Justiniánovi nástupcovia

     Cisár Justinián zomrel v pokročilom veku dňa 14. novembra roku 565. Zanechal po sebe expanziami rozšírený štát, no zároveň s tým aj riziko nových nepriateľských vpádov. Zanechal po sebe mier, no ten draho vykupoval rôznymi poplatkami, ktoré sa vyplácali fiktívnym barbarským spojencom, či potenciálnym nepriateľom. Cisárska pokladnica bola poloprázdna a spoločnosť rozvrátená náboženským rozkolom východných provincií.
     Za neľahkej situácie žezlo prebral Justiniánov synovec Justinos II. (565–578). Zúfalú finančnú situáciu ríše sa snažil zlepšiť zvyšovaním a zavádzaním nových daní a viacerými úspornými opatreniami. V čase, kedy cisárstvo neviedlo žiaden veľký konflikt, sa odhodlal zmeniť dovtedajšiu stratégiu obrany Balkánu a skoncovať s politikou ústupkov a finančných dotácií pre severných barbarov. Po svojom nástupe na trón odmietol udeliť Avarom dary, ktoré im zvykol dávať jeho predchodca Justinián a spupne vykázal z dvora kaganových vyslancov. Závažnejšie však bolo, že Justinos nezasiahol do opätovnej vojny, ktorá vypukla roku 565 medzi tradičnými rivalmi Longobardmi a Gepidmi. Zatiaľ čo Longobardi si v tomto prestížnom súboji zabezpečili podporu Avarov, Gepidi v Konštantínopole neuspeli, hoci výmenou za podporu sľubovali vydanie strategicky dôležitého Sirmia. Roku 567 napokon Longobardi definitívne porazili Gepidov, no ich územie zabrali Avari, hoci sa tohto boja priamo nezúčastnili.
     Táto vojna v konečnom dôsledku spôsobila zmenu pomerov v celej Karpatskej kotline. Longobardi napokon odtiahli do Itálie, ktorú síce rozvrátila dvadsaťročná gótska vojna a morová epidémia, no predsa len poskytovala ďaleko väčšie možnosti obohatenia než chudobná Panónia. V priebehu niekoľkých rokov Longobardi obsadili celú severnú časť Apeninského polostrova, ktorú podľa nich dodnes nazývame Lombardiou. V tomto čase finančne vyčerpaná Východorímska ríša nemohla poskytnúť Itálii žiadnu finančnú ani vojenskú pomoc. Aj preto, že novým hlavným problémom sa pre ňu stali Avari pod vedením ambiciózneho kagana Bajana. Justinos síce využil porážku Gepidov a obsadil Sirmium, no Avari žiadali vydanie mesta právom víťazov. Argumentovali tým, že bolo súčasťou Gepidského kráľovstva, ktoré si podrobili.
     Niekedy medzi rokmi 569–570 síce neskorší cisár Tiberios Avarov porazil, no už o dva roky neskôr aktívna balkánska politika cisárstva úplne skončila. Justinos sa totiž rozhodol, že riskantným spôsobom oslabí najväčšieho konkurenta Perziu a podporí revoltu miestnych kresťanských Arménov. V dôsledku tohto neuváženého kroku, prestal platiť večný mier, ktorý obe mocnosti uzavreli ešte v časoch Justiniána. Justinos bol presvedčený o skorom víťazstve, pretože dúfal, že s pomocou nových spojencov Turkov, ktorí vtedy vytvorili rozsiahly kaganát v centrálnej Ázii, zasadí Peržanom dvojitý úder. Roku 572 sa tak začala nová rímsko-perzská vojna, ktorá nepriamo spôsobila rozklad ríšskej moci na Balkáne a v Itálii. Namiesto očakávaných víťazstiev sa iniciatívy chopili Peržania, ktorí dobyli najsilnejšiu pohraničnú pevnosť Daras a to malo pre ďalší osud Justina fatálne následky. V dôsledku uvedenej straty sa psychicky zrútil a od tohto momentu stratil vplyv na riadenie štátu. Roku 574 preto menoval za svojho nástupcu už zmieneného Tiberia, ktorý odvtedy v podstate vládol v jeho mene. Tiberios ukončil úspornú Justinovu politiku a zrušil všetky nepopulárne dane. Nedokázal však zastaviť Avarov a sám utrpel s narýchlo pozbieraným vojskom porážku, pri ktorej si ledva zachránil život. Pod tlakom vojny s Perziou súhlasil napokon s oficiálnym tribútom mieru a Avarom, začal vyplácať každoročnú sumu 80 000 zlatých.
     Tiberios uzavrel s Perziou trojročné prímerie a využil ho na posilnenie východnej armády. Vďaka zmluve s Avarmi postupne stiahol väčšinu oddielov z Balkánu, ku ktorým navyše naverboval ďalších 15 000 germánskych žoldnierov. Všetky tieto sily nasadil v obnovenej vojne s Peržanmi, ktorá sa rozpútala roku 578 po skončení trojročného prímeria. V tom čase cisár Justinos podľahol duševnej chorobe a Tiberios sa stal oficiálnym vládcom krízou zmietaného impéria.
     Po odchode vojsk z Balkánu síce Avari dodržiavali mier, nie však Slovania, na ktorých sa jeho platnosť zjavne nevzťahovala. Slovanské kmene žili s ríšou v dlhodobom mieri od čias cisára Justiniána. Teraz sa však situácia zmenila a dolnodunajskí Slovania ihneď využili oslabenie balkánskej hranice. Roku 578 uskutočnili veľký vpád do Trácie a priľahlých oblastí a keďže Tiberios na Balkáne nedisponoval takmer žiadnou vojenskou silou, mohol útočníkov zastaviť len s avarskou pomocou. Preto nechal o rok neskôr previesť po Dunaji veľké vojsko Avarov, ktoré vpadlo na územia Slovanov a kruto ich vyplienilo. Dolnodunajskí Slovania však ani napriek tomu nehodlali kaganovi Bajanovi vyplácať tribút a naďalej predstavovali samostatný mocenský faktor. Tiberios postupne stabilizoval perzský front, ale len na úkor obrany Balkánu a Itálie, ktoré úplne vypustil zo zreteľa.
     Avari v tomto čase využili ťažkosti Východorímskej ríše a začali s obliehaním Sirmia, ktoré predstavovalo kľúčovú bránu do bohatšej juhovýchodnej časti Balkánu. V tom istom čase začali Slovania s novou vlnou ničivých nájazdov, ktorá smerovala do Trácie, Macedónie a Grécka. Tiberios sa pokúsil o mier s Peržanmi po nástupe nového kráľa Hormizda IV., ale ten ponuku odmietol, možno aj preto, že sa dozvedel o pretrvávajúcich problémoch svojho rivala v Európe. Justinos aj preto rozohral na Východe vabank. Jeho generál a neskorší nástupca Maurikios dosiahol zraniteľné vnútrozemie Perzie a prebil sa až k hlavnému mestu Ktesifontu ležiacom na východnom brehu rieky Tigris, no napokon sa musel stiahnuť. Avari medzičasom na Balkáne úplne odrezali Sirmium od prísunu posíl a poživne. Spolu s nimi vzrastali útoky Slovanov, ktoré pravdepodobne podnietil sám kagan Bajan, pretože práve on potreboval viazať zvyšné sily cisárstva, aby nemohli prelomiť blokádu kľúčovej balkánskej pevnosti. Slovania v tom čase pustošili oblasti Thesálie, odkiaľ prenikli až do južného Grécka. V zúfalej situácii sa Tiberios obrátil s finančnou pomocou na niekdajších spojencov Turkov, avšak loď, ktorá viezla zlato, sa potopila v ústí Dunaja. Bez prísunu posíl Sirmium nedokázalo ďalej odolávať a napokon roku 582 kapitulovalo po trojročnej blokáde. Krátko po páde najdôležitejšej pohraničnej pevnosti nečakane skonal aj sám cisár.
© 2019 UKM