pred časom definoval IV. ekumenický snem v Chalkedone roku 451. Kritizovali svojich oponentov, že namaľovaním Krista ničia jeho integritu, pretože znázorňujú v ňom len človeka a nie Boha, nakoľko ten je ľudským zmyslovým orgánom neprístupný a tým pádom nezobraziteľný.
     Obrazoboreckým snemom z roku 754 si Konštantín posilnil autoritu no musel rátať s tvrdou cirkevnou opozíciou vedenou mníchmi. Cisár sa obával štátneho prevratu a roku 765 začal s otvoreným prenasledovaním svojich odporcov. O dva roky neskôr dokonca nechal verejne ponížiť a následne popraviť už predtým zosadeného patriarchu Konštantína. Cisár nariadil fyzickú likvidáciu niektorých popredných ortodoxných mníchov a množstvo z nich poslal do vyhnanstva. Nechal ikony verejne ničiť a páliť, zatiaľ čo skonfiškovanú pôdu a majetky prideľoval armáde. Za obeť ničeniu padlo taktiež mnoho ortodoxných kláštorov. Za tieto represálie si od odporcov vyslúžil odsúdenie a hanlivú prezývku Kopronymos (z gréckeho kopros – konský trus), pod ktorou vošiel do dejín.
     Po smrti cisára Konštantína V. roku 775 sa za jeho nástupcu Leona IV. (775–780) presadila umiernená podoba obrazoborectva. V Byzancii sa pod vplyvom predstaveného kláštora Studion Theodora a neskorších patriarchov Tarasia a Nikefora I. postupne začali vytvárať podmienky pre sformulovanie hlbšej a teologicky prepracovanejšej ikonodulskej doktríny. Roku 787 nechala cisárovná Irena zvolať do maloázijského mesta Nikaia nový snem, ktorý dočasne rozhodol o zrušení zákazu obrazov v náboženskom živote. Výsledky snemu postupne nadobudli ekumenickú platnosť. Ikonoduli v ňom odmietli obvinenie z herézy, nakoľko proti obrazom sa negatívne nevyjadril žiaden z tradíciou uznávaných snemov, a naopak, obvinili z novátorstva svojich oponentov. Podľa otcov tohto koncilu ikony nepredstavovali modly, ale dovolenú formu zobrazovania, ktorá pôsobila výchovne, pretože poučovala o činoch Krista a apoštolov. Z pohľadu dovtedajších názorov na funkciu ikony došlo na sneme k novému posunu. Jeho účastníci zdôraznili hlbšiu spojitosť obrazu so svojim originálom. Po prvýkrát sa takéto myšlienky objavili už v 4. storočí u cirkevného otca Basileia Veľkého, avšak len v súvislosti s cisárskym portrétom. Basileos považoval takýto obraz za viditeľného zástupcu panovníka v jeho neprítomnosti a z tohto dôvodu tvrdil, že úcta, ktorá sa mu preukazuje, automaticky prechádza na samotného cisára.
     Otcovia nikaiskeho snemu z roku 787 rozšírili takúto predstavu aj na obrazy s náboženskou tematikou. Ikonu považovali za médium, ktoré veriaceho spája s Bohom. Pocta preukazovaná obrazu (time) nebola podľa nich modloslužobníctvom, pretože jediná skutočná služba (latreia) náležala výlučne Bohu.
     Rozhodnutie byzantského duchovenstva privítal pápež Hadrian I., ktorý však obrazoborectvo považoval iba za problém východných kresťanov. Proti kánonom snemu sa však ostro ohradili franskí klerici. V spise Libri Carolini a neskôr na Frankfurtskej synode z roku 794 obvinili byzantskú stranu z novej herézy – modloslužobníctva a odmietali náboženským obrazom vzdávať akúkoľvek úctu, pretože ich aj naďalej považovali len za výchovné prostriedky pre negramotných veriacich.
     Od nástupu cisára Leona V. roku 813 sa v Byzancii opätovne objavilo obrazoborectvo, ku ktorému sa tamojšia vláda vrátila po vojenských a politických neúspechoch v boji s Arabmi a Bulharmi. Roku 815 zvolal cisár Leon V. synodu, ktorou obnovil uznesenia obrazoboreckých cisárov. V tejto politike pokračovali aj jeho nasledovníci Michal II. (820–829) a Theofilos (829–842). Roku 843 však cisárovná Theodora definitívne obnovila používanie obrazov v liturgii.
     Obrazoborectvo bolo vo svojej najvnútornejšej podstate teologickým sporom a akýmsi modifikovaným oživením ranokresťanskej polemiky týkajúcej sa obrazov a ich funkcie v náboženstve. Toto hnutie vyvolala predovšetkým politická a duchovná kríza byzantského štátu na počiatku 8. storočia. Len v nepatrnej miere ho ovplyvnili často zdôrazňované ekonomické faktory, medzi ktoré patrila najmä snaha cisárov zmocniť sa rozsiahleho majetkového vlastníctva kláštorov. Rovnako sporné sú aj možné vplyvy z islamského a židovského prostredia, ktoré zakazovali akékoľvek figurálne zobrazenie.
© 2019 UKM