Občianska vojna a nástup cisára Herakleia

     Zásadný zlom v konflikte s Perziou priniesla až občianska vojna, ktorá vo Východorímskej ríši vypukla roku 608. Vyvolal ju správca Afriky Herakleios a uskutočnil jeho rovnomenný syn, ktorý týmto krokom vyjadril nespokojnosť s Fokovou krutovládou. Občianska vojna v cisárstve trvala takmer dva roky a zasiahla všetky vrstvy spoločnosti. Významným spôsobom ovplyvnila prepukajúce rozbroje v mestách, v ktorých medzi sebou tradične súperili cirkusové démy zelených a modrých. V zásade platilo, že prívrženci zelených sa stotožnili s rebelmi, zatiaľ čo modrí zostali verní cisárovi Fokovi. Nikdy predtým neboli démy tak ovplyvnené politikou ako práve začiatkom 7. storočia. Avšak politika bola len pozadím týchto nepokojov a ich zámienkou. V skutočnosti sa za nimi skrývalo tradičné nepriateľstvo farieb a vzájomná rivalita, ktorú v predchádzajúcich obdobiach krotila len autorita štátu a jeho výkonných zložiek.
     V čase tejto občianskej vojny Peržania dokonale využili vnútorné oslabenie ríše a zničili aj zvyšky pracne vybudovaného systému pohraničných pevností v Mezopotámii a Arménii. Od roku 608 im Fokas prenechal úplnú strategickú iniciatívu, pretože musel sústrediť všetky dostupné sily na potlačenie Herakleiovej rebélie. Peržania vtrhli do zraniteľných blízkovýchodných oblastí ríše a začali s ich trvalou okupáciou. Morálka tamojšieho obyvateľstva bola silne otrasená. Mestá a dediny nemal kto brániť. Rímski vojaci spôsobovali domácemu obyvateľstvu len utrpenie a škody. Hlavné metropoly Sýrie, Palestíny a Egypta, ale aj časti Malej Ázie utrpeli veľké straty na životoch i hmotné škody.
     Roku 610 sa dvojročná občianska vojna skončila víťazstvom vzbúrencov pod vedením Herakleia, ktorý Foku násilne odstránil z trónu a sám nastúpil na jeho miesto. Nový cisár síce potlačil vzburu východnej armády, no ani on nedokázal uzavrieť s Perziou mier. Neostávalo mu teda nič iné než pokračovať vo vojenskej stratégii svojho predchodcu. Herakleios postupne sústredil všetky zdroje na boj s expanzívnou Perziou, zatiaľ čo ostatné ohrozené oblasti (Itália a Balkán) zabezpečil novými mierovými zmluvami s Longobardmi a Avarmi. Roku 613 sa sám postavil na čelo armády a zaútočil na Peržanov. V krvavej bitke pri sýrskej Antiochii však utrpel veľkú porážku a od toho času prenechal protivníkovi úplnú iniciatívu. V priebehu rokov 614–621 Východorímska ríša postupne stratila Sýriu, Palestínu a nakoniec aj strategický Egypt.
© 2019 UKM